MOMS Kulpín

IN MEMORIAM – Ľudovít Pomichal

"Raz, keď sa miera naplní
a pretrhne sa struna,
po každom živote ostáva
ľahučké prázdno tuná..."

Veršami Nepočuteľné laudácio Milana Rúfusa smútiaca rodina dnes s hlbokým žiaľom oznámila úmrtie Ľudovíta Pomichala. Zomrel nečakane vo veku nedožitých 65 rokov. Bol veľkým priateľom dolnozemských Slovákov a bude nám veľmi chýbať. Bol aj veľkým priaznivcom portálu kulpin.net a pri každej príležitosti nás posmeľoval a podporoval. Obdivoval každú snahu ktorou sa Slováci v diaspóre činili o zachovanie slovenskosti. Oduševňovala ma jeho takmer detská prostoduchosť a rovnako tak aj štýl písania. Akoby každým svojim napísaným riadkom chcel urobiť svet lepším a krajším. Po ňom už "ľahučké prázdno tuná" zostáva. Spomíname na neho s láskou, úctou a vďakou. "A po tom prázdne spoznajú, akí sme vlastne boli". Česť jeho pamiatke!

 

IN MEMORIAM – Ľudovít Pomichal

 

IN MEMORIAM – Ľudovít Pomichal

 

IN MEMORIAM – Ľudovít Pomichal

 

IN MEMORIAM – Ľudovít Pomichal

 

„Ľudko, budú nám chýbať diskusie s tebou a tvoj nezameniteľný zmysel pre humor," zverejnili na portáli Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, kde uvádzajú, že..."strácajú v ňom kolegu, pre ktorého jeho práca nebola len povolaním, ale aj poslaním a vášňou. Určite to súvisí s faktom, že jeho mama, ktorá tiež patrila medzi Slovenky žijúce v zahraničí, sa prisťahovala na Slovensko po druhej svetovej vojne z Pitvároša. Ľudko si Dolnú zem niesol vo svojom srdci." Celý text si možno prečítať TU:

https://www.uszz.sk/vcera-27-1-2022-sme-sa-dozvedeli-smutnu-a-sokujucu-spravu-ze-nas-dlhorocny-kolega-ludovit-pomichal-neocakavane-skonal/?fbclid=IwAR1xDweJbSHNySUpoTnVbHKBx4sNdFmw7dPnS39MzXyRE5Cj-fi-V6AeZGI

Keďže jeho matka pochádzala z Pitvároša v Maďarsku, Ľudo bol členom redakčnej rady Ľudových novín vydávaných Slovákmi žijúcimi v Maďarsku. Imrich Fuhl, významný publicista, poet, fotograf a aktivista, neprehliadnuteľná osobnosť medzi Slovákmi v Maďarsku, nám zaslal nekrológ, ktorý zverejňuje aj na portáli www.luno.hu. Tiež ho zverejňujeme v úplnosti.

Za Ľudom Pomichalom

Dňa 27. januára prišla do redakcie nášho týždenníka smutná správa o náhlom úmrtí Ľuda Pomichala. Opustil nás 14. januára. Narodil sa 19. októbra 1957 v Bratislave, rodičom Ľudovítovi Pomichalovi a Márii, rodenej Rikkovej. Veľmi skoro, v roku 1959 stratil otca, ale mama s pomocou starých rodičov ho vychovávala s láskou a dobrosrdečnosťou. Základnú deväťročnú školu navštevoval na Tajovského ulici v Senci, gymnázium tiež v Senci, kde absolvoval prvé tri ročníky štúdia, zmaturoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Odtiaľ jeho cesta viedla k štúdiu žurnalistiky na Leningradskej štátnej univerzite, ktoré ukončil v roku 1981. Svoju prvú pracovnú skúsenosť nadobudol ako športový redaktor v denníku Šport, neskôr pribudli skúsenosti aj z iných denníkov – Pravda, Práca, Smena. Pekné spomienky mal na pôsobenie v Československom rozhlase v Bratislave, kde pracoval v Hlavnej redakcii pre mládež a vzdelávanie. V 90-tych rokoch zostal ako novinár na voľnej nohe, prispieval svojimi článkami do rôznych novín a časopisov. Jeho posledným pracovným pôsobiskom bol Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Venoval sa najmä dolnozemským Slovákom, ku ktorým mal vrúcny vzťah, hlavne preto, lebo to bolo rodisko jeho starých rodičov a mamy. Bol členom Redakčnej rady Ľudových novín a svojimi nápadmi – profesijnými, ale aj osobnými – všemožne napomáhal každodenný chod redakcie. Bol stálym externým spolupracovníkom Ľudových novín. Jeho Pohľady zo Slovenska mali stále miesto na tretej strane týždenníka raz mesačne. Počas pôsobenia v redakcii Šport sa zoznámil s Ekou, svojou budúcou manželkou. Vzali sa v roku 1983 v Senci. Mali bezdetné manželstvo, avšak svoju lásku odovzdali svojim krstným deťom. S Ekou mali spoločné záľuby v kultúre, umení a cestovaní. S obľubou cestovali po Slovensku, ich najčastejšou zastávkou bola Banská Štiavnica, ale vyberali si aj iné zákutia. Viackrát navštívili spoločne Petrohrad, Paríž, Viedeň či Budapešť. Žiaľ, Eka ho opustila 30. júna 2021. Svoj smútok kompenzoval ešte väčším nasadením v práci, cestovaní a fotografovaní. Mal veľké plány uskutočniť svoju výstavu fotografií, chcel cestovať a ukázať svoje obľúbené miesta v Banskej Štiavnici svojim krstným deťom a najbližšej rodine. Prejsť s nimi aj miesta v Pilíši a na Dolnej zemi: Pitvaroš, Slovenský Komlóš, Nadlak... Bol najsrdečnejším človekom, akého sme doteraz poznali. Jeho vzťah k Slovákom v Maďarsku bol nielen srdečný a vrúcny, vždy bol pripravený pomáhať. Jeho morálna podpora bola pevným základom, o ktorý sme sa mohli vždy oprieť. Z jeho publicistiky vyžarovala láska k Slovákom v Maďarsku. Neraz práve od neho sme dostali povzbudivé slová, ktoré nás hnali vpred. Nikdy sa nebál pochváliť aj najmenší čin v prospech zachovania našej národnosti. Jeho jemná kritika nás povzbudzovala zamyslieť sa a vykonávať svoju prácu vždy lepšie. Jeho odchodom stratili nielen naše noviny, ale všetci Slováci v Maďarsku pevnú oporu. Nech odpočíva v pokoji!

http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-kaleidoskop/30155-za-udom-pomichalom

 

kp

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články