KUS Zvolen

Antónia Kriváková sa dožíva 100 rokov

Antónia Valentová sa narodila 24. januára 1922 v českej dedine Dežanovec (Dežanovac) v západnom Slavónsku (Chorvátsko) ako siedme dieťa v rodine, v ktorej mali desať detí. Aj keď v detstve chorľavá a stále útla, obdarená bola s ohromnou životnou energiou, ktorá jej aj dnes pomáha predierať sa životnou cestou. Tá ju vo vojnovej víchrici viedla aj cez záveje, keď s bombou za opaskom celú seba dávala za vyslobodenie spod fašistického jarma. Po vojne s prvou medzinárodnou delegáciou vkročila do koncentračného tábora Jasenovac. Štúdium medicíny začala v Prahe a kvôli zhoršujúcim sa politickým okolnostiam v školení pokračovala v Belehrade. Avšak, trpké sklamanie zažila na štvrtom ročníku štúdií, keď musela veľmi draho zaplatiť za svoju túžbu po poznaní. Chcela vedieť aj to, čo sa v štátnej politike začína diať a čo je to IB? Aby sa dozvedela, že ide o InformBiro, musela čítať ilegálnu tlač. Známy, ktorý jej tú tlač zabezpečil, ju zradil a vyšetrovateľom stačilo jeho svedčenie, aby ju zatkli a odviedli na Goli otok. Takmer tri roky s dlátkom a kladivom tĺkla kamene odpykávajúc si ten „veľký prečin" – že doma tajne čítala zakázané noviny! Nebolo zľahčujúcich okolností, neuznali jej účasť vo vojne, prácu s partizánmi, ani červenú stranícku knižku... Až neskôr, po odpykaní trestu, keď už začínala pracovať, doručili jej vysoké štátne vyznamenanie: Rad zásluh za národ so striebornými lúčmi.

 

Antónia Kriváková sa dožíva 100 rokov

 

Antónia Kriváková, rod Valentová, voľakedy a dnes 

 

Antónia Kriváková, rod Valentová, voľakedy a dnes

 

Popri všetkom, čo prežila, všetkej krivde, pre ktorú veľmi trpela, Antónia predsa zostala veľkou humanistkou. Jej starostlivosť o človeka bola do tej miery výrazná, že si počas celej pracovnej doby nedožičila ani len jeden-jediný deň nemocenskej dovolenky, vyjmúc dvakrát po jeden mesiac materskej dovolenky. Vždy mala prednostne na mysli zdravotný stav svojich pacientov. O nich sa starala spolu s manželom Samuelom, tiež lekárom.

Lekársky manželský pár Antóniu a Samuela Krivákovcov pamätajú predovšetkým tí trochu starší Petrovčania a tiež Padinčania. Či deň, či noc, či v lete, či v zime – choroba nevyberala kedy sa ozve. Z teplej postele, alebo z domáceho pohodlia, ich nespočetnekrát vyrušilo búchanie na okno. Boli lekármi 24 hodín. Tak im ubehlo tridsaťročie lekárskej služby v Petrovci. Predtým aj dva roky v Padine. Všetko zostalo vrezané v pamäti. Tiež aj to neľahké, ale pekné detstvo, vojna, Goli otok, tuberkulózu, Český dom v Belehrade, Jasenovac... Niektoré spomienky vyvábia pani doktorke nostalgický úsmevom na tvár, iné slzu v oku.

Po sto rokoch sa spomienky čoraz častejšie a intenzívnejšie vynárajú z pamäte. Spomína na rodičovský dom v Dežanovci, kde mali veľký dvor, hodne zeme, domácich zvierat, svoj les...Tonkin otec Jozef Valenta (1880 – 1964) tam prišiel s rodičmi keď mal tri roky. Oženil sa s Máriou Klubičkovou (1887 – 1972), s ktorou mal desať detí. Matkini rodičia sú z okolia Prahy a viacerí z jej členov rodiny prišli do Daruváru. Mali iba jedno dieťa, Tonkina matka sa už narodila v Dežanovci. Otcoví rodičia sa sem sťahovali keď on už mal tri roky a do Dežanovca prišli roku 1883 z českej Vyskytnej.

