Rada MS

Tak sa to vraví

(na motívy drámy Eugèna Ionesca: Stoličky)

V našej spoločnosti sa posledne absurdita akosi zrýchlene udomácňuje. Denne narážame na početné absurdné situácie, nezmysly, ktoré, už také udomácnené, pomaly začíname vnímať ako niečo normálne – čo normálnym byť nemôže! Ak tie absurdity ignorujeme, alebo ich nedajbože podporujeme, nezmysly sa stanú pravidlami. Kam nás to vedie? Petrovskí divadelní ochotníci, ako metaforický výkričník a ako reakciu na absurditu všade vôkol nás, sa rozhodli do svojho repertoára zaradiť absurdnú drámu. Včera večer ochotnícke divadlo VHV Petrovec, kvôli obmedzeniam a pandémii, v divadelnom klube usporiadalo zatvorenú premiéru svojho nového predstavenia pre iba niekoľko ľudí. Uviedli absurdnú drámu Tak sa to vraví na motívy Ioneskových Stoličiek. V predstavení hrajú Ján Sklenár, debutantka Petra Topoľská a Ján Bohuš. Režisérka Marína Dýrová si túto predlohu zvolila aj pre možnosť hrania na malej scéne a minimálneho počtu hercov, ktorí sú ochotní (veď sú ochotníkmi), predstavenie hrať aj pre malé skupinky záujemcov. Pre seba a svoju spoločnosť si totiž predstavenie môžete aj objednať. Prečo nie! To už dáva zmysel.

 

Tak sa to vraví

 

Tak sa to vraví

 

Či však ide o príliš smutný divadelný kus, premiérovo predvedený pred novoročnými sviatkami, alebo naopak, o veľmi veselé divadlo, to asi záleží od percepcie každého diváka. Niekto sa bude smiať nad tými všetkými absurdami a komickými scénkami, ďalší možno márne bude hľadať zmysel v množstve nezmyslov, iný sa zas bude zamýšľať nad tým hlbokým odkazom predstavenia. To, v čom sa iste jednoznačne možno zhodnúť, je to hra s neobyčajne náročným textom a množstvom jazykolamov. Herci musia vynaložiť veľké úsilie a vložiť do svojho nezmyselného "bľabotania" spontánnosť, samozrejmosť a presvedčivosť. Marína Dýrová ponúkla tu významnú divadelnú príležitosť, ale zároveň herecky aj fyzicky náročnú úlohu debutantke Petre Topoľskej, ktorá si s ňou predsa vedela poradiť. Pre osvedčeného herca Jána Sklenára toto bola ďalšia výzva potvrdiť svoje divadelné vlohy. Tretia postava: Rečník – Ján Bohuš sa na scénu dostáva iba nakoniec a nielenže nereční, ale je aj nevidiaci.

 

Foto: Lukáš Sýkora

 

Foto: Lukáš Sýkora

 

Foto: Lukáš Sýkora

 

Podľa Maríny Dýrovej predstavenie Tak sa to vraví je odzrkadlením súčasnej absurdnej doby, v ktorej sa každodenne nachádzame. Dvom postavám, ktoré Ionesco umiestnil medzi množstvo stoličiek, nezostáva nič iné, iba sa prispôsobiť a dožiť svoj život aj napriek prekážkam. Stoličky si herci na scénu nosia samy, tak ako si aj ľudia sami vytvárajú problémy, prekážky a konflikty. Aj napriek svetovému chaosu sú postavy v divadelnej hre rozhodnuté priniesť svetu posolstvo, pretože ako každý človek, ktorý si myslí, že má v sebe nejaké poslanie, aj Starček so Starenkou sú presvedčení o tom, že svojimi skutkami, rozhodnutiami a prejavmi môžu vyriešiť a zachrániť celé ľudstvo a možno aj seba.

Predstavitelia divadla absurdity, kde zaraďujeme aj Ionesca, používajú formu satirickej grotesky, dosahujú zabsurdnenie negatívnych javov ľudského života ich zveličovaním a absolútnou paródiou.

Marína Dýrová, absolventka réžie na Akadémii umení v Banskej Bystrici, ešte počas magisterského štúdia zrežírovala s petrovským VHV divadlom divadelné predstavenie Úplný Gogoľ (2018), o tom TU: http://www.kulpin.net/o-kulpine/spolky-a-kluby/fk-kulpin/10138-uplny-gogol, pričom počas minulého desaťročia bola súčasťou väčšiny projektov Divadla VHV Petrovec. Domáce divadelné prostredie a atmosféra sa jej natoľko vryli do jej života, že sa po úspešnom štúdiu na Slovensku vrátila do prostredia, ktoré ju divadelnícky formovalo.

 

Premiéra bola vyhradené pre najbližšiu rodinu a debutantku Petru Topoľskú prišla podporiť mama

 

Premiéra bola vyhradené pre najbližšiu rodinu a debutantku Petru Topoľskú prišla podporiť mama

 

TAK SA TO VRAVÍ

(na motívy drámy Eugèna Ionesca: Stoličky)

Réžia, dramaturgia, scénografia: Marína Dýrová
Hrajú:
Starček – Ján Sklenár
Starenka – Petra Topoľská
(Rečník – Ján Bohuš)
Kostýmy: Zvonimír Pudelka
Dizajn svetla: Peter Čáni
Zvuk: Jaroslav Zima
Šepkárka: Ivona-Marija Matić
Produkcia: Divadlo VHV Petrovec, sezóna 2020/2021
Poďakovanie:
Akademickej knižnici Akadémie umení v Banskej Bystrici, Petrovi Serge Butkovi, Zoranovi Tomićovi, Miloslave Balážovej, Eme Dýrovej a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý finančne podporil projekt.

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

Daniel Pixiades (1931)

Pre budúce dni

A vody tečú, tečú, tečú
do rodiska, v krajinu ďalekú...

V krajinu najdlhších snov.

Z krajiny do krajiny
a nikde nemať krov.

Zvädnuté ruže v cudzej záhrade.
Zvädnuté oči na ceste.
Zvädnuté ruky na poduške!

 

Posledné komentáre

Posledné články