Pamätníček

Kulpínska mozaika VI

Kulpínska mozaika VI
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
Munkáši
 
pohladnica
 
Ktože sa v časoch vojny skrýval za týmto pomenovaním?
 
Začnem, ako sa hovorí „od Adama“, v tomto prípade vlastne od úradného jazyka počas vojny, teda od maďarčiny. V tomto jazyku „munka“ znamená práca, „munkáš“ je robotník a „munkatábor“ je pracovný tábor a práve do takého boli zadelení nemaďarskí muži v Báčke. Dokonca boli považovaní aj za akúsi nižšiu kastu, ktorá nie je hodna nosiť uniformu maďarskej – dokonca s prímením „kráľovskej“ armády. Táto si pomenovanie ponechala napriek tomu, že posledný kráľ Karol Habsburgský zomrel krátko po 1.svetovej vojne, aj to v exile.
 
Takže naši išli za munkášov, kde miesto uniformy dostali len pásku na rukáv a niekedy aj akúsi polovojenskú čiapku. Väčšina z nich bola sústredená na území Maďarska, kde pracovali na cestách, na železničných tratiach, v továrňach, v mestách odstraňovali ruiny po bombardovaní. Boli však aj takí, ktorí boli priamo na fronte, kopali zákopy, pracovali v poľných nemocniciach. Životné podmienky mali veľmi biedne a tak mnohí hynuli nielen od striel, ale aj od podchradenia, zlej stravy a chorôb, medzi ktorými prevládal zápal pľúc a týfus. Takto zahynul aj náš milý, mladý, vzdelaný a vždy veselý príbuzný z Pivnice – Ivan Činčurák.
 
Koleso dejín sa obrátilo, tí, čo doteraz postupovali, museli utekať späť, lenže až do poslednej chvíle sa fanaticky držali svojich predstáv a na ústup pred sovietmi nútili aj k nim pridelených munkášov. Boli aj takí šťastlivci, ktorým sa podarilo utiecť a z nich nie jeden sa objavil v našom byte v Pešti, zohrial sa, najedol, oddýchol a hajde domov! Ale ako?! V lete roku 1944 už naozaj mali naši munkáši namále, lebo front sa blížil zo všetkých strán – okrem západu – a hrozilo, že sa postaví medzi nich a rodnú Báčku.
 
Medzi tými, ktorí u nás trochu pookriali, bol aj pán učiteľ Kyseľa a práve on v jednom staršom kalendári opísal svoje strastiplné putovanie, spomenúc aj Miša Harminca, môjho otca.. Neskôr, keď mi ako sirote bol triednym profesorom, úspešne ma priviedol k malej matúre, neraz sa mi otcovsky prihovoril a pohladkal moju vrkočatú hlavu. Dodnes na neho s láskou spomínam.
 
Ako sa nakoniec naši munkáši dostali do Báčky, k svojim? Nie ľahko, ale predsa. Tí z Pešti v noci išli, ani nie cestou-necestou, ale iba tou „necestou“, čiže poľami, lesíkmi, kukuričnými a slnečnicovými tablami. Cez deň si našli úkryt v odľahlých húštinách, v kope slamy, ale niekedy aj v sedliackych rodinách, ktoré si predtým pozorovaním vytypovali s nádejou, že ich neudajú. Išli oni takto niekoľko dní a nocí, kým šťastne dorazili domov. Inak pochodil môj milý príbuzný, náš švagor Samuel Benda z Petrovca, neskoršie môj opatrovateľ a živiteľ, ktorého som pre dobrotu jeho srdca vždy len švagorkom volala. Nuž, jeho ustupujúci Nemci zobrali v posledných dňoch ako pohoniča a ak sa dobre pamätám, tak aj s vlastným kočom a koňom. Ťahali sa Nemci na západ, až do Talianska, kde sa vzdali Američanom a to spolu aj s munkášmi, ktorých samozrejme zadelili do iných, znesiteľnejších táborov.
 
Vojna sa skončila, ľudia sa snažili začať žiť normálnym životom, bolo treba kosiť, orať, statok opatrovať – mužské ruky veľmi chýbali. Sem tam sa aj niekto vrátil z toho amerického tábora, doniesol správu o živých a o pomeroch v lágri. Lenže Američania tiež neboli veľkými ľudomilmi, aj oni potrebovali pracovné sily a tých munkášov sa snažili zadržať čo najdlhšie. Ale aj to postupné prepúšťanie bolo dobré, lebo príchodzí odovzdávali odkazy a hlavne potvrdili, že ten očakávaný otec, syn, brat žije, čakajte! Nuž, aj Bendovci sa dočkali, prišiel švagor na jeseň. Po večeroch sa schádzali susedia a počúvali rozprávania príchodzích. Žiaľ, čo ma aj dodnes hnevá, vôbec si nepamätám, ako tí chlapi v tom vojnovom čase prekonali cestu z Talianska až do Báčky – určite som pri tom večernom rozprávaní driov hody* zaspala, ale hlavné je, že sa mnohí munkáši vrátili k svojim rodinám a ku svojej krásnej, úrodnej Báčke.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).
 

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články