Združenie vinárov a vinohradníkov

Paľo S. Bohuš (24. apríla 1921 - 21. septembra 1997)

Koncom septembra pred dvomi desaťročiami z týchto našich pozemských polí odišiel bard našej poézie Paľo Bohuš, aby sa nadchýnal tam nikde na nebeských nivách. "Avšak jeho dlhodobá prítomnosť, básnická, intelektuálna a vôbec ľudská, bola takou opornou samozrejmosťou, ktorú nemožno nahradiť nikým a ničím iným" – konštatuje univerzitný professor vo výslužbe a literárny kritik Michal Harpáň. Básnik Paľo Bohuš bol podľa neho erbovým znakom slovenskej literárnej tvorivosti nielen vo Vojvodine, lež aj mimo hraníc našej krajiny. "Azda najvýrečnejšie hovorí o prepojenosti prírodných a socio-kultúrnych prvkov, o svojráznosti krajiny a spôsobu života v nej báseň Motyka, v ktorej Paľo Bohuš priam geniálne vyjadril esenciu životného pocitu a životnej filozofie, ba aj morálny kódex tamojšieho roľníka," – píše známa slovenská spisovateľka a filozofka Etela Farkašová.

 

Portrét Paľa Bohuša namaľoval Pavel Pop (Foto Martin Pucovský)

 

Portrét Paľa Bohuša namaľoval Pavel Pop (Foto Martin Pucovský)

 

Motyka

Už zvonia na motyke
do kostola.
Idem.
Motyka, moja gotika,
moja omega,
moja alfa.
Moja trblietavá zázračná harfa.
Moja najostrejšia etika,
podopri ma poriskom,
skeptika.

Polia a sedliakovu prácu Paľo Bohuš ospevuje i v antologickej básni Sedliak.

Sedliak

Som sedliak
i otec sedliak bol
moja púť odtiaľ začína
kam otec prispieť nemohol
a preto zdá sa svet ma nezdolá
keď silou krvi praotca
ku dielu zem tá zavolá
na nivách starých
krájať nové brázdy

Som silný
ja sám mám dve sily
s jednou žijem ja
tú druhú polia skryli

Nuž poznám každé úvrate
nuž poznám polia ako vlastné dlane
keď ráno nájdem ich
už v svetle okúpané
v ich večnej harmónii žitia

Som sedliak
i otec sedliak bol
sám zmôžem ja
čo otec zmôcť nemohol
a potom pluh môj zhrdzavie
kým nové brázdy lesk mu nevrátia
ten lesk to bude práca sedliakova
tá práca pieseň nová vždycky nová
o brázdach poli úvratiach.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články