MOMS Kulpín

K sedemdesiatinám Pavla Hajka

Kovačický insitný maliar Pavel Hajko sa narodil 25. marca 1952 v Kovačici. Ukončil strednú učňovskú školu (odbor stolár) v roku 1970. S manželkou Evou má synov Silvestra a Daniela. Maľuje od roku 1972. Po prvýkrát vystavoval v roku 1974 v rámci kolektívnej výstavy v Kovačici. Od polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia jeho hlavným maliarskym motívom bol kohút – ako symbol života, boja a lásky. Jeho obrazy vyžarujú erotiku. Okrem olejomalieb, robil aj výkresy a maľoval aj na skle. V roku 1981 sa stal členom Združenia kovačických insitných maliarov. Mal mnoho samostatných výstav a vystavoval aj v rámci početných kolektívnych výstav doma a v zahraničí. O mesiac bude mať ďalšiu samostatnú výstavu, tentokrát v Martine. Zúčastnil sa aj mnohých výtvarných kolónií. Mnohé obrazy daroval na charitatívne účely.

 

K sedemdesiatinám Pavla Hajka

 

K sedemdesiatinám Pavla Hajka

 

K sedemdesiatinám Pavla Hajka

 

K sedemdesiatinám Pavla Hajka

 

K sedemdesiatinám Pavla Hajka

 

K sedemdesiatinám Pavla Hajka

 

"V škole som maľovanie nemal rád. Maľovať som začal v roku 1972. Nikdy som o tom neuvažoval, že by som sa mohol stať maliarom. Prišlo to akosi samo. Keď som namaľoval prvé obrazy, ani som nevedel čo je to. Zaniesol som ich k Jonášovi: „Pán majster, povedzte, čo je to... Je to insita, alebo nie je?" Povedal: „Obraz je dobrý, ale insita to nie je.. Musíš maľovať trochu inak." Čo je to, keď to nie je insita?

Najprv som maľoval motív boj dobra a zla. Maľoval som mak, ako symbol zla, drogy. Po niekoľkých rokoch som začal maľovať boj dobra a zla, ako boj medzi líškou a kohútom. Tu, kde sme bývali, nám v zime líšky kradli sliepky. Kohút je symbolom domácnosti – strážca domu. Líška bola vždy zlá. Potom prišla erotika. Zvyčajne maľujem na jednu tému päť rokov. Najprv mak a krajinky. Prvých päť rokov to bola líška a kohúty. Potom sa líška zmenila na ženu. V deväťdesiatych rokoch bola erotika prvoplánová.

Keď som namaľoval prvý erotický obraz, ani som nevedel, že je to erotika. Stalo sa to náhodou. Maľoval som zimu, snehové záveje. Namaľoval som dva záveje. Podobalo sa to na nohy, potom som namaľoval brucho a bola z toho erotika. Potom to bola myšlienka za myšlienkou. Nápad príde sám a potom to namaľujem. Keď mi niečo napadne, možno to budem mať v hlave aj rok. Namaľujem to, keď nastane tá pravá chvíľa. Muži majú radi iba erotiku. Aj ženám sa to páči, ale inak to vyjadria.

Na každom obraze je kovačický kostol. Na hodinách sú štyri hodiny, lebo som sa narodil o štvrtej. Čo je kostol? Obyčajná stavba. Kostol je tu (ukazuje na srdce). Vystavujem hlavne v zahraničí. Kritiky sú dobré. Musím investovať peniaze, ak sa mi nevráta – potom, čo som urobil? Treba zostaviť katalóg. To sú všetko výdaje. Ja žijem z maľovania. V zahraničí sa predá viac obrazov.

V zime veľa pracujem. V lete pracujem nerád. Máme vinohrad, záhradu. Cestujem po výtvarných kolóniách, to sa začína už v apríli. Tam sa stretávam s inými ľuďmi. Všímam si techniky, ktorými pracujú a ako ja pracujem. Na výtvarnej kolónii sa veľa naučíte. Učíme sa jedni od druhých. Vytvárajú sa kontakty, môžete dohodnúť výstavu. Človek si oddýchne." (Výňatky z vedeckej štúdie Slovenské insitné výtvarné umenie v Srbsku, Etnologicko-antropologická štúdia prejavov identít, autorka Dr. Gordana Blagojević, etnologička a antropologička, Etnografický ústav Srbskej akadémie vied a umení)

"Pavel Hajko akoby úmyselne ukazoval svoju náchylnosť k idealizovaniu minulosti toľko prítomnú u iných kovačických maliarov. Na jeho obrazoch je mytológia, a rodná dedina, ktorú podáva je práve tá, v ktorej žije – využívajúc svoju obrazotvornosť. V tej dedinke žije aj kohút, vystatovačný panovník, dedinský hádkar, panovník ženskými telami, symbol všetkého čo je mužské, silné, erotické, životné, vplyvné. Kohút komunikuje s oblohou a osobitnými božskými prameňmi svetla, on komunikuje s nekonečným priestorom, bojuje s druhými o nadvládu, dostáva sa ku mesiacu, k vrcholu krivej veže v Pise a Eiffelovej veže v Paríži. On je všade, a bez neho sa nič nemôže, a keď sa lepšie pozrie, zistí sa, že je kohút symbolickým autoportrétom samého umelca, časťou jeho samého," napísal o Hajkovi publicista a spisovateľ Dragan Milenković.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články