Rada MS

Belehrad a Nový Sad pred 170 rokmi

V Belehrade v roku 1856 žilo asi 24 000 Srbov, 6 000 Turkov a 2 000 Židov a iných obchodníkov. V tom čase v Novom Sade žili prevažne starousadlíci Srbi, a títo už niekdajší „barbarský" oblek zamenili klobúkom, kabátom, nohavicami a súčasnou obuvou, slovom, kráčali s civilizovaným svetom. To isté platí o ženách, na ktorých už neboli navešané rady dukátov (aby všetci videli, aká je deva bohatá). Avšak, táto naozaj barbarská obyčaj bola v Belehrade ešte vždy v úplnom kvete a svedčila o nízkom stupni vzdelanosti tamojšieho srbského ľudu... Varadín (Petrovaradín) bol po Komárne a Mantue iste najsilnejšou pevnosťou v celom Rakúsku. V časopise Lipa z roku 1860 o tom píše Jozef Karol Viktorin. V starej tlači si zalistoval kulpínsky rodák Ján Sabo z Prievidze.

 

Belehrad a Nový Sad pred 170 rokmi

 

Jozef Karol Viktorin – slovenský kňaz, národný buditeľ, vydavateľ, organizátor kultúrneho života a publicista, cestoval po Dunaji paroloďou z Budapešti, vtedy ešte z Pešti, do rumunského Orsova, s návštevou hlavného mesta Srbska Bielohradu (Belehrad) a dodnes povestných Herkulesovych kúpeľov (Baile Herculane, tam, kde si liečil rany bájny Herkules) a so svojimi zážitkami sa podelil s čitateľmi uvedeného časopisu. Prvú časť jeho cestopisu sme zverejnili TU: http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/10477-plavba-dunajom-cez-uzemie-srbska-v-roku-1860?fbclid=IwAR0kaZPb7XkB3x2IO7SJrhu75u8wCqyboRX1Si81XbrZWLvoDDxqnHqAzzE.

Pokračujeme v opise návštevy Belehradu a Nového Sadu.

Takže najprv Belehrad. Máte predstavu, ako vyzeral pred asi 170 rokmi? Ej, veru nebol taký, ako ho poznáte v súčasnosti. Vtedy bol takpovediac zanedbaným mestom. Neveríte? Nuž, čítajte ďalej.

 

Belehrad a Nový Sad pred 170 rokmi

 

