Združenie športových rybárov Zubáč

Zápisky z chodenia v kruhu

Ján Labáth (1926 - 2018) pri príležitosti svojich deväťdesiatych narodenín venoval svojim priateľom a priateľom slova svoje záznamy o dozvukoch zašlého času pod názvom S túžbou a nádejami. Záznam s titulkom Zápisky z chodenia v kruhu sa akurát hodí na začiatok roka, keď snáď trochu hlbšie analyzujeme svoje doterajšie a budúce kroky. Táto úvaha môže byť o to vzácnejšia, keď vieme že básnik životom prepojil tri storočia. Za jeho detstva sa totiž ešte po našich dedinách ponevieralo oneskorené XIX. storočie a on sa narodil na začiatku XX. a zomrel na začiatku XXI. storočia. Prežil druhú svetovú vojnu, keď všetko bolo zničené, zúčastnil sa na výstavbe krajiny i zveľaďovaní kultúry a ako planetárna pohroma ho zastihli aj deväťdesiate roky a znova sa začínalo akoby odznova. Život sa točí dookola, je to chodenie v kruhu – zisťuje Ján Labáth. S ľútosťou konštatuje: Úplne sa zabudlo na samú podstatu – lásku.

 

Kolegovia a priatelia: Viera Benková a Ján Labáth pri oslave básnikových 85. a 90. narodenín

 

Kolegovia a priatelia: Viera Benková a Ján Labáth pri oslave básnikových 85. a 90. narodenín

 

Kolegovia a priatelia: Viera Benková a Ján Labáth pri oslave básnikových 85. a 90. narodenín

 

Ján Labáth: Zápisky z chodenia v kruhu

 

Ján Labáth: Zápisky z chodenia v kruhu

 

Ján Labáth: Zápisky z chodenia v kruhu

 

„V živote som všeličo zažil, všeličo spoznal. Aj to, že valstne celý čas chodíme v kruhu. A že sa len forma mení, úroveň, ale nie aj postata. Napr. za môjho detstva tiež nebolo roboty a ľudia odchádzali do zámoria. Keď krajina ako-tak prebrodila následky prvej svetovej vojny a stáročnej poroby, došlo k druhej svetovej vojne, ktorá všetko zničila. Len s veľkou námahou, útrapami i odriekaním dme sa pozviechali – stali sa polopriemyselnou krajinou. A vtedy prišli deväťdesiate roky, keď sme si všetko zničili. Zase sme na začiatku.

Dovoľte mi, aby som celý svoj život, lepšie povedané životnú skúsenosť, vyjadril troma básnickými textami ktoré uvádzam v slede, ako vznikali. (Uzávery nech si každý sám vyvodí!)

Curriculum vitae

A predsa iba chodenie v kruhu
Na krokoch ani tak veľmi nezáleží
Len škody topánok ktoré sme zodrali
Len škoda viery ktorú nám vzali
Škoda očí ktoré kalili
Škoda chrbtíc ktoré lámali
Na križovatkách s pobláznenými
Tabuľami Škoda nádejí Škoda
Dôvery

Na krokoch ani tak veľmi nezáleží
Len škoda nesvárov Škoda zloby Priehľadnej
Hry na svätcov či šašov
Pred vstupom do zasľúbenej krajiny
Ktorú už zaľudňujú
Iní

A predsa iba chodenie v kruhu
Na krokoch už teraz skutočne
Nezáleží Len škoda v horúčke prebdených nocí
Len škoda vzácnych zásvitov v čase
A možno stôp
Ktoré sme nezanechali

Starecké bilancovanie

Patrím do generácie, ktorej údelom bolo prežiť hrôzy a následky druhej svetovej vojny i revolúcie a potom sa zúčastniť na výstavbe krajiny, na zveľaďovaní kultúry. Práca nebola ľahká (ani život nebol ľahký), lebo sa začínalo takmer od ničoho. A i časy boli ťažké, všelijaké! Ale boli sme mladí a mladosť vie byť sama sebe zmyslom i snom a nádejou. Spomínam si na tie chvíle, keď sme sa domnievali, že sme skutočne niečo spravili, že to niekam dotiahneme.

A teraz na starosť s trpkosťou spoznávam, že všetko, na čom som robil, buďto stratilo význam, alebo vzalo skazu. Všetko, v čo som veril, vyšlo navnivoč...Ako výnimka mi zostáva len tvorba, vždy určitým spôsobom odstrkovaná a zaznávaná, o osude ktorej rozhodne čas. A to ma utvrdzuje v nádeji, že možno predsa život neprešiel nadarmo.

Memento

A zase nové chodenie v kruhu, ale ja už oň nestojím: nemám ani sily, ani vôle, ani času.

Ako obyčajne, pamäť sa aj tentoraz spreneverila. Úplne sa zabudlo na samú podstatu – lásku. Ba aj slovo sa ľahostajne v zmätku stráca. Len nepatrné pohnútky zostali...A zostala bolestná predstava studne , bez sochy a s vyvaleným zrubom , pri ceste. Nabáda pozrieť sa do jej zrkadla a skrúšene načúvať hovoru predkov – dozvuky zašlého času. Možno aj plakať. "

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné články