Klub poľnohospodárov Kulpín

Ako vyrastali dvojčatá

V tomto predvianočnom období pod vydavateľským stromčekom sa našla ešte jedna vzácna kniha. Ide o „humorné príbehy pre deti a mládež" – knihu Ako vyrastali dvojčatá (Kako su rasli blizanci) Milutina Đuričkovića z Belehradu. V knihe je zhrnutých 14 príbehov, bláznivostí, pochabostí či nezbedníctiev dvojičiek, na ktorých sa zasmejú nielen malí čitatelia, ale aj tí starší. Kniha je už preložená do mnohých jazykov a zo srbčiny do slovenčiny ju preložila Katarína Pucovská. Vydalo ju Občianske združenie ART DANUBIUS Veľká Mača zo Slovenska.

 

Ako vyrastali dvojčatá

 

Milutin Đuričković (1967, Dečani), doktor literárnej vedy, básnik, prozaik a literárny kritik je členom Združenia spisovateľov Srbska, Združenia novinárov Srbska a Srbskej kráľovskej akadémie vedcov a umelcov. Publikoval a zostavil 65 žánrovo rôznorodých kníh pre deti a dospelých. Získal viacero cien a uznaní v krajine i v zahraničí.Žije a pracuje v Belehrade.

Kniha Ako vyrastali dvojčatá získala dve ocenenia: Cenu Radeho Obrenovića a tretiu cenu Dositejovo pero. Vydaná bola na štyroch kontinentoch a preložená do angličtiny, nemčiny, španielčiny, francúzštiny, ruštiny, gréčtiny, japončiny, hebrejčiny, katalánčiny, vietnamčiny, bulharčiny, slovinčiny, macedónčiny a vyšla aj v maďarskom, rusínskom, albánskom, arménskom, arabskom, yoruba jazyku a v slovenčine. Na ukážku ponúkame humorný príbeh s mamou.

POUČNÝ ROZHOVOR S MAMOU

Našej domácej výchove, okrem babky a otca, matka venúvala najväčšiu pozornosť. V každom okamihu bola vedľa nás – aj keď sme boli hladní, keď sme boli chorí, aj keď sa to od iných najmenej očakávalo. Učila nás, že máme byť dobrí a úprimní, že sa nemáme odlučovať od našej spoločnosti, že sa máme rozdeliť aj o tú poslednú drobnosť. Bola to skromná a veľmi usilovná žena, ktorej vždy bol čistý a plný dom.
Keď sa jedného dňa vrátila z práce, pozvala nás do kuchyne a zasmiala sa:
- Ktorí z vás je väčší somár, dostane čokoládu!
- Ja! – zvolal brat bez váhania.
- Nie je on, ja som! –povedal som vo vytržení.
Kým sme sa hádali, kto je väčší somár, mama vlastne chcela vidieť našu reakciu na rozdelenie jedinej čokolády. Určite mala peniaze na kúpu dvoch, no chcela preskúmať niektoré z našich vlastností.
Nepamätám si, kto bol vyhlásený za väčšieho somára a výhercu čokolády, ale viem, že sme ju rozdelili na dve rovnaké časti, dokonca aj ju sme ponúkli. Mama chcela byť o tom presvedčená a bola spokojná s našim postupom, ktorý je veľmi charakteristický pre všetky dvojčatá. V ten istý deň nám kládla niektoré zvláštne otázky na ktoré sme nemali rýchle a presné odpovede. Tie otázky vyzerali asi takto:
Čo je rýchlejšie alebo vlak? Prečo ryby nemravčia ako slony? Koľko suchých handier je na dne mora? Prečo sú plešiví ľudia veľmi strapatí?
Obaja sme vynaložili veľa úsilia na poskytnutie správnych odpovedí, ale nie vždy sa nám to aj podarilo. Mame sa to veľmi páčilo, smiala sa a hovorila, že sme múdri a bystrí, ako Morava po daždi. Potom sa nás spýtala, čo budeme, keď narastieme.
-Ja budem liftboy, a možno pomocník futbalovému trénerovi, – povedal brat.
- No, to je veľmi pekné," povedala mama. – A ty, synák Milutinko?
- Budem sukničkár! – vyletelo zo mňa ako z dela, neobozretne a nepremyslene.
Mama sa prekvapila a na chvíľu zastala.
- Ako si na to prišiel? Od koho si to počul a videl, to by som chcela vedieť!
- No, keď môže otec, môžem aj ja,– odpovedal som, aj keď som presne nevedel, o aký druh zamestnania ide.
Keď počula moju odpoveď, mama sa začala smiať. Povedala, že v živote nepočula nič vtipnejšie.
- Ak je váš otec frajerkár, potom som ja „kosovská deva"! –skomentovala mama a dodala. – Kde ste len jeho našli, veď má dve ľavé nohy. Nebyť mňa, dodnes by bol starý mládenec! Ha ha ha ha ...
Nechápali sme práve najlepšie takú jej odpoveď, ale aj nám to bolo smiešne.

 

Kp

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články