O nás

Panónsky námorník

Včera a dnes sa v celej bývalej Juhoslávii spievalo a plakalo v rytme piesne „Slovenska". „Ak umriem mladý, zasaď na môj hrob iba rozmarín." Spieva v piesni Đorđe Balašević a v ďalšom texte výslovne si želá nedovoliť, aby sa z jeho pohrebu urobilo smutné tretie dejstvo. Rodina nášho známeho speváka to rešpektovala a dnes v popoludňajších hodinách za prítomnosti najužšieho kruhu rodiny a hudby jeho tamburášov ho pochovali na Mestskom cintoríne v Novom Sade. Aj Slováci v Srbsku si viacerými podujatiami uctili pamiatku na tohto nášho a svetového „panónskeho námorníka". Tak napríklad novinár Ján Filip sa podelil o spomienku na Đoleho, na rozmarín a pieseň Slovenska. Na námestie v Báčskom Petrovci včera začali prinášať kvety a sviečky a vo večerných hodinách Ondrej Maglovský, ktorý roky hrával v Đoleho orchestri, spolu s Lego duo, spievali Balaševićove piesne. V kovačickom kostole dnes tiež zneli balaševićovské baladické tóny a známy kovačický insitný maliar Ján Glózik si spomienku na Đoleho natrvalo zachováva obrazom "Panónsky námorník".

 

Panónsky námorník

 

Glózikov obraz "Panónsky námorník" je inšpirovaný filmom "Kao rani mraz" Đorđeho Balaševića a vznikol po premiére filmu v Kovačici v roku 2011.

A na záver dnešných služieb Božích v kovačickom kostole, v túto prvú pôstnu nedeľu, zazneli melódie známych Balaševićových piesní. Na organe ich hral kantor prof. Ján Dišpiter, snímku urobila Ivana Hriešiková a zaslal nám ju Sladjan Daniel Srdić, senior banátsky a farár jánošícky.

 

 

Igor Feldy, senior sriemsky a evanjelický farár v CZ Stará Pazova sa na sociálnej sieti dnes podelil o text, ktorý dostal od Jána Filipa, novinára, redaktora, pazovského rodáka, žijúci na Slovensku kde ozrejmujú vznik piesne Duša slovenska a známi verš: "ako umrem mlad, na mom grobu posadite samo ruzmarin". Ján Filip píše:

"Spomínam si na pomerne časté stretnutia s Đorđem Balaševićom na Mišeluku v Televízii Nový Sad začiatkom osemdesiatych rokov. Živo sa zaujímal aj o živote, aj zvykoch a obyčajoch nás vojvodinských Slovákov. Vnímal moju, aj našu istú clivosť, keď hovoríme o vlasti predkov, akoby v našich žilách dávny sever osamote ticho tlel. A zaujali ho moje slová, že nosíme rozmarínové vetvičky na šatách našich svadobčanov, ale rozmarín sadíme pritom aj na hroby zosnulých. Bolo to koncom novembra 1984 na Petrovaradínskej pevnosti. O týždeň, 2. decembra ma Đorđe zavolal do reštaurácie Osam tamburaša na pevnosti a tam mi k mojim 30. narodeninám zahral sám na gitare, zaspieval a venoval mi tú jeho clivú nádhernú baladu. Slovenska. Aj preto dnes plače aj tá moja duša slovenská. Dúfam, že Vám táto moja krátka spomienka bude stačiť, ctený Igor. A opatrujte sa. Váš Ján Filip".

 

Komentárov  

+2 #1 NádejSvetoslav Majera 2021-02-23 14:22
Mám nádej, že náhly a boľavý odchod Đoleho, osloví všetkých tých, ktorí by si mali uvedomiť, že iba spolunažívanie nás všetkých, bez ohľadu na to, kto som, čo som, odkiaľ som, ako rozmýšľam... som človekom, ktorý vie spolucítiť s každým a vie vypočuť mienku i tých, ktorí nezmýšľajú tak ako ja.
V mene všetkých mojich vrstovníkov, ďakujem panónskemu námorníkovi!Tvoje pisene zostanú navždy s nami, v našich srdciach.
Citovať | Nahlásiť administrátorovi

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

Daniel Pixiades (1931)

Pre budúce dni

A vody tečú, tečú, tečú
do rodiska, v krajinu ďalekú...

V krajinu najdlhších snov.

Z krajiny do krajiny
a nikde nemať krov.

Zvädnuté ruže v cudzej záhrade.
Zvädnuté oči na ceste.
Zvädnuté ruky na poduške!

 

Posledné komentáre

Posledné články