Pamätníček

Kulpínska mozaika X

Kulpínska mozaika X
 
- pre kulpin.net píše Natália Maliariková rodená Harmincová ...
 
Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
1945 - 1948
 
Skončila sa vojna, k rodinám sa vrátili bojovníci z partizánskych oddielov, vrátili sa aj munkáši a vrátili sa do svojich dedín aj ubolení rodičia, ktorí na koňmi ťahanom voze, v narýchlo zhlobenej truhle priviezli svojich synov z oblasti posledných tuhých bojov, z Barane, aby mohli spočinúť v rodnej hrude.
 
foto
 
V rodinách sa striedala radosť z návratov s neutíchajúcim smútkom nad stratou blízkych. Ani mňa to neobišlo, lebo som v cudzom svete, u cudzích ľudí ostala sama a len vďaka ich súcitu som sa dostala k príbuzným, teda do Kulpína.
 
A už som zase bola v prostredí mojich detských hier, lenže v inej polohe. Zapísali ma do 2. triedy gymnázia. Kde mi tiež podali pomocnú ruku, lebo ma prijali bez vysvedčení z predošlých škôl, dokonca aj bez osobných dokladov.
 
Z Kulpína do Petrovca sme denne chodili pešo a napriek námahe, horúcemu slnku, či dažďu, snehu sme boli veselá parta. Boli sme radi, keď nás nejaký báťa zobral na koč a aspoň na kúsku odviezol. Dokonca nám stačilo aj to, že nám pobral tašky a na začiatku obce zložil na kôpku, kde nás pekne počkali. Ale čo to vravím o taškách! Veď vtedy nič také nebolo. Mali sme doma ušité kapsele zo šeního plátna, ja som si zošity nosila jeden čas aj v škatuli od topánok. V lete sme išli bosí, obuv v ruke, lebo topánky sa kúpiť nedali a doma uštrikuvané zepe, či ušité panťuške by sa nám na kaldrme raz-dva zodrali. Obúvali sme si ich až na okraji Petrovca.
 
foto
 
Foto: archív Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci
 
V časoch tohto veľkého nedostatku textilu a kožených výrobkov som začala intenzívne rásť, takže šaty boli stále kratšie a topánky stále menšie. Lenže kde vziať nové? Nuž zase vypomohli príbuzní, prešili, čo sa dalo a v škole som bola zaradená medzi tých, čo dostali oblečenie zo zásielky UNRA. Našťastie sme mali v rodine aj krajčírku, takže z tých ohromných šiat po neznámej Američanke mi vedela niečo vyčariť. S týmito problémami vtedy zápasili všetci, nie iba ja, sirota. Ale čože to bolo v porovnaní s vojnou!?
 
Moji príbuzní stále mali pred očami moje dobro a dohovárali sa, ako mi uľahčiť život. Tak báči Vlado vyhlásil, že kde sa uživia tri, môže byť aj štvrtá. Po čase sa ohlásila teta moja v Petrovci - nak toto diovča nemisí každý deň putuvať, bude u nás. V roku 1948 zase teta Terka navrhla - nak toto diovča ide s nami na Slovensko. A tak som po vychodení piatej triedy gymnázia pokračovala na Slovensku, kde sa mi po čase splnil detský sen - byť učiteľkou. Ale na svoj Kulpín, Petrovec a rodákov mojich, profesorov, spolužiakov som nikdy nezabudla. Moje pocity som vyjadrila v neumelej básničke -
 
Letný slnovrat
 
Hrozno nám obrástlo terasu,
Keď vietor zaveje, listy šuchocú.
Bohaté strapce skrývajú, čo farbou, vôňou lákajú.
V lete z nich bobuľky oberám, bielym chlebíkom havránku dopĺňam.
Takto sme jedávali v mojom detstve v Báčke,
Takto to robím teraz, keď sa mi spomínať zachce.
Spomínam na tých, čo ma tam radi mali, s láskou vychovali,
Dobrým slovom a príkladom na cestu života vypravili
A svoj posledný strapec v života vinici už dávno otrhali.
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).

urad

Letmo

Čo všetko sa ešte treba dozvedieť o prírode
Čo všetko treba poobjavovať v zozname
jej zázrakov
Nech ťa ochraňuje táto dobrá zem
I rastlinky nech ti pomôžu
Tí matrikári časov
Si v polohe vtáka Vo všetkých bodoch
jeho príčinlivého letu odrazu

Nízko a celkom blízko
Akoby v sebe Prúdi vzduch v človeku
V zastavenom víchre celkového diania
V ohlášaní sa snehu
v snehu

Posledné komentáre

Posledné články