Klub Kulpínčanov

Očami a perom účastníka prvých obnovených slávností

Dobre si pamätám prvé obnovené Slovenské národné slávnosti v roku 1992. Bol som vedúcim FS V pivnickom poli a celej výpravy Pivničanov do Petrovca. Pricestovali sme v popoludňajších hodinách a zložili si veci v Z.Š. Jána Čajaka. Mali sme dosť času, takže sme si išli popozerať Vrbaru a potom aj ihriská za školou, kde bolo postavené „javisko". To improvizované „javisko" boli vlastne vedľa seba umiestnené poľnohospodárske vlečky, ktoré boli nie celkom rovnakej výšky a kvality. Poradil som preto organizátorom, aby ich upevnili a na hornú časť položili platne, ktoré by vlečky udržali pospolu. Majstri tak aj urobili, potom ich vyzdobili, elektrikári na ne namontovali osvetlenie, urobené boli aj schody a krytá časť zákulisia... Program sa začal príhovormi a po nich nasledovali speváci, tanečníci, hudobníci...

 

Očami a perom účastníka prvých obnovených slávností

 

Očami a perom účastníka prvých obnovených slávností

 

Počas programu po neďalekej hlavnej ceste hučali tanky a vojenské vozidlá. Uháňali do Vukováru, kde hrôza vojny spôsobila veľké krviprelievanie. V smere od javiska po cestu bolo postavených niekoľko šiatrov z ktorých trešťala „moderná" a bojová hudba, ktorá sa miešala s tónmi z javiska. Diváci mali z toho zmiešaný pocit.

Mali sme tú česť vystupovať na záver programu. Prichystali sme pásmo ľudových piesní a tancov so svadobnými zvykmi z medzivojnového obdobia – z rokov po Veľkej vojne. Priniesli sme aj svadobný koláč, tzv." bránu", o čo sa postarala moja manželka so susedou. Tých koláčov bolo asi 10 kusov. Keď sme do Petrovca prichádzali, ešte sme nevedeli, že nám tie koláče budú jediným našim jedlom – jedna „brána" však musela zostať pre choreografiu a mladomanželský pár. Tiež som účinkoval v programe. Ponúkal som svadobníkov pálenkou. Na „javisku" sa cítili oscilácie, zvlášť počas čardášov a tzv. „zmáčanky" keď tanečné páry museli poriadne zápasiť s udržaním tempa a rovnováhy. V našom programe účinkovali aj deti – svadba bez detí nejestvuje. Po asi 15- minútovej prezentácii nášho programu, mladomanželský pár zaniesol svadobnú, medom natrenú „bránu", predsedovi našej Matice a jeho hosťom v prvých radoch hľadiska. Obecenstvo na tribúnach nešetrilo dlane, prehlásilo hukot z hlavnej ulice a treskot hudby zo šiatrov. Boli to ovácie, na ktoré sme boli hrdí a dlho ich spomínali. Spomínam si tiež na dobrú spoluprácu s Pavlom Báďonským – tvorcom javiska, fujaristom, ktorý nám dal aj diplomom – napísal ho na mojom chrbte po skončení programu!