Štyri hlavné od seba oddelené čiastky sú v Bielohrade k rozoznaniu: vodné a srbské mesto k juho-západu pod vrchom na brehu Sávy malebne rozložené; turecké mesto alebo „Palánka" k východu; a medzi týmito pevnosť k severu obrátená. My sme najsamprv do tureckého mesta kroky namierili. Žeby sa na celom našom Slovensku nachádzala biednejšia, otrhanejšia dedina, nežli toto bielohradsko-turecké mesto, pochybujem. Všetek možný neriad je tu sústredený. Domy, vlastne mizerné chalupy otrhané, k spadnutiu náchylné; po uliciach zdochnutí psi, kočky, staré hadry a podobné hnusné predmety všade porozťahované. Ľahko sa dá mysleť, čo tu za vôňa vypácha. Celé hajno chudých, bez pána sa túlajúcich psov, ktorým nik ublížiť nesmie, sa po uliciach tára. A priam tak vyzerá i ten lenivý, špinavý ľud turecký. Ženské na ulici zriedka vidno – my sme len tri osoby spozorovali – a tie čo sa ukážu, sú celkom vo tvári, vyjmúc očí a nosa, bielou šatkou zachuchlené. Kdo barbarskú surovosť tureckého ľudu videť chce, nemusí sa ani do Asii, ani len Carihradu unovať; všetko tu u bielohradských Turkov spozorovať môže. A na tomto teraz spustnutom, ohavnom mieste stály pred 140 rokmi krásne, čisté domy, ba opravdivé paláce, čo pozostalé zrúcaniny dosvedčujú. My sme sa ponáhlali toto nešpidrné hniezdo čím skorej opustiť, a poberali sme sa najbližšou cestou do pevnosti. Ale i tu sme sa v očakávaní našom náramne sklamali. Tak krásny pohľad zďaleka! Tak odporná skúsenosť zblízka! Pevnosť táto je dakoľko priekopami a obyčajnými baštami, z ktorých poslednie až k samému Dunaju siahajú, otočená. Položenie pevnosti je veľmi príhodné, ale poneváč Turci nič neopravujú, všade čiastky stavänia sú porúchané a preto k vytrvalému odporu naskrze nesúce. Do pevnosti vedú štyry brány zo stránky mesta, a jedna tuším od Dunaja. V nižšej čiastke jesto dakoľko dosť poriadnych kasární, pred ktorými sa práve turecké vojsko execírovalo. Nešikovnosť tohoto mužstva je do očí padajúca. Nepochopujem, jako sa tá čvarga ruského vojska oproti postaviť smela? Avšak streštenosť za nebe Mohamedovo nedostatok vycvičenosti nahradiť môže. A tá turecká muzika! To vám je, dľa nášho hudobného sluchu, opravdivá mačacina. Keby si reku tak jeden prápor nášho vojska i s hudbou oproti týmto tureckým bedárom zastal – bol by to kontrast či do cviku, či do hudebných zvukov! Ale oblek tureckého dústojníctva sa mi páčil. Ledva dústojníka od obecného vojáka rozoznáš. Vúbec Turci v šatách republikánsku jednoduchosť zachovávajú. Pevnostné bašty sú dokola delami vyšpikované, čiby ale vypáliť v stave boly, to je iná otázka. Je to len tak, jako Slovák hovorí „pre židovský strach" pristrojené. Iste keby Srbom chuť napadla, v každom okamžení by pevnosť dobyť mohli. Vo vyššej čiastke pevnosti býva paša s troma koňskými ocasy, to jest taký, čo patrí medzi prvých tureckých generáľov. Jeho bývanie najvernejšie opíšem, keď poviem, že sa podobá celkom dákej otrhanej židovskej pálenici. Ani len obloky si ten pán „s troma ocasy" nedá opraviť, má jich zvätša povybíjané. A predca sú tureckí hospodári dobre platení; vidno teda, že tu len nedbanlivosť a do krve presiaknutá nečistota všetkého vinu nesie. Ostatne zňútra je vraj – tak tvrdil náš čičerone – bývališťo pašovo pekným náradím ozdobené; turecká bezpríkladná nedbanlivocť že sa len na vonkajšok vsťahuje. My sme chceli pánu pašovi tiež visitu urobiť, lebo že rád vidí cudzincov u seba, a jich kávou a čibukom učastuje; medzitým priam sa bol k nemu francúzsky konsul doviezol, a tak sme my s našou návštevou prepadli. Vnišli sme teda do hlavnej mošei (turecky džamia), ktorá sa tam v hornej čiastke pevnosti nachádza. Prestranná, vysoká, ošarpaná izba, v prostriedku biedny luster, na jednej strane podobný kancel, potom jedno, jako sa u nás hovorí, slepé okno alebo výklenok s arabskými, špatne vyvedenými nápisy, na zemi roztrhané tepichy a rohože: to je opis hlavného tureckého kostola v Bielohrade. Náš vodič nás upozornil, aby sme vraj na ten tepich, čo v prostriedku je, s čižmami nestúpali, to že je kresťanom prísno zakázané. Sotva to povedal, já som už, následkom onoho: "nitirum in vetitum", krepčil po tepichu. Chudiak dobrý čičerone sa náramne zaknul; že já vraj ani pochopu nemám, jakému nebezpečenstvu som sa tým vystavil. Keby ma vraj nekdo z Turkov videl – bola totižto mošea celkom prázdna – teda že bych môj ľahkomyselný žart aj životom zaplatiť mohol. „Dobre reku, ale tu nikoho niet; a zákony sú nato, aby sa prestupovaly", odvetil som žartovne. Zvonku pri každej mošei stojí tak rečený minarét, to je úzka, vysoká väža, z ktorej vrchulu hlásnik Korána týmito slovy Moslemínov k modlitbe zovie: „Boh (Allah) je veľký! Oznamujem, že nieto len jeden Boh. Oznamujem, že Mohamed je prorok boží. Poďte k modlitbe! poďte k spaseniu! Boh je veľký a jediný!"

Opustiac pevnosť, sme do vodného mesta kroky namierili. Na ceste sme sa stavili v jednej kaviarne, aby sme videli jako tam vyzerá, a „tureckú kávu" v jej púvodnosti okoštovali. Kaviarňa, aspoň tá, kam nás čičerone zaviedol, by obdobne aj zbojníckym hniezdam nazvaná byť mohla; a „turecké káva" no, to je len lahúdka! Káva so sadlišťom (Satz), a to bez cukru! a pánom Turkom to výborne chutná! Tak všetko od zvyku a okolností závisí; „circumstantiae faciunt hominem".