 

Dežanovce 23.01.1955, na oslave 50. výročia manželstva Jozefa a Márie Valentovcov sa zišla takmer celá rodina, Tonka v hornom rade prvá zľava

 

Dežanovce 23.01.1955, na oslave 50. výročia manželstva Jozefa a Márie Valentovcov sa zišla takmer celá rodina, Tonka v hornom rade prvá zľava

 

Aj keď roboty na poli bývalo dosť, hlava rodiny, otec, sa zamestnal a robil s cestármi. Ťažko pracoval na budovaní a oprávke kamenných ciest, lebo hladných úst bolo veľa a keď sa s deťmi išlo k lekárovi, potrebné bolo zdravotné poistenie. Život bol v tom čase veľmi ťažký a musel byť preto dobre organizovaný a maximálne súdržný, postavený na láske. V takej harmónii mal každý jeden, podľa vlastných možností, prispieť k fungovaniu rodinného spoločenstva. Aj pre svoj kŕdlik detí rodičia teda vždy určili záväzky. Otec išiel do práce, pokračoval stopami svojho otca, ktorý bol tiež cestárom a mama s robotníkmi chodila do poľa. Deti zatiaľ opatrovali jeden druhého, staršie sa postarali o tie mladšie, v lese spolu zbierali napadané konáre, z raždia robili snopčeky, ktoré počas zimy dobre poslúžili ako kurivo, hriali rodinu, ktorá sa ešte viac hriala láskou, lebo iba tak dokázala prežiť v drsných podmienkach.

Dežanovec, voľakedy čisto česká dedina, 7 km dlhá, lebo je stavaná len popri tvrdej ceste, dnes už zmiešané prostredie, v Bjelovarsko-bilogorskej župe, podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 má 888 obyvateľov a v celej Dežanovskej obci dodnes žije 788 Čechov. Prví Česi sa do Dežanovca prisťahovali ešte roku 1866. Boli pozvaní grófom Jankovičom, ktorý v Daruvare vlastnil kaštieľ a kláštor. Za prácu na jeho majetkoch ponúkal Čechom vlastné pozemky. Dežanovec sa nachádza na asi 15 km od Daruvaru. Antónia do Daruvaru často chodila a tam zakončila aj štyri triedy gymnázia. Predtým získala v rodisku dobrý základ, keďže sa v tejto dedinke kultúrny život rozrastal. Ona prakticky odrastala spolu s tzv. Českou besedou založenou v Dežanovci roku 1924. Do tohto kultúrno-umeleckého spolku sa ihneď zapísalo 50 členov. Čoskoro títo nadšenci požiadali o povolenie otvoriť českú školu. Keďže však nemohli nájsť českú učiteľku, otvorili ju až v roku 1932. Prvá učiteľka v českej škole bola Maďarka, ktorá ovládala češtinu, a ktorá Tonku, vtedy piatačku, neraz požiadala o pomoc. Do gymnázia sa vtedy mohlo nastúpiť zo štvrtej triedy, avšak Tonku zapísali aj do piatej triedy základnej školy, keďže nechcela odísť z rodičovského domu. Keď bol 19. marca 1933 v Dežanovci zvolený nový výbor Českej besedy, Tonka už vtedy mala 11 rokov a ako šikovné dievčatko zapájala sa do nacvičovania divadelných predstavení a kultúrno-umeleckých programov. Mnohé básničky, ktoré sa vtedy naučila, dodnes si živo pamätá. Vidiecky dežanovský dorast postupne preberal vedenie kultúrneho života. Ten v Dežanovci vyvrcholil celonárodnostnými obžinkami v roku 1938. Vtedy mala Tonka už 14 rokov a snáď aj to zavážilo pri rozhodnutí predsa sa zapísať do gymnázia. Keďže meškala za svojou generáciou súkromne v jednom dni zložila prvé dva gymnaziálne ročníky. V príprave jej pomáhala učiteľka, ktorá už bola Češka a francúzky jazyk ju učila stará ruská grófka, emigrantka, veľmi ochotná a úporná. Riaditeľ gymnázia v Daruvare bol Čech a potom sa už do tretej triedy zapísala ako riadna žiačka. Bola vždy výborná, nemusela skladať ani malú a ani veľkú matúru. No bola stále slabučká, chorľavá a rodičia ju dali na školenie aby ju, takú útlučkú, ochránili od ťažkých prác. Keďže chcela pomáhať ľuďom, neskôr sa rozhodla pre medicínu. Ale, to bolo až po druhej svetovej vojne.

