Roku 1913 zo sirotinca v Modre za učňa do Petrovca prišiel pätnásťročný Janko Čietek, známejší pod umeleckým pseudonymom Ján Smrek. Tento významný slovenský spisovateľ, odmenený najvyššími oceneniami a titulom národný umelec, začínal svoju spisovateľskú dráhu práve medzi dolnozemskými Slovákmi. Štyri roky mladosti strávil v známej rodine Godrovcov v Petrovci ako obchodnícky učeň. A prečo z Modry do Petrovca? Lebo to nebolo obyčajné chlapča, vedel to dobre evanjelický farár Samuel Zoch, správca sirotinca v Modre, ktorý predtým kratšie pôsobil v Novom Sade, kde bol kaplánom a administrátoroval aj Kysáč. Zoch trval na tom, aby všetky deti z jeho sirotinca chodili do školy a vzdelávali sa a Jankovi chcel dopriať ešte viac. Čoskoro aj Godrovci pochopili, že je ich učeň veľmi šikovný, bystrý a výnimočný. V Petrovci sa Jankov literárny talent začal výrazne prejavovať a roku 1916 uverejnil v Budapešti (v Slovenskom týždenníku) svoju prvú báseň. Postupne sa začali jeho prvotiny zjavovať i v iných periodikách (v Národných Novinách, v Živene). Básnická zbierka Básnik a žena vznikla v roku 1934 a už v roku 1935 sa dožila druhého vydania. To druhé vydanie som nedávno dostala s autorovým podpisom, zabalené v krásnej starodávnej čipkovanej širokej stuhe. Smrek tú knihu daroval v roku 1943 svojmu kamarátovi, petrovskému rodákovi, maturantovi prvej generácie petrovských maturantov, Jánovi Tordayovi.
Túto vzácnu básnickú kolonádu som dostala od syna Jána Tordaya JUDr. Milana Tordaya, ktorý sa narodil na Slovensku, no do Petrovca rád chodieva a hovorí, že..." keď som tam dolu na Dolnej zemi tak si to užívam...aj tak patrím tam a stále to cítim..." Milan do školy chodil so Smrekovým synom Ivanom Čietekom. Ich rodiny boli vo veľmi dobrých priateľských vzťahoch. Smrek totiž na svoju mladosť v Báčskom Petrovci nezabúdal, na tie roky celý život spomínal, v myšlienkach sa tam s priateľmi chcel stále vracať a Dolnú zem viackrát aj navštevoval. Na to mal asi aj osobitný dôvod.
Ľudmila Berediová Stupavská v monografii Kysáč 1773 — 2013 píše totiž o kysáčskej krásavici Terézii Kováčovej (1895 — 1980), do ktorej sa zaľúbili mnohí mládenci a tomuto citu sa nevyhol ani Ján Čietek — básnik Ján Smrek (1898 — 1982). „Terke venoval niekoľko básní. V jej pamätníku zostalo zapísané: Mnohým som už vpísal, ale bez rozmýšľania, namáhania — teraz práve preto nemôžem. Rýmy skladať nemám ani času, ani chuti, ani by to nešlo, teda i toto postačí. V Kysáči 28. 4. 1918 Smrek. Ale Terézia sa zakrátko nato vydala, a aj Smrek sa oženil. Potom sa vraj stretávali, najčastejšie v Prahe, kde jej aj básnik v júli 1938 venoval v rukopise básnickú zbierku, ktorú jej dakedy sľúbil, ak mu zostane verná do smrti. Bola to zbierka Básnik a žena. Dvakrát Terku navštívil aj v Kysáči, spolu s manželkou Blankou, keď sa jej aj poslednýkrát vpísal do pamätníka 11. mája 1964, poprial mnoho šťastia a jej mamičke zdravia. Terézia totiž po dvadsiatich rokoch po vydaji ovdovela..." píše Ľudmila Berediová Stupavská.
Ján Smrek: Básnik a žena (úryvok)
...
Oj, v živote je toľká krása skrytá,
že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú
pred húfmi ľudí verne zápasiacich.
Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja.
Nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja.
Nepatriť nikdy medzi neveriacich.
A milovať -
...
Pri bráne holej,
keď ruky vystrel som, už nebolo jej.
Len miesto, nohami jej vyšliapané
na mäkkom snehu, ešte ostalo mi.
Pri ňom som stál a díval sa naň nežne.
Na viečka sadali mi vločky snežné
a spánok vysielali na mňa domy.
Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery, tie sa ešte pohybujú.
Hovoria čosi, čosi vyslovujú.
To najslastnejšie ľudské slovo: žena.
Katarína Pucovská