Prvý školený maliar z radu vojvodinských Slovákov a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenských maliarov z konca 19. a začiatku 20. storočia Karol Miloslav Lehotský (16. november 1879 - 4. marec 1929 ) sa narodil v Laliti v mnohopočetnej rodine spisovateľa, učiteľa a národovca ako siedme z deviatich detí. Ľudovú školu zakončil v Laliti a školenie pokračoval v Sarvaši, potom v Sombore, v Prahe a vo Viedni. Z Viedne sa vrátil domov do Lalite. Koncom roka 1900 bol už v Novom Sade a v lete roku 1901 v Ružomberku. V jeseň toho istého roku sa znovu vracia do rodiska. Už na budúci rok sa presťahoval do Odžakov, a o niekoľko mesiacov opäť prichádza do Lalite. Krátko pobudol i v Martine a po ukončení vojny odišiel do Hložian. Začiatkom roku 1929 sa presťahoval do Brna, kde aj zakončil svoju túlavú životnú púť.
Portrét K. M. Lehotského autora Pavla Popa
Reprezentačnú knihu o Karolovi Miloslavovi Lehotskom, autorov Ladislava Čániho a Vladimíra Valentíka, vydala Kultúra z Báčskeho Petrovca v roku 2004. V tejto publikácii Lehotského zaradili medzi zakladateľov slovenskej moderny. V úvode knihy Srdce a kríž Karola Miloslava Lehotského sa opisuje rozorvaná duša maliara-filozofa, ktorý svoj filozoficko-náboženský postoj neraz prezentoval i v piktograme kríža vyrastajúceho zo srdca, obkoleseného svätožiarou, ktorým signoval svoje obrazy.
Na petrovskom gymnáziu pred tridsiatimi rokmi vznikla galéria Karola Miloslava Lehotského, ktorá bola v tomto jubilejnom roku rekonštruovaná. V nej je nainštalovaná stála expozícia súčasného výtvarného umenia Slovákov v Srbsku pozostávajúca z vyše 60 darovaných exponátov 38 umelcov rôznych generácií.
V Laliti pred desaťročím, v dnešný deň 22. novembra 2009, k 130. výročiu narodenia, Lehotskému odhalia pamätnú tabuľu na jeho rodnom dome na Ulici maršala Tita 13.
O tom viac TU: http://www.slovackizavod.org.rs/vesti/pregled/1818
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)