 

Daruvár 10. 06. 1938 - 3. trieda reálneho gymnázia, Tonka stojí v hornom rade, druhá sprava

 

Daruvár 10. 06. 1938 - 3. trieda reálneho gymnázia, Tonka stojí v hornom rade, druhá sprava

 

Dežanovce rok 1941, Vianoce, hlavná úloha v divadle, Tonka hrá na gitare,

 

Dežanovce rok 1941, Vianoce, hlavná úloha v divadle, Tonka hrá na gitare,

 

Virovitica rok 1943, spolužiačky z gymnázia, Antónia druhá zľava

 

Virovitica rok 1943, spolužiačky z gymnázia, Antónia druhá zľava

 

Virovitica, 7. trieda gymnázia, s triednou grófkou z Ruska Zineidou Rhode

 

Virovitica, 7. trieda gymnázia, s triednou grófkou z Ruska Zineidou Rhode

 

V prvých rokoch vojny končila gymnázium. Po prvých štyroch ročníkoch v Daruváre jej gymnaziálne školenie pokračovalo vo Virovitici. Tam na Reálnom gymnáziu ukončila v školskom roku 1942/1943 ôsmu triedu a maturovala. Keďže sa v tom čase vojna už rozblčala, vrátila sa domov do Dežanovca. Traja jej bratia sa už boli pridali k partizánom a tak aj ona s dvomi sestrami začala chodiť na mládežnícke ilegálne schôdze. Najstarší brat bol v ilegálnom partizánskom výbore. Ich rodina bola preto podozrivá, neraz k nim prichádzali ustašovia a vyslúchali celú rodinu. V dome preto vybudovali tajnú komôrku, do ktorej sa ukrývali, keď do dediny prichádzali nepriateľské hliadky. Z ich dediny k partizánom utiekli takmer všetci mladí muži. Keďže Antónia bola jednou z najučenejších dievčat, čoskoro ju zvolili za tajomníčku mládežníckej partizánskej organizácie SKOJ. Pozývali ju do partizánskych oddielov, aby tam vyučovala a písala novinové články. Otec ju dlho nechcel pustiť, veď traja synovia už boli v partizánoch a okrem toho, ona bola dievča, bola slabučká, mala 45 kilogramov, no nakoniec musel povoliť.

Aktívna bola najprv v obecnom a potom v okresnom výbore, organizovala dopisovateľstvo do mládežníckych novín a po čase sa dostala aj do centrálneho výboru. Zbraň nemala, ale na opasku nosila priviazanú bombu... ak by sa dostala do rúk nepriateľa, aby mohla aktivovať bombu a spáchať samovraždu.

Vojnu prežila. V drsných podmienkach sa plazila po snehu, po blate... v neadekvátnom odeve, viackrát na okraji síl, aj vtedy vo svojej mysli s akýmsi majákom, ktorý ju aj v tých temnotách viedol, brodila sa v snehu, v blate... lebo mala s srdci silnú túžbu... A prebrodila všetky prekážky.

 

V máji 1945, Prvá medzinárodná vojenská misia v Jasenovci, v nej Antónia jediná žena

 

V máji 1945, Prvá medzinárodná vojenská misia v Jasenovci, v nej Antónia jediná žena

 

Hneď po vojne mala možnosť navštíviť koncentračný tábor Jasenovac. Dostala sa do neho s medzinárodnou vojenskou delegáciou ako novinárka, keďže bola členkou redakcie novín Hlavného výboru. Vtedy prvýkrát Jasenovac otvorili, dovtedy bol zapečatený. Videla tam všeličo, aj akúsi veľkú kupolu, ktorá vskutku bola pec. Dozvedela sa ešte skôr, že sa pred oceľovými dvermi, ktoré sa posúvali a zatvárali na gombík, väzni museli vyzliekať donaha, odovzdať všetko strážcom a potom ich v peci spaľovali. Vošla do pece, najvyššia časť v strede bola vysoká zo 2 metre. Pec bola vymetená, no na podlahe, v tehelných škárach ešte bol popol. O tom napísala reportáž na celú stranu a to bola prvá povojnová písaná správa o tomto tábore, no o zverejnení tej reportáže sa nedozvedela, keďže ihneď po odovzdaní článku, nasadla do vlaku a odcestovala na štúdiá do Prahy. Za zásluhy v druhej svetovej vojne jej totiž bolo ponúknuté štipendium na vysokej škole. Keďže bola Češka, zvolila si Prahu, kde roku 1945 zapísala medicínu.

