"Príroda nehovorí ani anglicky, ani žiadnym iným jazykom, ale hovorí. Kľúčom je rozpoznať, čo nám hovorí." (Boyd Bushman). Týmto výrokom sa riadili žiaci v základnej škole Bratstvo v Aradáči, ktorí jazyk prírody tlmočili obrazom, pohybom, zvukom, hudbou, znakmi, hrou...ale aj v dvoch nám blízkych rečiach: srbčinou, ktorá je ich materinským jazykom a slovenčinou, ktorú sa učia s prvkami národnej kultúry. Za pomoci svojej profesorky slovenčiny Adely Obšustovej nahrali kratšie video s apelom: Dbajme na svoje životné prostredie. V ňom zobrazujú krásnu prírodu, ale aj to čo ju špatí, znečisťuje a tým aj ničí. Preto sa pýtajú: „Prečo?! Prečo je ťažko byť lepším?"
Veď, krásne kvety pred domami máme. Krásne domy v našich uliciach. Šikovných a dobrých ľudí. Prečo sa potom mimo domu správame macošský a zanechávame za sebou rôzne odpady, ktoré špatia tú krásu? V prírode nie sú ani odmeny a ani tresty, sú len dôsledky. A tie dôsledky môžu byť nepríjemné, nepekné, neprajné, nepriaznivé, neradostné, nevhodné... negatívne... Neľudské...
Dbajme na svoje životné prostredie.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)