Dejiny školy

Aby dobrých ľudí bolo dosť

Na začiatku roka si hádam všetci želáme krajší a lepší zajtrajšok. Nevieme, čo nás čaká, budúcnosť je vždy neistá. Zvlášť v dnešnom svete, ktorý je veľmi nestály a plný rozporov. V takej neistote si iste mnohí kladieme otázku, či sme ako ľudstvo nenarazili možno na nejaký limit, či sme sa nedostali na nejakú hranicu, vrchol, za ktorým už cesta vedie iba dolu svahom. Či nie je aj táto pandémia práve takým upozornením, že sme zašli príliš ďaleko. Že sme sa dostali k akémusi zábradliu, na ktorom je výstražný znak, že prekročenie vedie do priepasti. Napriek výstrahám v našom podvedomí, predsa, mnohí nedbáme a neraz prekračujeme tú hraničnú závoru. Potom sa zlo rozširuje medzi nami, naša kultúra je neslušne nekultúrna, morálne zásady sú dávno na dne, nesúlady sa akoby udomácnili medzi nami. Drzosti je preveľa a vďačnosti čoraz menej. Správy o obetiach a morálnych zvrhlostiach sa najviac čítajú, špina sa šíri ako mor a prijímame ju ako samozrejmosť. V pohľadoch ľudí sa stále viac iskrí hnev. Meňme takéto svoje správanie, neprekračujme poza závoru. Učme sa z minulosti a poučení tvorme našu budúcnosť.

 

Aby dobrých ľudí bolo dosť

 

Niekedy sa príliš sústredíme na negatívne stránky života, takže zabúdame, aké máme v skutočnosti šťastie. Myslime na všetko, čo sme dosiahli, a na všetkých dôležitých ľudí v našom súčasnom prostredí. Ďakujme. Stačí zmeniť uhol pohľadu a urobiť situáciu menej čiernou a viac bielou. Robme tak pre seba, kvôli svojmu vnútornému pokoju a pokoju našich blížnych.

"Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám."

...aby dobrých ľudí bolo dosť
aby sme žili iným pre radosť
aby deti netrpeli
aby mladí neumreli
aby zdravie víťazilo
aby sme sa chovali k sebe milo...

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné komentáre

Posledné články