MOMS Kulpín

K storočnici narodenia Tibora Königa

Tibor König sa narodil pred 100 rokmi v Petrovci a tragicky zahynul pred 69 rokmi 19. apríla 1953. Tibor-Michal König sa narodil 5. júna 1922 v Petrovci, v rodisku zakončil ľudovú školu, na petrovskom gymnáziu maturoval v školskom roku 1939/40. Keď vojna začínala študoval medicínu na Belehradskej univerzite. Počas okupácie mravne a hmotne podporoval národnooslobodzovacie hnutie, ale už vo februári roku 1942 ho okupanti zatkli a odviedli do zlopovestnej navosadskej »Armie«, odkiaľ ho, neskoršie, prepustili, ale bol stále pod dozorom. V septembri roku 1943 ho odviedli do koncentračného tábora do Poľska, ale začiatkom októbra roku 1944 sa mu podarilo prestúpiť k Červenej armáde. Po II. sv. vojne sa vrátil do oslobodeného Petrovca a od roku 1947 vyučoval dejepis a občiansku výchovu na gymnáziu v Petrovci, kde pôsobil do svojej tragickej smrti 19. apríla 1953. Pochovaný je na petrovskom cintoríne a do jeho hrobky neskôr pribudla jeho manželka Zuzana Königová (1927 – 2011) a najnovšie do hrobky uložili aj urnu s popolom ich dcéry Jarmily Königovej (1950 – 2020).

 

K storočnici narodenia Tibora Königa

 

Počas šesť rokov pracovnej doby veľa toho urobil. V novembri 1947, keď sa vrátil do oslobodeného Petrovca, hneď sa aktívne zaradil do mládežníckej a čoskoro aj straníckej onganizácie. Súčasne sa zamestnal v redakcii Hlasu ľudu najprv ako redaktor a od roku 1948 ako hlavný a zodpovedný redaktor. Bol členom Okresného výboru Zväzu komunistov, členom Predsedníctva Slovenskej kultúrnej rady a funkoionárom viacerých spoločensko-politických organizácií. Hoci bol zamestnaný ako šéfredaktor Hlasu ľudu, bol aj mimoriadnym profesorom gymnázia a Učiteľskej školy v Petrovci. Pripravoval sa aj na vedeckú dráhu. Skúmal spoločenské vzťahy a slovensko-srbské styky a posledne pracoval na obsiahlejších dejinách Petrovca. Ešte ako žiak V. triedy gymnázia aktívne sa zapojil do práce krúžku Sládkovič, vtedy písal hlavne básne. V tlači začal spolupracovať ako žiak. VII. triedy gymnázia, vo vtedajšej Národnej jednote. Ako novinár a publicista písal už úvodníky, články, úvahy, komentáre, pamflety, kritiky, ale aj reportáže a kurzívky. Okrem v Hlase ľudu spolupracoval aj v Našom živote, Rozhľadoch, Ľudovom kalendári, Slobodnej Vojvodine, Letopise Matice srbskej, v novinách Glas omladine a v rozhlase. Okrem v Národnej jednote, niektoré básne zverejnil aj v Ľudovom kalendári a Novom živote. Medzičasom študoval na Vyššej pedagogickej škole diaľkove dejiny. Nachádzal sa pred diplomovou skúškou, keď po ťažkom dopravnom nešťastí zomrel v nemocnici JĽA v Novom Sade 19. apríla 1953.

„Bol život jeden –
zriekanie jedno veľké
a šťastie jedno
v cestách boja nájdené"

 

K storočnici narodenia Tibora Königa

 

Keďže bol Tibor König historikom a rád písal, napriek nežičlivému osudu, ktorý pretrhol jeho život v najproduktívnejšom veku, predsa za sebou zanechal pozoruhodnú stopu. Bol dobrým rečníkom, často sa prihováral na mnohých podujatiach, veľa publikoval, podporoval literárny krúžok Sládkovič a v roku 1953 bol redaktorom Ľudového kalendára... Dôkladnejšie sa venoval aj srbsko-slovenským stykom a na túto tému jeho obsiahly text je zverejnený v knižke Odkaz, ktorá tlačou vyšla v Petrovci roku 1975. Ide o zborník prác členov krúžku Sládkovič na gymnáziu v Petrovci a vydaná bola pri príležitosti 50. výročia založenia Žiackeho samovzdelávacieho krúžku Sládkovič na gymnáziu Jána Kollára v Petrovci a 30. výročia oslobodenia a víťazstva nad fašizmom. V nej je zverejnený text Tibora Königa SVETOZÁR MILETIĆ A SLOVÁCI. Uvádzame kratší výňatok z úvodných strán tohto článku, kde sa autor zameriava na hlboké korene slovensko-srbskej kultúrnej spolupráce:

"Oslavujúc päťdesiate výročie smrti Svetozára Miletića, chceme poukázať na tesnú spoluprácu medzi týmto veľkým srbským bojovníkom a slovenskými revolucionármi koncom prvej a v druhej polovici XIX. storočia. No slovensko-srbská spolupráca, ktorá sa tak jasne manifestovala počas Svetozára Miletića, má hlboké korene. Považujeme za nutné aspoň v krátkosti vylíčiť túto spoluprácu, aby sme zistili jej ďalší organický vývoj počas Svetozára Miletića.

