Klub poľnohospodárov Kulpín

Antónii Krivákovej k 98. narodeninám

Lekársku manželskú dvojicu Antóniu a Samuela Kriváka starší Petrovčania dobre poznali. Veď, desaťročia chodili k nim sa posťažovať, požalovať na bolesti, pýtať radu a liek, išli po nich, keď bývalo zle, so staršími, či s deťmi. Či cez deň, či v noci, či v lete, či v zime, neprihliadajúc na to, či je po pracovnom čase, či pán doktor, alebo pani doktorka spia – lebo choroba nevyberala. Z teplej postele, alebo z domáceho pohodlia ich nespočetnekrát vytiahlo búchanie na okno a zúfalý nárek: Pán doktor, pani doktorka, pomáhajte! Odmietnuť sa nemohlo, veď, možno išlo o ľudský život, tak buď jeden alebo druhý z manželskej dvojice na seba nahádzal vždy pripravený odev, vzal lekársku tašku a šiel. Tak im ubehlo tridsaťročie lekárskej služby v Petrovci. Predtým ešte aj dva roky v Padine. Veľmi dobre si na to všetko, ale aj na ťažké detstvo, vojnu, Goli otok, Jasenovac... spomína Antónia Kriváková, ktorá zajtra oslávi 98. narodeniny. Oslavovať bude bez manžela, ktorý ju do časnosti dávnejšie predišiel, ale s ňou budú dve dcéry, päť vnúčat a osem pravnúčat.

 

Antónii Krivákovej k 98. narodeninám

 

V Chorvátsku, v českej dedine Dežanovec v západnom Slavónsku sa 24. januára 1922 narodila Antónia Valentová ako siedme dieťa v rodine, v ktorej mali desať detí. Mali veľký dvor, hodne zeme, domácich zvierat, svoj les... Aj keď roboty na poli bolo dosť hlava rodiny, otec, bol aj cestárom. Zamestnal sa a ťažko pracoval na údržbe ciest, nosil ťažké kamene, vtedy ešte nebola mechanizácia, lebo detí bolo veľa a pre ne chcel zabezpečiť zdravotné poistenie. Aj pre svoj kŕdelík deti vždy našiel robotu. On išiel do práce a mama s robotníkmi do poľa a deti šli neraz do lesa zbierať konáre, ktoré boli okolo stromov napadané. Tie konáre sa cez zimu sušili a potom počas leta, keď rodičia odchádzali z domu, deti z toho raždia robili snopčeky.

Dežanovec voľakedy bola čisto česká dedina, dnes je to už viac bosenská osada. Nachádza sa neďaleko Daruvaru, kde Antónia zakončila gymnázium, a to tak, že súkromne prvé dva ročníky zložila v jednom dni a potom sa už do tretej triedy zapísala ako riadna žiačka. Bola vždy výborná, nemusela skladať ani malú ani veľkú matúru. No bola útlučká, slabučká, chorľavá, lekár ju dobre poznal, keďže často musel intervenovať a preto ju rodičia dali na školenie. Keďže chcela pomáhať ľuďom, neskôr sa rozhodla pre medicínu. Ale, to už bolo až po vojne.

Predtým zažila hrôzu vojny. Traja jej bratia boli v partizánoch a ona a dve jej sestry chodili na mládežnícke ilegálne schôdze . Najstarší brat bol v ilegálnom partizánskom výbore. Ich rodina bola preto podozrivá, neraz k nim prichádzali ustašovia, pozývali ich na výsluch. Ona bola tajomníčkou mládežníckej partizánskej organizácie SKOJ. Volali ju, aby išla do partizánskych oddielov učiť a písať do novín, keďže už mala gymnázium skončené. Otec ju však nechcel pustiť, veď traja synovia už boli v partizánoch a okrem toho, ona bola dievča, bola slabučká, mala 45 kilogramov, no nakoniec musel povoliť.

Aktívna bola najprv v obecnom a potom v okresnom výbore, organizovala dopisovateľstvo do mládežníckych novín a po čase sa dostala aj do centrálneho výboru. Zbraň nemala, ale na opasku nosila priviazanú bombu, v prípade, že by ju ustašovia chytili, aby sa zavraždila. Vojnu prežila, prežila aj plazenie po snehu, po blate, aj keď viackrát bola na okraji síl.

Hneď po vojne mala možnosť vidieť koncentračný tábor Jasenovac. Dostala sa do neho s medzinárodnou vojenskou delegáciou ako novinárka, keďže bola členkou redakcie novín Hlavného výboru. Vtedy prvýkrát Jasenovac otvorili, dovtedy bol zapečatený. Videla tam všeličo a vošla aj do pece, pred ktorou sa väzni museli vyzliekať donaha, odovzdať všetko strážcom a potom ich v peci spaľovali. Na podlahe ešte bol popol. O tom napísala reportáž na celú stranu a to bola iste prvá povojnová písaná správa o tomto tábore, ibaže nevie, či ju do novín vôbec zaradili, či to nezostalo tajomstvom, keďže tie noviny nikdy nevidela.

Za zásluhy v druhej svetovej vojne jej bolo ponúknuté štipendium na vysokej škole. Zvolila si Prahu, kde roku 1945 zapísala medicínu. Bola tam však iba dva roky a potom prišlo obdobie Informbira, východoeurópskej organizácie komunistických strán, ktorá sa iba po roku od založenia obrátila proti komunistom KPJ a Titovi. Podobne, ako na tisíce iných učených ľudí, aj ona sa dostala do zlopovestného koncentračného tábora na ostrove Goli otok v Jadranskom mori. Strávila tam dva roky a sedem mesiacov a to len preto, že sa chcela dozvedieť čo je to IB – Informbiro. Vypýtala si preto noviny, v ktorých sa písalo o jeho činnosti, čo sa komunistická moc dozvedela a obvinila ju z podpory „informbirovcov".

 

Antónii Krivákovej k 98. narodeninám

 

Antónii Krivákovej k 98. narodeninám

 

Antónii Krivákovej k 98. narodeninám

 

Štúdium medicíny dokončila v Belehrade, kde bol Československý internát, v ňom bola ubytovaná . V Belehrade sa zoznámila s manželom, s ktorým potom spoločne odišli na prvé pracovisko do Padiny, kde boli dva roky. Do Petrovca prišli roku 1959. Pracovala tam v dome zdravia, prevažne na detskom oddelení, kde bola aj vedúcou, do roku do 1987. Nebola ani jeden deň na nemocenskej, vyjmúc materských dovoleniek, počas ktorých zostala mesiac doma.

Už keď robila ako lekárka z Daruvaru jej prišlo vysoké partizánske vyznamenanie „Orden sa srebrnim zracima".

Antónia Krivákova, nar. Valentova žije v Petrovci s dcérou Marienou. Manžel Samuel Krivak (1929 – 1998) ju už dávnejšie opustil. Radosť jej však robia 5 vnúčat a 8 pravnúčat a čítanie kníh.

Pani doktorka, blahoželáme!

 

Katarína Pucovská

 

Komentárov  

+5 #1 GratuláciaSvetoslav Majera 2020-01-25 11:52
Pani doktorke, v mene mojom, manželkynom a mojích detí a vnúčeniec, prajem i naďalej dobrého zdravia a potešenie z vnúčat a pravnúčat. Často si na ňu spomíname s manželkou i ako na dobrú detskú lekárku a tiež i ako na dobrú osobu, od ktorej sme vždy dostali dobré rady i čo sa týka zdravia detí a tiež i rodičovských otázok.

S. Majera
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články