Spolok žien

Žijeme v pohnutých časoch

„Žijeme v pohnutých časoch" – písala o tom doktorka Mária Myjavcová ešte v roku 1996 v Ročenke Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v SR Juhoslávii. Odvtedy ubehlo dvadsaťpäť rokov a tie pohnuté časy stále trvajú. V turbulentných časoch žijeme teda najmenej štvrťstoročie, a je tomu iste aj viac, a je to tretina priemerného veku človeka. Pohnuté, nepokojné časy sa na týchto končinách akoby udomácnili. A ako žiť život pokojne, keď sú časy nepokojné? Nepokoj sa za tak dlhý čas až príliš hlboko zavŕtal aj do nás, do našich sŕdc, duší. Žijeme v pohnutých časoch, keď si každý človek, pobožný i nábožensky ľahostajný, uvedomuje, že život je plný trápenia, neistoty a sklamania. „S vierou sa človeku ľahšie žije." Písala Dr. Mária Myjavcová a vyrozprávala aj príbeh z detstva:

 

Žijeme v pohnutých časoch

 

„Z detstva mi zostala spomienka na bezdetných starca a starenku Michalovcov, ktorí aj takí starí každý večer sedeli v izbe potme a spievali piesne z Tranoscia. Alebo sa modlili. Spamäti. My deti sme v taký čas prerušili hru a tíško sme sa postavili k oblôčkom ich domca. A načúvali. Boli to zvláštne chvíle, lebo tí starí ľudia svoje pesničky nespievali nikomu, nikoho pri sebe nemali. Spievali ich svojmu Bohu. Tak sme to nejak cítili. A keď z tmy izby prestali doliehať hlasy pobožných starých susedovcov, vedeli sme, že treba už ísť domov, že sa deň skončil. Dnes mi títo dvaja starkí pripadajú ako archetyp našich predkov."

Intelektuálny potenciál Márie Myjavcovej sa nevyčerpával iba v jednom žánri. Popri vedecko-výskumnej slovakistickej činnosti, ktorú plodne rozvíjala až do odchodu do dôchodku (roku 1991) z postu docentky súčasného slovenského jazyka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty v Novom Sade (doktorskú dizertáciu Vývin spisovnej slovenčiny v podmienkach kontaktu so srbochorvátskym jazykom obhájila roku 1987), venovala sa aj lingvodidaktike a zostavovaniu učebníc slovenského jazyka, prekladaniu do slovenčiny a esejistike... http://www.slovackizavod.org.rs/sr/node/3350. Dr. Mária Myjavcová (1934) už tridsať rokov dôchodkyňa, uvažovala aj nad duchovným rozmerom ľudského života a v duchovných sférach videla záchranu v ťažkých chvíľach.

„Niekedy si kladieme otázku: Ako to všetko uniesť? Ako si v tom všetkom pomôcť? Lebo človek je od stvorenia tak založený, že v ťažkých chvíľach hľadá posilu. Ak je smädný, zobudí sa v ňom túžba po vode, ak je hladný, hľadá, čím by sa nasýtil, ak je chorý, hľadá si liek. Ak mu dušu zžiera pocit neistoty, ak nevidí východisko z ťažkých pomerov, potrebuje duchovný liek. Naši predkovia sa v ťažkých chvíľach posilňovali medziiným aj slovami piesne Co Buh činí, vše dobré jest. Oni takto nielenže si odháňali zúfalstvo a malodušnosť, oni tým prejavovali svoju pevnú vieru, že Boh ich neopustí, lebo si boli istí, že s vierou v Boha a Ježiša Krista každé trápenie sa ľahšie prenesie. Bolo by sa nám práve dnes vrátiť k viere, k tomu veľkému dedičstvu, ktoré nám zanechali naši predkovia. S vierou sa človeku ľahšie žije," písala Dr. Mária Myjavcová a konštatovala, že predsa ešte vždy nevymrela u nás generácia, ktorá s posvätnou úctou berie do rúk starý Tranoscius a ktorá stareckými prstami obdiera listy českej Biblie. Sú to knihy, ktoré sa dedili v rodine a ktoré sa kupovali konfirmandom alebo mládencovi či dievke pri vstupe do manželstva. Alebo sa na znak piety kládli pobožným zosnulým do rakvy."

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články