Pamätníček

Kulpínska mozaika I.

Kulpínska mozaika I.
 
1941-1944
 
Jestvuje starý vtip o babičke, ktorá žila v mnohých štátoch - v Rakúsko-Uhorsku, potom v Československu, neskôr v Maďarsku a zase v Československu a to všetko bez toho, aby opustila chotár svojej rodnej obce. Približne takto sa to stalo aj s mojím otcom. Keď sa v roku 1941 zmenili hranice, my sme žili v Budapešti, zrazu sme sa ocitli v spoločnom štáte s Báčkou a tak sme išli navštíviť početných príbuzných, ktorých otec nevidel asi dvadsať rokov a ja, osemročná, ešte nikdy.
 
Samotné cestovanie bolo pre mňa hlbokým zážitkom, rýchlikom do Nového Sadu, ďalej osobným vlakom na petrovskú stanicu a odtiaľ sedliackym vozom do Petrovca - na takom som sa viezla prvýkrát a aj som utŕžila posmech, lebo som sa veľmi bála, že vypadnem z koča a zúfalo som sa držala ľovča.
 
Môj otec pochádzal z ôsmych detí, takže bolo koho navštevovať a to ešte nerátam všetkých bratrancov a sesternice v Kulpíne. Ale prvá návšteva bola u brata v Petrovci. Báči Gusti bol vyučeným krajčírom, ale trochu aj sedliačil, no a veľmi rád trguvav. Tu sme pobudli krátko a nasledoval Kulpín, kde sme mali veľmi bohaté zážitky, lebo príbuzní sa pretekali s pozvaniami pre môjho otca, báčiho Miša z Pešti. Ubytovali sme sa - otec, matka a ja - u najmladšieho z otcových súrodencov - báči Vlada a tety Zuzky. Tu už boli dve moje sesterničky - Olinka a Jarmilka. Ďalší blízki boli báči Samo Harminc, ňanička Kuštrová a Plachtinská, ale bola tu aj celá plejáda bratrancov, sesterníc - rodiny Vida, Lačok, Širka, Chalupka - všade nás s radosťou vítali. Bolo to niečo také, čomu sa dnes hovorí turné. Pamätám si, ako gazdiné naháňali najtučnejšiu sliepku, z ktorej bola tá chýrečná žltučká polievka s dlhými rezančekmi. Za ňou išlo varené mäsko s omáčkou a na koniec rejteša.
 
Veľakrát, keď sme niekde zavítali, v pitvore sme museli opatrne klásť nohy, lebo na kamennej alebo zemnej dlážke už boli rozložené ťapše s horúcim rejtešom. Obed sa podával v prednej chyži, kde sa celá spoločnosť, aj bohatý stôl, odrážala v šikmo zavesenom zrkadle medzi oknami a gazdiná neustále merala cestu cez dvor do chyžky, kde bola letná kuchyňa.
 
V Kulpíne som bola ešte veľa krát, takže mám aj iné spomienky než gastronomické.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články