Dejiny školy

Po sto rokoch

Verejnú ukážkovú hodinu dejepisu, na ktorej si pripomenuli udalosti spred sto rokov, usporiadali včera v kulpínskej základnej škole. Nezmysel a hrôzy vojny si treba stále pripomínať. Na storočnicu ukončenia I. svetovej vojny sme si vlani zaspomínali početnými akciami a tak aj žiaci základnej školy Jána Amosa Komenského z Kulpína pred začiatkom zimných prázdnin, v polovici decembra 2018, premiérovo predviedli kratšie divadelné predstavenie. Scenár a réžiu predstavenia profesor dejepisu Todor Radanov stvárnil na základe vlastných predstáv a predstavivosti o tom, ako by aktéri vtedajších udalostí reagovali na súčasnú situáciu. Nápomocnú ruku v realizácii programu mu podali učitelia Olivera Popadićová, Tatiana Mitićová, Anita Babićová Mijačićová, Dušan Petráš a Radoslav Kolarski. V predstavení Po sto rokoch hrali žiaci vyšších ročníkov a účinkoval aj školský zbor. Včerajšia repríza bola rovnako úspešná ako aj decembrová premiéra.

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Po sto rokoch

 

Program prebiehal vo foyer kulpínskej základnej školy. Na úvod prítomných privítala riaditeľka školy Jovanka Zimová a potom sa už nádejní herci zahrali na významné osobnosti, veliteľov, politikov, občanov. Aktéri vtedajších udalostí sa po sto rokoch vrátili medzi nás a tak napríklad major Dragutin Gavrilović zamyslene takto uvažuje:

„Viem... Viem, že sa aj po sto rokoch mnohí pýtajú. Pýtajú sa, či tá naša obeta mala zmysel. Áno, mala! A ešte ako mala! Zachránili sme náš národ a náš štát... Keby sa všetci oni nestiahli cez Albánsko, nebolo by nášho štátu a možno ani srbského národa...? No toto dnes je nezmyselné!!! To, že sa národ dobrovoľne vysťahúva a uteká z našej krajiny! Čo môž, nieto práce, musia... Tak naši nepriatelia predsa dostanú náš štát. Bez vojny, keď sa z neho všetci vysťahujú... Eeeej, to ma bolí, bolí. To nemá zmysel... A dá Boh, aby sa to nestalo... "

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články