Nový Sad je od dnes chudobnejší o jednu zo svojich živých ikon, dedka holubára, ktorý roky kŕmieval vtákov v tomto meste. Jeho susedia hovoria, že Vladimir Simendić bol pilot na dôchodku, ktorý šíril lásku vlastným, jedinečným spôsobom. Viackrát som ho stretla a fascinovaná príbehom, niekedy som ho aj vyfotografovala. Nedal sa však rušiť, díval sa iba na holuby a úplne sa im venoval. Jedno stretnutie mi však bolo zvlášť zaujímavé. Čakajúc na autobus na zastávke v centre mesta, zrakom som vítala a vyprevádzala prichádzajúce vozidlá. Vo dverách jedného z prichodiacich autobusov spozorovala som dedka s dvomi taškami. Akonáhle vystúpil z vozidla nad ním sa odrazu, akoby odnikiaľ, akoby šibnutím čarodejným prútikom, objavil kŕdeľ vtákov. Okoloidúci boli zmýlení, no on sa pokojne vzďaľoval od zastávky a holuby ho nasledovali. Keď zastal a tašky zložil na zem, aj jeho operení kamaráti, sťa na povel, tiež zleteli dolu. Pochopila som, že tým autobusom pravidelne tam prichádzal a holuby na neho čakali. Alebo,... že by na diaľku cítili jeho lásku? Z tašiek začal vyberať krmivo a po chvíli spokojného pozorovania zobkajúceho kŕdľa, vzal tašky a šiel na ďalšie miesto, kde na neho iste netrpezlivo čakal ďalší kŕdlik.
Dodnes som neprestala uvažovať o tej dedkovej štedrosti. Koľko lásky bolo v jeho srdci, keď zrejme, snáď sám nemal nadostač, a to čo mal, nesebecky rozdal. Nedbal na svoj starý, roztrhaný odev. Ako vo filme „Sám doma 2: Stratený v New Yorku", kde spolu s Kevinom a mokrými banditmi jednou z hlavných postáv je starenka, ktorá sedí v parku v starom odeve a kŕmi holuby. Tak, ako čo aj jej holuby sadali na ramená, tak aj na starkého neraz zlietli a on ich s láskou hladil. Vtákov si užíval rovnako ako oni jeho.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)