Spolok žien

Ľudská zloba – II. svetová vojna

Najväčší vojnový konflikt v histórii, II. svetová vojna, trvala šesť rokov a jeden deň. Začala sa 1. septembra 1939 a posledné boje sa skončili 2. septembra 1945. Vo Vojvodine táto hrôza trvala štyri roky: v období 1941 – 1944 a v októbri roku 1944 boli vyslobodené aj väčšina našich slovenských dedín: Kovačica 3. októbra roku 1944, Kysáč o desať dní neskôr 13. októbra, 14. októbra partizáni oslobodili Laliť, 15. októbra bol oslobodený Kulpín a Báčsky Petrovec, 17. októbra nasledovala Selenča, 23. októbra 1944 Nový Sad a Stará Pazova... Masaker ľudstva si vyžiadal vyše 50 miliónov obetí a ďalším miliónom budúcnosť bola zničená, život strpčený, rodiny ochudobnené, domy zbúrané... Veľký počet mladých životov kruto uhasol vo vojnovej víchrici. Niektorí mali iba šestnásť, sedemnásť, mnohí osemnásť, devätnásť, dvadsať rokov... V Báčskom Petrovci na tzv. Partizánskom cintoríne o hrôzach vojny svedčia početné náhrobné kamene.

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Ľudská zloba – II. svetová vojna

 

Viacerí Slováci zahynuli krátko po okupácii Vojvodiny v roku 1941 a mnohí ďalší, prevažne mladíci, zahynuli až v roku 1945, keď už ich dediny boli od okupantov vyslobodené. Bojovali a vyslobodenia sa nedožili. V nejednom prípade zahynuli súrodenci, viacerí členovia rodiny.

Štefan Valent-Šubarov v roku 1941 písal a sa pýtal:

KAM?

Ston zašlých čias
v rodičoch zanechal starý kvas.
Vzdych matiek, vdov,
plač sirôt a nevydanýdh diev
brzdí chod?
Mocní vládcovia mlčia.
Lesk zlata, cengot striebra hovorí...
Hlas sirén, hrkot fabrík
volajú do práce — do boja.
Nebesá čudne zbarvené,
vietor divnou piesňou šumí.
Duch sa kolíše
a srdce sa zviera...
/.../
Sirény budú hučať ďalej,
fabriky hrkotať,
plač a ston sa ozývať
a život kráčať

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články