Akademický maliar Milan Súdi sa narodil 11. júna 1942 v Kysáči. Dodnes žije v rodisku, kde má aj ateliér a kde tvorí. V minulosti blúdil svetom. Teraz však nie. Istý čas sa oduševňoval s medicínou. Potom sa predsa rozhodol za umenie. Vyškolil sa v Bratislave, pracoval ako profesor výtvarnej kultúry na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci, neskoršie v Novosadskom rozhlase, odkiaľ odišiel do výslužby. Keďže je akademickým maliarom, aj naďalej maľuje, experimentuje v nových cykloch. Hovorí, že nevie koľko bude žiť, vie vraj iba to, že tvoriť bude do posledného dychu. Nech teda ešte dlho, dlho tvorí.
K umeniu a rádiu mal Milan Súdi blízko od detstva a práve tieto dve záľuby sa stali i jeho zdrojom hmotného zabezpečenia. Ako žiak hrával divadlá a neskôr divadlo a balet zobrazoval na plátne. Ako stredoškolák s priateľmi v Kysáči založil prvú vo Vojvodine lokálnu rozhlasovú stanicu. Neskôr v dospelosti prevažnú časť pracovnej doby (25 rokov) strávil v Novosadskom rozhlase. Umenie a farebná pestrosť myšlienok mu zaiste dopomohli stať sa majstrom rozhlasových reportáží. Ako maliar bol, a dodnes aj je, majstrom farby. Okrem krajinomaľby, figurálna kompozícia v nekonvenčnom význame boli dominantami v jeho maľovaní.
Milan Súdi do stredu obrazu umiestnil anjela
Milan Súdi, Vesmír duše našej, olejomaľba (114x95), 2012
Maľby Milana Súdiho sú inšpirované aj scénickým umením – divadlom a baletom – spája figúru, ktorá je niekedy jasne a niekedy iba náznakovo podaná, s abstraktno-expresionistickými zložkami maľby a prvkami geometrickej abstrakcie v podobe pravouhlých geometrických segmentov- tak píše výtvarný kritik Vladimír Valentík.
Na Bienále slovenských vojvodinských akademických maliarov 2013 Milanovi Súdimu udelili Cenu Cyrila Kutlíka za životné dielo . Cenu mu odovzdal riaditeľ Múzea vojvodinských Slovákov Pavel Čáni.
http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/4686-sviei-sedemdesiatnik-milan-sudi
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)