Tá kulpínska vež

Pred 50 rokmi, s príchodom jesene, sa v Kulpíne intenzívnejšie začala stretávať skupina prevažne mladých ľudí, ktorí podnikali kroky a priprávali pôdu na obnovenie činnosti Kultúrno-umeleckého spolku Zvolen. Spolok, ktorý sa menoval SKOS Zvolen bol síce v Kulpíne založený začiatok augusta roku 1948, no v tom prvom období pôsobil iba niekoľko rokov a v polovici päťdesiatych rokov všetky jeho aktivity utíchli. To však neznamená, že sa na kultúrnom poli nepracovalo – v 60-tych rokoch sa to konalo, ale pod rúškom mládežníckej organizácie, ktorá mala veľké finančné problémy a o vlastnom dome len snívala. Preto všetci mladí aktivisti verili, že sa reaktivizáciou spolku Zvolen tie nepriaznivé podmienky prekonajú, alebo sa aspoň zjemnia. S cieľom zhromaždiť prostriedky na začiatočnú činnosť budúceho spolku, dňa 26. decembra 1971, na Štefana, poriadal sa prvý celovečerný program spevov, tancov a divadelnej jednoaktovky pod názvom Tá kulpínska vež.

 

Tá kulpínska vež

 

Tá kulpínska vež

 

Tá kulpínska vež

 

Tá kulpínska vež

 

Tá kulpínska vež

 

Tá kulpínska vež

 

Peniaze sa zabezpečili a 05. februára roku 1972 zreaktivizovaný bol KOS Zvolen a to na iniciatívu vtedajších mládežníkov: Vladislava Medovarského, Jána Čelovského, Samuela Peťkovského a Jána Kopčoka-uču. Kultúrno-osvetový spolok Zvolen neskôr premenovali na Kultúrno-umelecký spolok Zvolen. V ňom bolo aktívnych viac zložiek: divadelná, folklórna, spevácka, recitátorská... Prvým choreografom v obnovenom spolku bol Pavel Lipták, ktorý čoskoro odišiel do Ameriky, potom Pavel Častven z Petrovca a po ňom prišla Tatiana Kriváková Amidžićová, ktorá skutočne veľa urobila a s folkloristami nacvičila dobré choreografie.

Vedúcimi divadelnej odbočky najprv boli Vladislav Medovarský a Ján Čelovský, neskoršie i Ján Kopčok, ktorý najčastejšie býval aj režisérom divadelných predstavení a jeho pravou rukou bola manželka Emília, ktorá viedla aj recitátorskú odbočku.

V tých sedemdesiatych a na začiatku osemdesiatych rokov veľké úspechy Zvolenovci dosiahli s chórom. Najprv ho viedol Samuel Pucovský a vtedy chór bol zmiešaný a počítal až 52 členov. Postupne sa počet členov znížil a keď sa už z chóru stala iba skupina, v práci s ňou pokračoval Ján Kopčok a Ondrej Maglovský. Niekedy vystupovala samostatne mužská alebo ženská a inokedy spievali aj ako zmiešaná skupina. Keďže učo Kopčok pracoval aj so školským chórom, na niektorých vystúpeniach sa k zmiešanej skupine pripojil aj žiacky chór.

Chór a spevácke skupiny v tom období boli najsilnejšie v obci. Nielenže ich pozývali do Petrovca, keď bol napríklad Deň armády, ale chodili spievať aj na pohreby členov komunistickej strany. Okrem iných spievali aj na pohrebe Samuela Speváka, riaditeľa petrovského gymnázia.

Na repertoári mali vlastenecké a tiež partizánske piesne a stávalo sa, že ich prišiel posilniť aj známy rozhlasový spevák Jozef Bisák z Nového Sadu.

Silná bola predovšetkým mužská skupina, ktorá obyčajne spievala dvojhlasne. Mužská a ženská spevácka skupina nahrali úhrne zo 50 piesní, nahrávalo sa v Novosadskom rozhlase, z čoho vznikli aj dve hudobné kazety.

 

Katarína Pucovská