Zlatko Klátik – k stému výročiu narodenia

Zlatko Klátik, slovenský básnik, prozaik, literárny historik a kritik, prekladateľ, autor kníh pre deti a mládež sa narodil v Starej Pazove, v učiteľskej rodine 24. januára 1922. Vzdelanie získaval v rodisku, Novom Sade a Vukovare, neskôr pokračoval v štúdiu na učiteľskom ústave v Sombore. V rokoch 1941 – 1943 pôsobil ako učiteľ na menšinových školách vo Velkom Središti, Ľube, Lugu a v Erdevíku, v rokoch 1943 – 1944 sa zúčastnil juhoslovanského protifašistického odboja ako partizán. V roku 1945 bol šéfredaktor časopisu Hlas ľudu a v období 1946 – 49 profesorom na gymnáziu v Báčskom Petrovci, pričom študoval na filozofickej fakulte v Belehrade.

 

Foto: www.litcentrum.sk

 

Foto: www.litcentrum.sk

 

Foto: www.litcentrum.sk

 

Miroslav Krivák vo svojich spomienkach zverejnených v monografii Náš Hlas ľudu polstoročný uvádza: "Zlatko Klátik ma na gymnáziu učil ruštinu. Prvýkrát na hodiny prišiel akoby partizán vo vojenskej anglickej rovnošate a akosi nás všetkých očaril. Aj s nim som sa stretal na schôdzkach a boli také časy, že sme večer rovnoprávne besedovalí a na druhý deň v triede som neraz stŕpal, či ma vyvolá. Ako žiak som si ho vážil aj ako básnika. Čítali sme vtedy Našich pionierov a jeho meno sa tam často zjavovalo."

Na gymnáziu vyučoval tiež dejepis, kreslenie a srbčinu.

Zlatko Klátik vzdelanie ukončil v roku 1959, kedy obhájil kandidátsku dizertačnú prácu (doktorát z filozofie získal v roku 1952). V období Informbyra odišiel na Slovensko a v rokoch 1950 – 1952 pôsobil ako redaktor v rôznych časopisoch, v rokoch 1952 – 1960 pracoval v Zväze slovenských spisovateľov a od roku 1960 až do svojej smrti pracoval v Literárnovednom ústave SAV, uvádza beliana.sav.sk

Venoval sa písaniu poézie a prózy pre deti a mládež, v neskoršom období sa venoval ako pracovník Literárnovedného ústavu SAV literárnokritickej a literárnohistorickej činnosti, a tiež porovnávaciemu skúmaniu literatúry, najmä slovenskej a juhoslovanskej, ktoré mu boli dôverne známe a najbližšie. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladaniu zo srbochorvátskej literatúry.

Autor zbierky veršov pre deti V boji a pokoji (1946) a Hurá, pionieri! (1951), detských kníh - krátkych próz a noviel Neodovzdaný odkaz (1960) a Zázračná puška (1963), súboru próz Rozprávky spod slnečníka (1964) a Tulák a Čakanka (1978), monografií Fraňo Kráľ, zakladateľ slovenskej socialistickej literatúry pre mládež (1953), Ľudmila Podjavorinská a detská literatúra (1955), Ondrejovov mýtus o slobode (1969), Ľudmila Podjavorinská (1972) a Album Ľudmily Podjavorinskej (1978); život a dielo M. Rázusovej-Martákovej analyzoval v knihe Poetka detstva a bolesti (1957), rozprávky H. Ch. Andersena v práci Veľký rozprávkar (1962), tvorbu J. C. Hronského v monografii Krajina plná detstva (1971), literárnohistorické a kritické pohľady na literatúru pre deti a mládež zhrnul v knihe Slovo, kľúč k detstvu (1975), autor knihy Svetová literatúra pre mládež (1978). Okrem detskej literatúry sa od r. 1960 systematicky zaoberal literárnou komparatistikou a juhoslovanistikou. Slov.-juhoslovanské vzťahy priblížil v monografiách Štúrovci a Juhoslovania (1965) a Slovenská a juhoslovanská literatúra (1985) i v širšie koncipovanom diele Slovenský a slovanský romantizmus (1977). Genézu slov. cestopisnej literatúry spracoval v monografii Vývin slovenského cestopisu (1968). Ako editor zostavil viacero čítaniek, pripravil učebnice literárnej výchovy a pod. Zdroj: www.litcentrum.sk

Zomrel 24. august 1990 v Bratislave.

Báseň Ženy v čiernom Zlatka Klátika je zverejnená v tohtoročnom Národnom kalendári:

Keď sa krokom pustím –
v mysliach pohrúžený –
ulicou, čo dýcha v šere podvečernom,
stretám v tôni stromov
tiché, divné ženy,
nemé ženy v čiernom.

Ó, vy v čiernom ženy!
Vy kráčate v mĺkvom rozochvení
a šťastiu iných nestojíte v ceste.
Na rtoch vám kliatba nespočíva,
krehké prsty nestískate v päste,
blúdite pohľadom len nemým
za šťastím, čo sa nenávratne stráca.

Nie –
nerepcte na boha, na ľudí
i keď vám tak veľký kus
vyrvali z hrudi,
čo krváca,
po kvapke krváca...

Tíšite srdce, ktoré bôľom horí,
bo viete:
dnes ste preto v čiernom,
by zajtra iným
zardeli sa zory,
by dýchali iní
sýtu zeleň polí,
by sav očiach iných
jagal blankyt neba.

Stojíte v čiernom
sťa nad hriechom ľudským
pomník mramorový,
by ľudia raz zahasili ohne
nenávisti vriacej
a žili vživote miernom...
by nikdy –
och, nikdy, nikdy viacej
netiekla krv horúca, drahá
a nové ženy nechodili v čiernom...

 

Katarína Pucovská