Po programe sme poponáhľali uložiť kroje a hudobné nástroje, konečne sme mohli ísť na zaslúženú večera v reštaurácii Vrbara. Za stoly sme sa však tak ľahko nedostali. Nakúkali sme cez polootvorené dvere do siene, kde si niektoré súbory, ktoré vystupovali pred nami, večeru dávali aj opakovane. Boli sme poriadne hladní a deckám sliny tiekli, veď od toho obedu doma v Pivnici ubehlo veľa hodín. Pýtali sme sa preto čašníkov, či by sa niekde našlo pre nás miesto. Oni nám odpovedali, že musíme počkať, kým sa stoly uvoľnia, že to bude, len keď domáci dokončia vyspevovanie. Bola už prešla aj jedna hodina po pol noci, keď sme mohli zasadnúť k stolom. Čoskoro nám priniesli aj taniere s jedlom – a na nich zopár kúskov klobásy. S nimi sme sa mali rozdeliť. Tí pred nami dostávali na tanieri po jeden poriadny kus alebo dva menšie kusy klobásy, k tomu aj zemiakovú kašu. No, hlad je hlad! Deti prvé siahli po jedle a hneď začali horekovať, že ich štípe a páli ako oheň. Tiež som to ochutnal, klobásky boli veľmi štipľavé a preto som odišiel do kuchyne opýtať sa, či majú niečo iné. Ukázali mi iba kopu zo stolov „nazbieranej" klobásy a povedali, že je to všetko čo majú. Rozčarovaní vrátil som sa späť k stolom, kde ma čakali spýtavé, unavené pohľady mojich Pivničanov. Povedal som im, že cestujeme domov hladní, bez večeri. Čašníkom bolo nepríjemne, či však aj tým, čo sa mali o to starať... To konštatovala tiež novinárka Anna Dudášová.

Na druhé obnovené slávnosti sme sa inak prichystali, na ne sme prichádzali nabalení aj jedlom aj nápojmi. Predstavili sme sa ďalšou časťou svadobných zvykov a obyčajov. Javisko už bolo kvalitnejšie, osvetlenie tiež, nebolo počuť ani hukot vojenských vozidiel a krčmárska muzika bola tichšia. Znovu sme mali záverečnú časť programu, búrlivý potlesk ani tentoraz nevystal a znovu sme meškali k večeri. Avšak, dalo sa to vydržať.

Na tretích slávnostiach sme si už žiadali vystupovanie v tej časti programu, ktorý bude v priamom TV prenose. Nacvičili sme Fašiangový tanec z Liptova, s ktorým nám pomohol choreograf Albín Litva zo Slovenska. Potlesky obecenstva boli znovu silné a bolo počuť aj komentáre: „Pivničanov sme videli, takže môžeme tájsť domov!"

Nespomeniem si presne, či to bolo na druhých, alebo tretích slávnostiach, keď si Iločania priniesli veľký kotlík, fazuľu, údeniny a všetko čo k tomu patrí. Neďaleko javiska varili večeru, z ktorej sa ušlo aj hosťom. Aj mne veľmi chutila!

V poradí štvrté slávnosti sme začínali priprávať 8. marca1995, keď do Pivnice zavítala matičná delegácia. Prišli nám vysvetliť koncepciu programu, v ktorom sme mali mať významnú účasť. Vtedy náš orchester patril medzi najlepšie orchestre tunajších Slovákov. Kedysi v máji nám však oznámili, že sa koncepcia mení a o mesiac neskoršie sa poďakovali za pochopenie s vysvetlením, že program prichystajú domáci ochotníci, lebo to budú zároveň aj oslavy 250- ročnice príchodu Slovákov do Petrovca . Asi desať dní pred Slávnosťami nás požiadali, aby sme prichystali jeden mladomanželský pár, ktorý by vystúpil na záver programu, v ktorom mali byť predstavené obyčaje z našich osád. Vyhoveli sme požiadavke – vystrojený mladomanželský pár sa až na generálnej próbe dozvedel, čo je jeho úloha a narýchlo sa zaučil tanec v kolese párov z našich osád.

Celkový program ma sklamal – bola to bledá repríza svadby, ktorú mali Petrovčania pred 20 rokmi!

Tu sa moja účasť v programoch slávností skončila. Prišli noví choreografi, ktorí naše dolnozemské tance a obyčaje prispôsobili rýchlej dobe, skomolili ich, zjednodušili, pridali im na tempe... Tu sa končí aj moja ochotnícka práca. Teraz sa venujem dejinám Slovákov v Pivnici a zvlášť ich genealógii.

 

Pivnica, 6.8.2019

Ján Guba

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články