Zaznamenané sú početné styky medzi Srbmi a Čechmi a Slovákmi ešte v stredoveku. Dejiny zaznamenali účasť českých a slovenských rytierov v boji Srbov proti Turkom, tak ako na druhej strane poznáme juhoslovanských hrdinov ktorí sa preslávili na Slovensku alebo v Čechách. Táto galéria sa môže začať Bjelošom Uroševićom z XII. storočia a pokračovať až po srbského despotu Pavla Bakića v XVI. storočí. Zaujímavé sú aj styky medzi Karlom IV. » otcom vlasti«, a cárom Dušanom. Hľa, čo o bratskom spolucítení voči českému a slovenskému národu vyspieval srbsky ľudový pevec, dávajúc do úst cárovi Dušanovi tieto slová:

»Još ja imam roda plemenita...
a što mi je ponajđalja seja,
Moja seja gospođa Ljubuša
Baš u gradu, u Zlatnome Pragu...
Da mi seji do nevolje dođe,
Prešao bih zemlju i gradove ,
Da se seji u nevolji nadem... ,«

O týchto stredovekých stykoch dalo by ga hovoriť hodne — o Slovákovi Blažejovi zo Salky, ktorý v tridsiatych rokoch XV. storočia šíril v Srieme a v Báčke učenie Jána Husa, o Dimitrovi Srbinovi, ktorý v XVI. storočí chodil po Slovensku rozširujúc učenie Primoža Trubara, o početných Srboch a Chorvátoch, ktorí chodievali na bratislavský snem od roku 1526, o mnohých srbských študentoch, ktorí čerpali vedomosti v Bratislave, Modre, Trnave, Komárne atď., atď. Títo študenti zaujímali potom popredné miesta v srbskom kultúrnom, vedeckom, politickom a spoločenskom živote. Stačí spomenúť, že, medziiným, na Slovensku študovali prví srbskí historici Pavle Julinac a Jovan Rajić, veľký Dositej Obradović a iní. "

V upevňovaní slovensko-srbských vzájomných stykov dôležitú úlohu zohrali aj prví profesori Slováci na gymnáziu v Sriemskych Karlovciach, ktorého šesťdesiate výročie založenia oslavovali sme práve tohto roku. Dokonca aj prvým jeho správcom bol Slovák Ján Gross a potom Andrej Voľný. Profesori boli Slováci Karol Rumy a Pavel Magda. S týmto posledným sa viaže údajne aj príchod Pavla Jozefa Šafárika do Nového Sadu. Pavel Magda bol Kollárov učiteľ.

Keď sme už pri týchto koryfejoch slovanskej vzájomnosti: Šafárikovi, Kollárovi — treba zdôrazniť zvlášť teplé a bratské vzájomné vzťahy medzi Jánom Kollárom na jednej a Ljudevitom Gajom na druhej strane, treba vyzdvihnúť teplý a láskyplný pomer medzi veľkým čiernohorským vladykom a básnikom Njegošom a Štúrom. Hľa, ako písal Petar II. Njegoš Ľudovítovi Štúrovi:

»Svud te vidim djeno dubiš u zrcala mističeski,
S mrakama se gordo boriš, glas venčišeš na lučama...
a ti smjelo igrajući na zenitu točku sjediš
sa nje himne prostorima uz sudebne žice poješ...«

Mohli by sme znovu uviesť celú galériu ľudí — v XIX. storočí aj zo srbskej, aj zo slovenskej strany, ktorí vynikli horlivým propagovaním srbsko-slovenskej vzájomnosti. Tak napríklad srbský spisovateľ Todor Pavlović bol duchovným žiakom Kollárovým a prekladal zo slovenského do srbského jazyka. Pavle Stamatović preložil slovenskú hymnu. Štúrov bratislavský žiak Dimitrije Teodorović, pozdejšie profesor lýcea v Kragujevci, preložil Kollárovu knihu O slovanskej vzájomnosti. Srbský učenec a štátnik Jovan Bošković, ináč modranský žiak, preložil Štúrovu knihu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Biskup Nikanor Grujić bol čestným členom Matice slovenskej. Do tejto plejády patria i Jovan Ilić, srbský básnik a minister, pedagóg Đorđe Natošević a iní.

Keďže sme už trochu hlbšie zašli do rozboru srbsko-slovenských vzťahov v minulosti, nemôžeme nespomenúť i tie početné zväzky, ktoré sa zrodili v našich slovenských a nám blízkych srbských osadách. Azda najkrajšou manifestáciou týchto zväzkov boli takzvané kulpínske voľby, ktoré sa stali symbolom slovensko-srbskej vzájomnosti. Totižto v kulpínskom okrese uzavrená bola zmluva medzi Slovákmi a Srbmi v tom zmysle, že za poslanca budú voliť raz Slováka a druhý raz Srba. O tomto svojho času písal i Nár. hlásnik:

»V tomto okrese (kulpínskom — pozn. T. K.) ešte pred 9 rokami uzavrený je medzi Slovákmi a Srbmi dohovor, dľa ktorého vzájomne zaväzujú sa raz voliť Slováka a druhý raz Srba za vyslanca« (Nár. hlásnik, 25. septembra roku 1875, číslo 209)."

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné komentáre

Posledné články