FK Kulpín

V susedstve veľkého gymnázia

Ozaj len koľko tajomstiev ukrýva to naše storočné slovenské gymnázium? A čo všetko, okrem veľa potu a nádejí v prosperitu slovenského ľudu a v krajšiu budúcnosť potomkov, bolo vbudovaných do základov tohto grandiózneho objektu? Koľko našich chudobných slovenských rodín si v tých neľahkých medzivojnových časoch od úst odtŕhalo, aby sa naša slovenská mládež mohla vzdelávať v rodnej reči? Prečo jeho výstavbu nechcela podporiť vláda v Belehrade a podporila ju vláda ČSR? Prečo nezostali ľahostajní ani americkí Slováci a po výzve Milana Rastislava Štefánika, ktorého storočnicu tragickej smrti si tiež v tomto roku pripomíname, prispeli na gymnázium značnou sumou? Tie a také otázky som si kládla neskôr, až v dospelom veku, no kým som bola dieťaťom snorila som po školskom dvore, učebniach a gymnaziálnych zákutiach a hľadala tam odpovede na mnohé detské otázniky. Napríklad aj na také, že prečo je v lete v budove príjemne chladno, prečo sa v prázdnej škole hlas rozlieha ako ozvena, akoby sa vzácna pani s nami chcela porozprávať a prečo ma na vstupe do budovy ovanie akýsi tajuplný pocit, ktorý tiež pociťujem, keď vchádzam do kostola...?

 

Foto: Martin Pucovský

 

Foto: Martin Pucovský

 

S pribúdaním rokov som si vysvetlila tie záhadné pocity. Je to rešpekt vrytý do nášho DNK, tá najhlbšia poklona všetkému a všetkým, čo sa pričinili, ktorí prispeli, ktorí si vážili, ktorí sa obetovali, ktorí tam pracovali, tam sa školili a ďalej rozchyrovali dobré správy o hŕstke obetavých a hrdých Slovákov, vzdialených od vlasti, ale neoblomných...

Mala som tú výhodu odrastať v susedstve petrovského gymnázia. To mi umožnilo gymnaziálne lavice drať až osem rokov. Keď som v roku 1963 nastupovala do základnej školy, výučba prebiehala v niekoľkých starých objektoch, čo malo aj určité výhody, keďže žiaci obyčajne boli rozvrhovaní do najbližšej školskej budovy. Avšak, učební aj tak nebolo dosť a preto v tých rokoch, keď bolo viac detí, sa pre žiakov základne školy otvorilo niekoľko tried v popoludňajšej zmene v gymnaziálnej budove. Teda, pre mňa to bolo hurá, lebo som v prvých štyroch ročníkoch základnej školy mala do školy „na krok" a po štvorročnej prestávke som sa zas, ako stredoškoláčka, vrátila do tých známych lavíc.

Záhrada rodičovského domu bola spojená s gymnaziálnym dvorom. Detskému zvedavému oku nič neuniklo. Učupená v záhrade pozorne som sledovala futbalové, ale najmä volejbalové zápasy. V tom čase petrovský volejbal dožíval neslýchaný rozmach a dobré meno slovenského gymnázia jeho žiaci šírili po celej veľkej Juhoslávii. Pokrikovanie a zvuk rozhodcovej píšťalky vždy vzbudili moju zvedavosť. Bežala som do záhrady, aby som prípadne mohla byť aj nápomocná, ak sa lopta odkotúľa na naše územie a bude ju treba vrátiť späť do hry. Lopta do našej záhrady vedela často zletieť aj úmyselne, keďže polovica humna bola vysadená viničom a bola tam aj veľká marhuľa, nechýbali však ani stromy slivák, broskýň, „špánky"... Všetko to bolo dostatočným dôvodom na silnejšie vykopnutie lopty ponad nízky drôtený plot, aby sa po ňu, cez drôtenú dieru, vybrala neraz celá skupina hráčov. Tváriac sa, že hľadajú loptu, stačili čo-to pod zub hodiť z tých vábivých plodov.

Tá diera v plote aj pre mňa bola otvorom k spoznaniu, tiež k skúmaniu žiakov, profesorov, návštevníkov, členov vysokých delegácií a všetkých tých hostí, čo do Petrovca prichádzali a gymnázium v žiadnom prípade zaobísť nemohli. Ona pre mňa tiež znamenala „voľný vstup" na všetky akcie a podujatia na ihriskách a na nádvorí. Tak som sa ocitla aj medzi početnými vzácnymi hosťami na oslavách gymnaziálnej päťdesiatky. V tom roku 1969 nevolaná, ale zvedavá, motala som sa tam aj ja, vtedy som už ale, trochu vážnejšie chápala svet. Pri príležitosti toho jubilea škola dostala nové meno Gymnázium Jána Kollára v Petrovci a zdôrazňované bolo, že počas polstoročia školu zakončilo vyše tisíc žiakov. Asi som sa vtedy definitívne rozhodla, že sa do ďalšej tisícky maturantov zapíšem aj ja. K rozhodnutiu nemalým podielom prispeli aj lipy.

Lipy, symbol slovanstva, bohato vysadené roku 1925 vôkol celého gymnázia, dnes takmer storočné košaté stromy, mi zrejme učarili a do povedomia vryli výraznú slovanskú pečať. Odrastala som s tou omamnou jarnou vôňou a ako malé dievča som sa každoročne v gymnaziálnom dvore zúčastňovala v rodinnej akcii zberu lipových kvetov. Neskôr, ako žiačke gymnázia, najkrajším obdobím bývalo mi práve obdobie kvitnutia líp. Nie však tých skorých májových, tie sme nechceli oberať ani na čaj, lež tých neskorších opojne voňajúcich, júnových, keď sa práve uzavierali koncoročné známky. Ich intenzívna vôňa prenikala cez otvorené okná do učební a šteklila nozdry, a veru aj srdcia, takmer každého žiaka. Profesori tiež bývali tou vôňou omarení, alebo len nemohli, či nechceli – kto by to vedel, písať v tom pozdnom jarnom čase do denníka zlé známky.

Potom, už neskôr, keď som aj sama niekoľko rokov pôsobila na tejto škole, koncoročné známky som tiež uzavierala pod vplyvom vône líp.

 

Katarína Pucovská

 

Komentárov  

+6 #1 HvalaRadoslavka 2019-04-11 11:17
...teško je naći prave reči i napisati nešto dovoljno kvalitetno posle rečenica naše drage Katarine.Najlepše hvala za tekst o našoj Gimnaziji. Miris lipe, miris prijateljstva, znanja, vaspitanja, bogatstva koje smo dobili u toj školi. Sve je to zauvek u nama, učenicima Gimnazije u Bačkom Petrovcu. Nekada se i bez izgovaranja imena škole u koju smo išli,a po mnogim lepim stvarima koje su u nas u njoj usađene, mi bivši učenici i kada nismo iz istog odeljenja ili iste genraciji, jednostavno prepoznamo...prepozn amo i jedni drugima radujemo, kao i svakoj uspomeni, anegdoti koje ispričamo i tako oživimo gimnazijske dane, koji su sve dalje iza nas, a opet uvek nekaku tu. Hvala još jednom.
Citovať | Nahlásiť administrátorovi

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články