Michal Milan Harminc - muž nášho podnebia

Z našej minulosti
píše Viera Benková
 
Michal Milan Harminc - muž nášho podnebia
 
V tomto roku si pripomíname 140.výročie kulpínskeho rodáka a chýrečného slovenského staviteľa Michala Milana Harminca. Harmincovci už od prapredkov získali remeselnícku zručnosť a keď sa prisťahovali sem na Dolnú zem kedysi koncom l8. alebo začiatkom 19.st. ich predok sa dokázal ako zručný majster stolár a čo nevidieť Milanov starý otec Michal-tesár (mal za ženu Zuzanu Šoucovú) a otec Pavel tiež ako tesár boli známi nielen v rodisku ale aj na okolí. Konečne takmer všetky deti Harmincovcov sa školili u dobrých nemeckých majstrov čo zaručovalo nielen dobrú, spoľahlivú robotu ale aj možnosť dostať sa do sveta práve vďaka nemeckému jazyku. Otec Pavel sa dokázal aj vo Viedni a Budapešti kde istý čas pracoval ako majster tesár a staviteľ a tak isto aj ich výhonok – spomínaný Milan, ktorý zdedené remeslo povzniesol na vyšší stupienok, tiež sa vyučil za tesára. Otec Pavel bol proti synovej žiadosti odísť do sveta, ale syn sa vo svete veru dokázal. V rodine, kde bolo sedem detí, iste nebolo ľahko prebíjať sa životom, ale Milanovi nechýbala ani smelosť a veru ani chuť vzdelávať sa a podnikať. Keďže jeden rok Milan Harminc navštevoval v Novom Sade obchodnú akadémiu vedel už ako sa podniká a ako sa postaviť k staviteľskej a podnikateľskej práci. Už ako pomocník u otca, Milana otec od štrnástich rokov naučil kresliť a rysovať staviteľské plány, nuž nie div, že po čase odišiel do Budapešti, ktorú roku 1885 videl spolu s otcom, keď navštívili Krajanskú výstavu. Z nej si priniesol veľmi lákavý reklamný plagát, ktorý ho upomínal na túto výstavu, ale navádzal na plány do budúcnosti...
 
Po príchode do Budapešti Milan sa zamestnal u chýrečného majstra Karola Neušosa (Neushossa), ktorý rýchle zistil Milanove schopnosti a cesta k osamostatneniu nebola už ďaleká. Po čase sa v Budapešti rozhliadol a zistil, že tam býva veľa jeho rodákov Slovákov s ktorými po čase nadviazal kontakty a stal sa členom Slovenského spolku a nadviazal kontakty aj so slovenskou inteligenciou a študentmi, ktorí tu v tom čase študovali z Dolnej zeme ale i zo Slovenska. Každoročne sa zúčastňoval aj na Martinských slávnostiach, získaval takto rozhľad o veciach slovenských a národných, prichádzal aj k nám do Petrovca a rodiska Kulpína. Roku 1897 už mal v Budapešti vlastnú kanceláriu a stačil sa i oženiť a založiť si rodinu. V roku 1904 mal už v tomto meste i svoju tesársku majstrovskú dielňu a po čase vyprojektoval takmer 45 staviteľských plánov. Keďže často navštevoval Turiec aj tu vypracoval nejeden plán na obytnú budovu, chatky a vily.
 
Na Dolnej zemi, kde často prichádzal s kamarátom a budúcim lekárom Gučom a najmä novinárom a neskoršie už poslancom Milanom Hodžom, mal príležitosť robiť niekoľko významných staviteľských diel: rekonštrukciu kostolnej veže v Petrovci a osádzanie zvonov, v Novom Sade ikonostas Kapitulárneho pravoslávneho chrámu, vo Vršci projekt rezidencie srbského pravoslávneho patriarchu, v Kovačici vežu kostola, v Beredičeve pri Kijeve továrenské budovy - nehovoriac o veľmi významných objektoch na Slovensku, ktorých je veľmi veľa napr. Bratislavské slovenské národné múzeum, hotel Carlton, Dom slovenskej ligy, v Martine Slovenské národné múzeum, sanatórium v Novom Smokovci, internát v Trnave atď. Projektoval aj kostoly – v Aradáči, Bratislave, v Černovej, Českom Brezove, ďalej nemocnice, obytné domy, vily, chatky....Roku 1951 bol dôchodca, ktorý má za sebou impozantné dielo, tiež čestné členstvo slovenských architektov. Zomrel roku 1964 ako 95-ročný čulý a aktívny muž- staviteľ, ktorý preslávil aj naše podnebie odkiaľ pochádzal...