Krátko po príchode do Česka v roku 1947 vyhľadala otcovu rodinu, o ktorej vedela z otcových listov. Príbuzných si obľúbila už pri prvom stretnutí a preto im pri rozlúčke sľúbila, že ich čoskoro zas navštívi. No to sa nestalo. Dôvodom bol jej zdravotný stav. Na fakulte ju totiž zaradili k profesorovi, ktorý pracoval na tuberkulóznom oddelení a mladá dievčina, vojnou a podvýživou vysilená, s ochabnutou imunitou, tuberkulóznemu bacilu sa neubránila. Kašeľ ju trápil, pľúca boleli. Nevyhnutná bola nemocničná liečba a po nej aj zotavenie. Z fakulty jej teda zabezpečili rehabilitáciu v Tatrách, kde strávila päť mesiacov. Po návrate na fakultu vyskytli sa nové problémy. Od roku 1947 začína sa obdobie Informbira, čiže východoeurópskej organizácie komunistických strán, ktorá sa iba rok po založení výrazne obrátila proti Komunistickej strane Juhoslávie, teda aj proti Titovi, ktorý odmietal slepo poslúchať Stalina. Politické vzťahy medzi Juhosláviou a Východným blokom, čiže Sovietskym zväzom a jeho spojencami, medzi ktorými bolo aj Česko-Slovensko, sa citeľne ochladili. Bolo teda treba rýchlo opustiť krajinu. Ale kam ísť? Brat mal prenajatý byt v Belehrade a tam bola aj medicínska fakulta, tak rozhodnutie padlo na toto mesto. Nevedela však pravý dôvod, prečo musela odísť z Prahy. To ju dlho trápilo, nik jej to nechcel vysvetliť, keďže v Juhoslávii to bola tabu téma.

Najprv bývala u brata, ktorý tam mal prenajatý jednoizbový byt a neskôr sa dostala aj do tzv. Českého domu. Túto trojposchodovú budovu pri Slaviji, na ulici Svetozara Markovića 79 postavili Česi v roku 1928. Dom im slúžil na spoločenské podujatia – tam sa stretávali, deti sa tam učievali, vo veľkej sieni sa organizovali zábavy...Po vojne a v období Informbira, podobne ako čo z politických dôvodov Antónia opustila Prahu, aj mnohí Česi odchádzali z Belehradu a vracali sa do vlasti. Zdieľajúc osud spoločnosti a schladených vzťahov s Východným blokom, aj táto budova bola Čechom postupne „potichu" vyvlastňovaná. Keď tam Antónia prišla o objekt sa staral iba jeden starší český manželský pár a do neho sa nasťahovali naši slovenskí študenti, ktorí tam počas školenia bývali.

Jej štúdium odrazu bolo však prerušené. Podobne, ako na tisíce iných učených ľudí, aj ona sa dostala do zlopovestného koncentračného tábora na ostrove Goli otok v Jadranskom mori. Strávila tam dva roky a sedem mesiacov a to len preto, že sa chcela dozvedieť čo je to IB. Všetci o tom hovorili, ale nik nevysvetľoval, čo to vlastne je. Vypýtala si preto noviny, v ktorých sa písalo o jeho činnosti, čo sa komunistická moc dozvedela a obvinila ju z podpory „informbirovcov". Na Golom otoku prežila ďalšie „zocelenie" tela i ducha. Takmer tri roky tesala dlátkom a kladivom kamene a opracúvala ich do tvaru tehál. Tam sa naučila aj murárske práce, keďže z tých opracovaných kameňov stavali nové väzenské objekty. Je to úsek života, na ktorý radšej nespomína, všetky ženy boli tam na kosť a kožu vychudnuté, s menštruačným krvácaním sa trápiť nemuseli, všetky do jednej cyklus stratili...

