Čo sa s nami deje?

píše Viera Benková

Prednedávnom uverejnený rozhovor s eminentným režisérom Petrom Butkom na stranách Hlasu ľudu o úspechoch s divadelným predstavením Vtáky v dome (Birds in the House), v ktorom účinkujú aj ochotnícki herci z petrovského divadla VHV, vyznel aspoň pre mňa až otrasne pravdivo a ustarostene. Peter Butko v rozhovore s autorkou Vladimírou Dorčovou Valtnerovou po počiatočnej lichotivej analýze spolupráce tohto divadla s ním a s mladými spolupracovníkmi a hercami, vyjadril aj veľkú obavu o našu budúcnosť, čo ma naviedlo na nasledovné úvahy.

 

Čo sa s nami deje?

 

V posledných dvoch či troch rokoch sledujem, čo sa s nami deje, keď ide o afirmáciu kultúry, spoločenského života a vôbec našej známej kreativity a nápaditosti. Nastalo akési vákuum medzi ľuďmi a inštitúciami, navzájom si nerozumejú, začínajú medzi sebou súperiť a hašterivosť sa prejavuje takmer na každom ich zasadnutí, nevynímajúc ani pokrajinské, regionálne, obecné a národnostné rady, Maticu slovenskú a kultúrno-umelecké spolky či združenia... Akoby nám, povedali by naše tuzemské, dobre vo svete zorientované ženy, niekto porobil. Ale keď sa človek zamyslí a poobzerá sa vôkol seba, to isté sa deje od Národného zhromaždenia v hlavnom meste nášho štátu až po to posledné zoskupenie hoci v komunálnom alebo cirkevnom združení, rozdielu veru niet! A čo je zarážajúce, pritom sa častujú aj hrubými nadávkami, narážkami, oplzlými slovami, oháňajú sa nepreverenými faktami, často konajú agresívne, nehľadiac na možné následky...

Režisér Peter Butko striedmo, avšak s otvorenou mysľou, dobroprajne, veľmi priateľsky a empaticky poukázal na neduhy, ktoré v našom prostredí negatívne vplývajú na mladých, a tí sa práve i kvôli ním začali z neho vytrácať a odchádzať do sveta nepochopení práve staršími a tiež samotným naším prostredím. To budúcnosť pre dolnozemských Slovákov vo Vojvodine (a možno i širšie!) nielenže nezabezpečí, ale podporí náš zánik! Ako príklad Peter Butko uvádza, že neporozumenie a najmä nedôvera starších k mladším negatívne vplýva na zmenu generácií, a tým aj na budúcnosť našej národnosti. Ak sa starší, a to najmä vedúci významných postov, spolkov, umeleckých a iných združení budú skostnatele držať vedúcich pozícií a nedovolia mladým realizovať sa, netreba sa potom diviť, že z nášho prostredia odchádzajú a už sa veru do neho ani nevracajú. To je iste len jedna z mnohých príčin, ktoré vplývajú na odchod mladých ľudí. Neistota a chudoba, neporozumenie a súčasná stranícka politika, dlhoročné, niekedy až pätnásťročné i dlhšie zotrvávanie tých istých ľudí na najdôležitejších funkciách iba problémy vyostrilo a mladých odradilo, aby zostali medzi nami žiť. Je smutné, že to všetci vieme, ale nič nerobíme, aby došlo k potrebným zmenám. Zo začiatku by stačili aspoň skromnejšie pokusy pomôcť mladej generácii pri realizácii ich snaženia nájsť si svoje miesto na rôznych poliach tvorivosti v našej spoločnosti. Ak bude podporovať zmeny staršia generácia, nadobudnú aj ich deti a vnuci nádej, že budú môcť v prostredí, v ktorom žijú uskutočňovať aj oni ďalšie potrebné pozitívne zmeny.

Skúsený režisér a umelec, ktorý mal možnosť spolupracovať s mladými, s úctou píše o našom petrovskom, teda i dolnozemskom prostredí, ktoré má dušu a je to práve tá dolnozemská "človečina!", ktorá si získala jeho sympatie. Ona nás vlastne aj priviedla z materskej krajiny sem na juh, kde sme sa vďaka týmto našim vlastnostiam udržali a zachovali si aj tú svoju chýrečnú povahovú črtu –„ človečinu"! Pravda, muselo prejsť hodne času kým sme sa k tej „človečine" dopracovali! Stálo to veľa obetí a práce učiteľov, pokrokových ľudí, ktorí mali vízie budúcnosti.

Viem, že mnohí s týmito mojimi úvahami, ako aj s Butkovým pohľadom na problémy našej národnosti a najmä mladých nebudú súhlasiť; pokusy mladších a mladých pozmeniť optiku pozerania sa na problémy považujú skôr za nemožné alebo prevratné a preto sa nemožno diviť, že mnohí z nich reagujú na snahy mládeže výkrikom: Hosana, ukrižujte ich! Veď keď oni nemohli (alebo skôr nechceli) nič urobiť, tak nedovolia, aby to urobili za nich mladí! Radšej sa budú pri neúspechu mladých škodoradostne posmievať a nedovolia, aby sa oni prezentovali a prebrali žezlo pokroku, ktoré by mnoho toho položilo na správne miesto.

Pri tejto úvahe som si spomenula na baťkove Čajakove poviedky z našej komunity, v ktorých sa zaoberal zadubenosťou, tvrdosťou a konzervatívnosťou našich otcov, dedov a predkov. Opisoval ich práve po presťahovaní sa zo Selenče (podobné prostredie) do Petrovca, pričom si všimol, že vtedajší Petrovec bol vskutku veľmi tradičný a negatívne konzervatívny. Ale vďaka príchodu kupcov a predavačov chmeľu, začal postupne dostávať modernejšiu tvár. Tiež mladšie školené kádre z Československa boli nápomocné tomuto mestečku, hoci práve tento nový štátny útvar znamenal pre tunajšiu slovenskú národnosť určité zlomové obdobie, keď nám hrozilo zatratenie. Ale snaha mladších a najmä stavba gymnázia a tlačiarne bola zárukou budúcnosti.

A čo sme urobili dnes my?

Využili sme všetky možnosti štátnej podpory na udržateľnosť na týchto priestoroch? Dali sme hlavy dokopy a všetci sme spolu rozmýšľali akou cestou kráčať do budúcnosti, čo si treba brať ako vzor od iných a ako prikladať ruky k takému dielu, aby nám mladí z prostredia neodišli?!

Iste, že k týmto problémom prispela aj svetová situácia, chudoba, nedávna vojna a rozpad veľkej Juhoslávie. Ale k tomu ešte pribudlo najmä stranícke súperenie, rozvadenosť, hašterenie, elitizmus, sebeckosť a na neposlednom mieste osobný hmotný prospech! Je to môj názor, ale verím, že to vidia aj mnohí okrem mňa ale znechutení sa prestali ohlášať a celkom rezignovane čakajú čo prinesie budúcnosť!

Ale či nevidíme, že budúcnosť v radoch našej národnosti nič sama pre nás neurobí, problémy nezmení ba ani ich z našich radov neodstráni ak sa o to nepokúsime všetci spolu!?