Združenie športových rybárov Zubáč

Odišiel dedko holubár

Nový Sad je od dnes chudobnejší o jednu zo svojich živých ikon, dedka holubára, ktorý roky kŕmieval vtákov v tomto meste. Jeho susedia hovoria, že Vladimir Simendić bol pilot na dôchodku, ktorý šíril lásku vlastným, jedinečným spôsobom. Viackrát som ho stretla a fascinovaná príbehom, niekedy som ho aj vyfotografovala. Nedal sa však rušiť, díval sa iba na holuby a úplne sa im venoval. Jedno stretnutie mi však bolo zvlášť zaujímavé. Čakajúc na autobus na zastávke v centre mesta, zrakom som vítala a vyprevádzala prichádzajúce vozidlá. Vo dverách jedného z prichodiacich autobusov spozorovala som dedka s dvomi taškami. Akonáhle vystúpil z vozidla nad ním sa odrazu, akoby odnikiaľ, akoby šibnutím čarodejným prútikom, objavil kŕdeľ vtákov. Okoloidúci boli zmýlení, no on sa pokojne vzďaľoval od zastávky a holuby ho nasledovali. Keď zastal a tašky zložil na zem, aj jeho operení kamaráti, sťa na povel, tiež zleteli dolu. Pochopila som, že tým autobusom pravidelne tam prichádzal a holuby na neho čakali. Alebo,... že by na diaľku cítili jeho lásku? Z tašiek začal vyberať krmivo a po chvíli spokojného pozorovania zobkajúceho kŕdľa, vzal tašky a šiel na ďalšie miesto, kde na neho iste netrpezlivo čakal ďalší kŕdlik.

 

Odišiel dedko holubár

 

Odišiel dedko holubár

 

Odišiel dedko holubár

 

Odišiel dedko holubár

 

Odišiel dedko holubár

 

Dodnes som neprestala uvažovať o tej dedkovej štedrosti. Koľko lásky bolo v jeho srdci, keď zrejme, snáď sám nemal nadostač, a to čo mal, nesebecky rozdal. Nedbal na svoj starý, roztrhaný odev. Ako vo filme „Sám doma 2: Stratený v New Yorku", kde spolu s Kevinom a mokrými banditmi jednou z hlavných postáv je starenka, ktorá sedí v parku v starom odeve a kŕmi holuby. Tak, ako čo aj jej holuby sadali na ramená, tak aj na starkého neraz zlietli a on ich s láskou hladil. Vtákov si užíval rovnako ako oni jeho.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články