Já som si chcel zaopatriť pár kusov tureckých peňazí; vnišli sme teda k jednomu židovskému smeňkárovi, ktorého len preto pripomínam, poneváč som takú dúveru, jakú tento oproti nám preukázal, u žida nikdy neskúsil. On totižto vysypiac na stôl kopu srieborných a zlatých peňazí, nás samotných v sklepe nechal, že by sme si vraj, čo sa nám páči, vybierali, účty že potom spravíme, a s tým sa do bočnej izby odialil. My by sme boli mali príležitosť nejeden „šupák" z neočítaných kôpek tak mimo svedomia do vrecka pustiť, nikdy by to židák nebol zbadal; ale on mal úplnú dúveru v našu statočnosť, preto aj zaslúži jeho bezpríkladný skutok, aby v tomto Zábavníku „na veky" z pokolenia na pokolenie zachovaný bol. Na ďalšej ceste sme stretli knieža Alexandra Karaďordeviča i s jeho manželkou. Knežňa sa nám páčila; on ale smutnou, všetkej významnosti práznou tvárou temer nepríjemný dojem na človeka robil. Myslím, že svojmu otcovi Jurovi, jako je nie telesne, tak je ešte menej duchovne podobný. Od tej doby, čo sväto-andrejská skupština tohoto pána „na odpočinok" posadila, majú Srbovia zase svojho Obrenoviča, a Karaďordevič má svoje dukáty.

Už boli 2 hodiny zpoludnia, a my sme ešte s nenasýtenou zvedavosťou hore dolu po Bielohrade putovali; svrchovaný veru čas, aby i žalúdok čo mu prislúchalo obsiahnul. O to sa postaral pán farár. Po obede sme najprv krásny katedrálny chrám, ktorého hybká, vysočižná väža pozornosť na seba obracia, a potom kniežací „konak", to jest residenciu navštívili. Keď píšem residenciu, tak si nemusí dakdo myslieť, že to snáď dáky skvostný palác. Je to obyčajný, avšak čistotne a vkusne na jedno poschodie vystavaný dom, jakých v našich mestách bez počtu vidno. Keď sme ešte daktoré významnejšie miestnosti poobhliadali, presvedčili sme sa úplne; že srbské mesto čo do poriadku a čistoty už síce veľa pokročilo, s našími ale mestami v tomto ohľade nijaké porovnané byť nemôže. Já bych bol ešte rád s daktorými srbskými literátory, menovite s redaktorom srbských bielohradských novín známosť učinil; ale prísno vymeraný čas tak uplynul, že moje predsavzatie vyplnené byť nemohlo.

Čo sa dejín Bielohradu týče, tie sú zaiste veľmi zajimavé. Kroz svoje medzi Carihradom a Viedňou položenie, a jako kľúč západno-poludňajšieho Uhorska, má Bielohrad veľkú strategickú dúležitosť; odkial tie boje medzi Rakúskom a Tureckom o panovanie nad Bielohradom. Zastarodávna sa miesto to Taurunum menovalo, a prináležalo k byzantinskému císarstvu, súc narídzením Justiniana baštami obohnané. Neskôr Uhrom, potom Bulharom, zase Bosniakom a po týchto Srbom prepadlo, ktorí tam pod svojim vodcom Dušanom r. 1342 značný hrad vystavili, ale už na začiatku pätnásteho stoletia mesto i s hradom císarovi Žigmundovi popustili. Neskôr si Turci veľmi mnoho na tom záležať dali, aby sa Bielohradu zmocniť mohli. Dlho sa jim to podariť nechcelo, lebo Jan Hunyady a Jan Kopistran jich nápady a obleženia nejedenraz zlomili a odrazili. Konečne ale r. 1521 Soliman Bielohrad zaujal, a nepretržene cez 167 rokov ríše tureckej podmanil. R. 1688 na novo kresťania Bielohrad dobyli, a o dva roky ho zase stratili. R. 1717 zmocnil sa ho Princ Eugen, a vtedy mnohé krásne budovy, menovite tohoto kniežaťa palác, jehož zrúcaniny teraz ešte o dakedajšej rozsiahlosti a skvelosti svedčia, svoj počiatok vzaly. Medzitým následkom uzavretého pokoja od r. 1739 prepadnul zase Bielohrad Turkom, a vtedy sa početné rodiny kresťanské z čiastky do Zemúňa, z čiastky do Nového Sadu vystehovaly. R. 1789 zaujal ho Laudon, ale o dva roky zase ho Rakúsku Turecku prepustilo. V povstaní srbskom po mnohých, krvavých bojoch zmocnili sa r. 1806 pod Čiernym Jurom Srbi i mesta i pevnosti; avšak obojím len do roku 1813 vládnuli. Tohoto roku na novo ujármení Srbi hroznú pomstu tureckej nadvlády zakusili. Pri jednej príležitosti pred bielohradskými bránami Turci 150 Srbom hlavy odrazili, a 37 – medzi ktorými i jeden igumenos (z vyšších kňazov) – za živa na ražeň napichnuli. V pozdejšom povstaní pod Miloš Obrenovičom zase sa vojanské šťastie srbskej zbroji priaznivejšie ukázalo; a keď sa konečne i vonkajšie vlády – menovite Rusko – do celej turecko-srbskej záležitosti zamiešaly: ustanoveno bolo, aby napozatým mestom Bielohrad výlučne Srbom, pevnosť ale i právom do 3 000 ozbrojeného mužstva posádky tam zdržovať môcť, Tureckej Porte prináležalo; a tento pomer až doteraz trvá. Srbské obyvateľstvo v Bielohrade obnáša asi 24 000 duší, do 6 000 Turkov, 2 000 Židov a iných z rozličných končín tu sa zdržujúcich obchodníkov. Knieža tam zvätšej čiastky prebýva; stolica krajinského metropolity a všetkých státnych hospodárov v Bielohrade sa nachádza.