Po návrate z Goliho otoka vrátila sa do Belehradu, kde sa zoznámila s budúcim manželom Samuelom Krivákom (1929 – 1998) z Báčskeho Petrovca. Čoskoro obaja fakultu ukončili a dostali sa na životnú križovatku. Keďže sa rozhodli spoločne kráčať životnou cestou a mladého lekára čakalo pozvanie na vojenčinu do Ćuprije a mladú lekárku povinná prax v nemocnici, narýchlo sa zosobášili a do Ćuprije išli spolu, ibaže bývanie mali oddelené: mladý lekár býval v kasárni a mladá stážistka v podnájme. Z Ćuprije ich cesta viedla do Padiny na prvé pracovisko. Tam sa im narodila dcéra Mariena a neskôr aj Alena. O dva roky, v roku 1959 sa presťahovali do manželovho rodiska, kde v petrovskom dome zdravia pracovali až do dôchodku, do roku 1987. Antónia pracovala prevažne na detskom oddelení, kde bola aj vedúcou. Za celú pracovnú dobu nebola ani jeden deň na nemocenskej, vyjmúc materských dovoleniek, počas ktorých zostala doma jeden mesiac.

Už keď robila ako lekárka, z Daruvaru jej prišlo vysoké partizánske vyznamenanie Rad zásluh za národ so striebornými lúčmi (Orden zasluge za narod sa srebrnim zracima).

 

Padina, rok 1959

 

Padina, rok 1959

 

Petrovec, pred Domom zdravia: hore lekári Ferko, Dubovská, Antónia a Samuel Krivákovci, a dolu zdravotné sestričky Šimonova, Srnková a Liptáková

 

Petrovec, pred Domom zdravia: hore lekári Ferko, Dubovská, Antónia a Samuel Krivákovci, a dolu zdravotné sestričky Šimonova, Srnková a Liptáková

 

Antónia Kriváková s dcérami Alenou a Marienou

 

Antónia Kriváková s dcérami Alenou a Marienou

 

Časť rodiny Antónie Krivákovej v súčasnosti, na fotografii štyri generácie

 

Časť rodiny Antónie Krivákovej v súčasnosti, na fotografii štyri generácie

 

Antónia Krivákova, nar. Valentová žije v Petrovci s dcérou Marienou. Manžel Samuel, ktorý bol o sedem rokov mladší od nej, pred 22 rokmi sa pobral do večnosti. Nie je však bez neho sama, všetci sa snažia zaháňať jej smútok z čela. Radosť jej robí 5 vnúčat a 8 pravnúčat a tiež čítanie kníh a hudba. Mariena Kriváková Stankovićová zdedila po matke hudobné nadanie a je jedinou našou vyškolenou muzikologičkou. V Marieninej domácnosti býva teda veselo a hra na klavíri vždy poteší pani doktorku, ktorá bola dobrou speváčkou a aj teraz si rada nôti a hmká známe melódie. Mladšia dcéra Alena Pešková po matke zdedila lásku k jazyku a literatúre a pracuje v Ústave pre vydávanie učebníc.

Pred tromi rokmi si pani doktorka zlomila nohu, odvtedy sa ťažie pohybuje a pracovať veľa nemôže. Aj zrak jej pomaly slabne a na čítanie už potrebuje okuliare. Imunitu si však udržala v dobrej kondícii. Keď začínala pandémia koronavírusu, skúsená lekárka si z toho nerobila ťažkú hlavu. Dala sa zaočkovať a iste ju aj to ochránilo pred väčšími komplikáciami. Bez hospitalizácie prekonala aj zápal pľúc. Nevystrašil ju ani pozitívny test na koronavírus.

Antónia Kriváková svoje sté narodeniny oslavuje v optimistickej nálade. Neklesá duchom, no dokáže sa stotožniť s cudzou ťarchou. Na video nahrávke najprv vzletne zarecituje báseň o Dežanovci, ktorú napísala jej matka a ktorú ako hymnu neraz spievali pri rôznych oslavách a na programoch. Keďže malá Tonka od malých nôh spievavala a bývala aj sólistkou, hrávala divadlá a rada recitovala, spamäti aj dnes dokáže zarecitovať napríklad baladu Polednica (Poludnica) Karla Jaromíra Erbena, ktorú sa naučila keď mala 11 rokov.

 

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články