Rada MS

Leopold Branislav Abaffy – 140. výročie úmrtia

Leopold Branislav Abaffy – štúrovec, divadelník, revolucionár... sa narodil 18. februára 1827 a zomrel 27. februára 1883. Bol v poradí piatym farárom v Slovenskom Aradáči, kde do služby nastúpil po svojom otcovi a o ňom je zapísané, že bol hodným a slávnym dedičom všetkých duchovných darov svojho otca Daniela Abaffyho z oravskej vetvy šľachtického rodu Abaffy. Leopold sa narodil v Aradáči na evanjelickej fare rodičom Karolíne (rod. Rohony, farárskej dcére pôvodom z Hložian) a Danielovi Abaffymu, vtedajšiemu aradáčskemu kňazovi. Daniel Abaffy prišiel do Aradáča z Padiny 22. mája 1822 a pôsobil tam do svojej smrti 20. augusta 1855. Bol vysokovzdelaným mužom, už svojim zjavením získal si veľkú úctu cirkevníkov. Ako zeman a učenec mal veľký vplyv aj pri župe, aj pri vyšších úradoch. Jeho horlivosť, náboženská pastierska činnosť bola badateľná pri mnohých dielach. V takom duchu vychovával aj svojho syna Leopolda. O tom píše Jozef Janiš, ev. farár-senior v knihe Slovenská evanjelická kresťanská cirkev augšburského vyznania v Kráľovstve Juhoslovanskom v slove a v obrazoch zostavovateľa Adama Vereša, ev. biskupa, kde o Leopoldovi Abaffymu ďalej uvádza:

 

Leopold Branislav Abaffy – 140. výročie úmrtia

 

Leopold Branislav Abaffy – 140. výročie úmrtia

 

Leopold Branislav Abaffy – 140. výročie úmrtia

 

„Školy navštevoval okrem rodiska v Sarvaši, vo Veľkom Bečkereku a v Levoči. R. 1847 bol právnikom v Prešove a neskoršie teologom v Bratislave. Za kňaza bol ordinovaný 1. sept. 1854. Kaplánoval v Trenčíne, v Beckove, v Aradáčí a po smrti otcovej bol jednohlasne na jeho miesto za farára zvolený. Pod jeho vedením sa cirkev vzmáhala, zadovážila si aj najväčší tretí zvon, vlastne dostála darom od obce — z árendy za rybolov v Oroli utŕženej — r. 1857. Tento zvon má pekný nápis: Pro veselých vesele hrám, pro trúchlivých trúchly hlas mám, v neštestí strašne hučím, zbožných do chrámu svolávam, všem k modlení čas udávam, mŕtvych Bohu porúčim. Účinkovanie Leopolda Abaffyho, ktorý tiež za veľa rokov tu pôsobil od 20. augusta 1855 do 21. febr. 1883., v cirkevnom i národnom živote nechalo hlboké stopy. Ako kňaz, rečník, radca otcovský a neraz i prísny a smierčí sudca na zošľachtenie života mal veľký vplyv."

Slobodomyseľný Abaffy pre svoju otvorenosť a priamosť veľmi často musel zniesť aj mnohé protivenstvá. Šovinistickým maďarónom bola neraz v oku jeho láska k slovenskému národu. Bol obvinený aj z panslavizmu, za napísanie a následné zverejnenie protimaďarizačnej Kázne na Nový rok v jeho Slove života (II. ročník, číslo 1) zameranej proti politike v cirkevnom živote, proti násilnej maďarizácii a potláčaniu všetkého slovenského, za ktorú bol kruto prenasledovaný, aj napriek tomu, že spornú kázeň nikdy nepredniesol na službách Božích. Viac z príspevku Ivicu Grujića Litavského TU: https://slovackizavod.org.rs/literatura/osobnosti-slovenskeho-literarneho-zivota/leopold-branislav-abaffy/

Leopold Branislav Abafi zomrel 27. februára 1883 v Aradáči. Jeho syn Ján Bohuslav Abafi (1855 — 1905), tiež evanjelický kňaz, sa zaoberal aj publicistikou. Jeho dcéra Jarmila (1858 — 1932) bola neskôr vydatá za spisovateľa a publicistu Michala Bodického (1852 — 1935). Leopoldovi pravnuci Branko a Janko Abafiovci (synovia Dr. Cyrila Abafiho) zahynuli v druhej svetovej vojne ako poprední srbskí revolucionári. Píše v Chrestomatii slovenskej vojvodinskej poézie Víťazoslav Hronec a v pokračovaní uvádza:

Abafi v roku 1847 v časopise Orol tatránsky uverejnil svoju prvú báseň Myšlienka večernia, neskôr sa však písaniu veršov venoval iba sporadicky. Niekoľkými básňami poprestýkal svoje „citové memoáre" Vidina a skutočnosť (1860).

A tvoja postať

A tvoja postať jak cherub svätý
v tichom úsmeve nad mnou sa chvela.
Pyšťok ružový, láskou obliaty
s mojim sa stretol - sladkosť Anjela! –
Vieš, čo som cítil v tomto objatí?
Citov anjelskych rajskô dýchanie! –
Vieš, čo som tušil, anjel môj zlatý? –
Večnô v ružičkách tvojich uspanie!!

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články