O nás

Ján Koniarek - 140 rokov narodenia

Ján Koniarek (* 30. január 1878, Voderady – † 4. máj 1952, Trnava) bol slovenský sochár, jeden zo zakladateľov novodobej slovenskej plastiky. V Srbsku žil a pôsobil v rokoch 1906 až 1914, najprv dva roky pracoval v Čačku, kde bol pedagógom a ďalších šesť rokov bol portrétistom kráľovského dvora v Belehrade. Slovenská pošta v roku 2012 vydala poštovú známku „Spoločné vydanie so Srbskom: Ján Koniarek (1878 – 1952)" v nominálnej hodnote 1,20 €. Aj pri tej príležitosti sa uznalo, že Koniarek je významný umelec - slovenský, srbský, európsky.

 

Motívom známky je bronzová „Busta Jána Krstiteľa", ktorú Ján Koniarek vytvoril počas svojho pobytu v Srbsku pred Prvou svetovou vojnou

 

Motívom známky je bronzová „Busta Jána Krstiteľa", ktorú Ján Koniarek vytvoril počas svojho pobytu v Srbsku pred Prvou svetovou vojnou

 

O spoločnej slovensko-srbskej poštovej známke viac TU: http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/4534-spolona-slovensko--srbska-potova-znamka

V rokoch 1902 - 1904 Koniarek dokončil svoje štúdiá na akadémii v Mníchove. Tam sa spoznal s rovnako zmýšľajúcimi umelcami zo Srbska. Tí mu vybavili oficiálne pozvanie na pobyt od srbského ministra kultúry. Ako pedagóg učil deti kreslenie v Čačaku a zakrátko už pôsobil v Belehrade, kde vytvoril, vystavoval a sčasti realizoval mnohé diela, najmä pre panovnícky rod Karađorđevićovcov. Ako konštatuje srbský historik umenia Uglješa Rajčević v štúdii Šľachetné posrbštenie Jána Koniarka, umelec tu používal meno Jovan alebo Janko Konjarek, aj Koniarik. Za osem rokov pobytu v Srbsku podarilo sa mu ako učiteľovi umenia vzdelávať srbské deti , ale aj vytvoriť významné sochárske dielo, ktoré je do dnešných čias súčasťou srbského umenia, a tiež zúčastniť sa bojov za slobodu Srbska...

Belehradský kritik si všimol sochárovu citlivosť: „Hlina v jeho rukách ožíva a cítime, že keď z tejto mŕtvej zmesi vzniká forma, trhá umelcovo srdce." Z tohto obdobia sú známe jeho plastiky Kosec, Rozsievač, hlava Jána Krstiteľa, Posledný dych a desiatky ďalších, ktoré zdobia múzeum v Belehrade...

Koniarkov sochársky rozlet a sľubnú kariéru prerušili balkánske vojny proti Turecku v rokoch 1912 a 1913. Zo solidarity a spolupatričnosti narukoval do srbskej armády, slovenské úrady ho preto obvinili zo špionáže a usvedčili ho zo spoločenských stykov s členmi belehradskej vlády. V Bratislave ho uväznili.

Jeho ateliér v Dušanovej ulici v Belehrade bol vojnou zničený a vydrancovaný, čím vyšla navnivoč aj jeho dlhoročná práca... Mnohé diela a návrhy vyšli navnivoč. Veľké sochárske diela, akými mali byť Pomník Junák Sinđelić, Studňa Čukur-Česma a fontána Srbská víla sa nerealizovali. Text Emila Semanca zverejnili Slovenské národné noviny a celý článok si možno prečítať TU: http://snn.sk/news/sochara-jana-koniarka-oznacovali-za-oficialneho-portretistu-andreja-hlinku/

V Belehrade spodobil členov kráľovskej rodiny, členov vlády, mnohých umelcov a priateľov. Diela, ktoré predstavil na výstavách, vzbudili pozornosť verejnosti aj výtvarných odborníkov.

Z dobových kritík na deväť diel vystavených v Belehrade v roku 1908 citujem z textu historika dejín umenia Božidara Nikolajeviča: „Jovan Koniarik, pôvodom Slovák a gymnaziálny učiteľ kreslenia v Čačaku, odniesol si z tejto výstavy palmu. Je pravý umelec stvorený Bohom s hlbokými citmi a mimoriadnou technikou, píše Bohumil Chmelík a celý text si možno prečítať TU: http://www.trnavskyhlas.sk/c/6795-sochar-jan-koniarek-bol-to-pravy-umelec-stvoreny-bohom.htm

Ján Koniarek tvoril sochárske diela na témy národné a náboženské, ale aj témy všeľudské. Tie ho zaradili medzi umelcov, ktorí snímajú biedy sveta do svojej tvorby. V balkánskej vojne (1912 – 1913) ako dobrovoľník bojoval za slobodu srbského národa a za svoju odvahu bol vyznamenaný.

Keď sa svetová vojna skončila, dostal pozvanie na návrat do Srbska, ale vrátil sa do slobodnej vlasti. Rozhodol sa položiť základy národného slovenského sochárstva.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články