Večer sa blížil a miestna paroloď už na brehoch Sávy zastala, hlasom zvonca svojho pasažierov k odchodu do Zemúňa napomínajúc; bolo sa i nám teda zo Serbie odobrať, a odkial sme ráno vyšli, tam sa dľa predpisu večer navrátiť. Ešte sa ani nezmrklo, už sme v Zemúne zastali, a „terminalis terminandis" sme sa okolo jedenástej na paroloď „Josef-Carl", ktorá budúceho dňa cestu zo Zemúňa do Pešti konala, na nocľah odobrali.

Nový Sad, dnes centrom Vojvodiny, no v čase opisovanom v príspevku, to bolo mesto, ktoré nemalo ani 20 000 obyvateľov.

Dňa 18. už o 3. hodine sa paroloď hore Dunajom pohnula, a o desiatej pred obedom sme do Nového Sadu (Neusatz) dorazili. Poneváč i já, i môj maďarský spolucestovateľ tento vidiek a oproti na druhej strane Dunaja ležiaci Varadín (Peterwardein) navštíviť sme si boli zaumienili; opustili sme ďalej cestujúceho „Josef-Carl-a" a v Novom Sade „U mysliveckej trúby" sme sa na 24 hodín usadili.

Pred sto rokmi bol Nový Sad ešte len chatrné mestečko, sotva 4 000 obyvateľov počítajúc. Teraz počet obyvateľstva na 18 000 vystupuje. V maďarsko-srbských bojoch r. 1848-1849 bol Nový Sad temer celkom rozbúraný, i z mnohých chrámov len jeden neporúchaný zostal. Ale r. 1856, teda za sedem rokov, už zase na novo a o mnoho krajšie nežli predtým povstal. Ulice široké, čisté, dobre dláždené; domy pekné, zvätša na jedno poschodie vystavené; kostoly – a týchto je veľa – znova ozdobené, väže zlatom ďaleko sa ligotajúce. Pritom jesto v Novom Sade veľmi živý obchod, a teda hlučno jako poťažne len vo veľkých mestách býva. Obyvatelia sú temer samí Srbi, ale títo už barbarský oblek: fes, krátky kaftán alebo kožuch, široké plundre, hnusné kalapúdy – s poriadnym širákom, kabátom, nohaviciami a pohodlnou obuvou, slovom s civilisovanou šatou zamenili. To isté platí o ženských, na ktorých – aspoň čo sú z lepších domov – celé rady dukátov, a iných zlatých lebo srieborných tantusov navešaných neuvidíš. Táto naozaj barbarská obyčaj je v Bielohrade ešte v úplnom kvete, a lepšie jako čokoľvek o nízkom stupni vzdelanosti tamejšieho srbského ľudu svedčí.

Po poludní sme vo Varadíne cez dlhý loďný most prešli, a i tu sa v meste a pevnosti poodhliadli. Varadín je po Komárne a Mantue iste najsilnejšia pevnosť v celom Rakúsku. Pozostáva zo dvoch čiastok, vyššej, na skale vystavenej, s krásnym výhľadom na Dunaj a do Banátu a nižšej, ktorá sa pod tam tou ďaleko rozprestiera a celé mesto v sebe obsahuje. Oboje čiastky sú zo všetkých strán mohutnými baštami a širokými priekopami i v päť-šesť radoch obohnané, tak že človek nepochopuje, jako by sa dač podobného zvonku zaujať mohlo. Stále obyvateľstvo do 4 000 duší vystupuje, a v pevnosti sa vyše 10 000 mužov vojanskej posádky pohodlne ubytovať môže.

Navrátivše sa pod večer do Nového Sadu, dobre sme sa v tamejšom letnom divadle pri zdarilom predstavení dvoch veselohier zabavili.

Dňa 19 paroloď „Ferdinand-Max" zo Zemúňa do Nového Sadu prišla, s tou sme teda ďalšiu cestu nastúpili a v Moháči, kam sme okolo 11 hodiny doplávali, prenocovali. Dňa 20. konečne posledný kus cesty z Moháča do Pešte prekonajúc, o 7 hod. zvečera sme u známych domácich brehov zastali, a tým i našu zajimavú podunajskú púť dokončili.

 

Belehrad a Nový Sad pred 170 rokmi

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články