Slovenské Gymnázium v Báčskom Petrovci

Dolnozemská insita v Prievidzi

Prievidza sa 28. februára 2018 stala pomyselnou zastávkou – predajnou výstavou – dvoch dolnozemských insitných maliarov. V galérii Regionart pri Regionálnom kultúrnom centri (RKC) včera podvečer otvorili výstavu Juraja Lavroša a Vladimíra Galasa. Na úvod vernisáže zazneli slová riaditeľky Regionálneho kultúrneho centra pani Ľudmily Húskovej. Výstava potrvá do 16. marca 2018.

 

Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC

 

Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC

 

Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC

 

Riaditeľka RKC Ľudmila Húsková sa prihovorila týmito slovami:

„Dámy a páni, vitajte na vernisáži výstavy nazvanej Domov. Predstavuje nám práce dvoch dolnozemských Slovákov Juraja Lavroša a Vladimíra Galasa, ktorí sa radia k slávnej skupine kovačických insitných maliarov.

Hoci každý z nich prináleží k inej generácii, myslíme si, že z vystavených obrazov to vôbec nie je zrejmé, pretože ich spája rovnaké očarenie krajinou, ľuďmi Dolnej zeme, alebo inak – očarenie životom spätým s prírodou a ľudovou kultúrou. Insitné maliarstvo je akýmsi protipólom moderného abstraktného umenia, k vnímaniu ktorého potrebujete častokrát dlhodobú teoretickú prípravu – v opačnom prípade sa vám môže stať, že len krčíte plecami a pri hodnotení hľadáte vyhýbavé slová, aby nebolo úplne jasné, že niečomu nerozumiete.

Od takéhoto stresu vás insitní maliari radi vyslobodia – je to dokonca základným princípom ich tvorby nevypovedať školene a zložito – skôr poctivo počúvať svoj vlastný vnútorný hlas, spomienky na detstvo a nakoniec, hoci určite nie v poslednom rade, počúvať a nasledovať svoje sny a predstavy. Univerzitou insitného maliarstva a koniec koncov každého skutočného umelca nie je akademická pôda, ale život sám.

Pre mňa je insitné umenie akýmsi prírodným antidepresívom. Cez žiarivé farby, podmanivú krajinu a ľudí v nej nám ponúka svet, v ktorom sa nemôže stať nič zlé. Veď polia zarodili množstvo obrovských tekvíc, celú krajinu ako ornament lemujú snehobiele húsky a ľudia buď usilovne pracujú, takže v zime určite nebudú hladovať, alebo sa bezstarostne zabávajú pri hudbe.

Ak si tento svet porovnáte s tým, v ktorom denne žijete, tak sa vám – ako aj mne – určite bude žiadať ujsť z neho aspoň na chvíľu do toho kovačického. Cesty späť niet – môžeme len snívať. Ale to tiež nie je málo. A o tom by mala byť aj dnešná výstava. Takže milí naši návštevníci – vitajte a preneste si kúsok tohto harmonického a priateľského sveta v sebe i do nasledujúcich dní," povedala riaditeľka Regionálneho kultúrneho centra Ľudmila Húsková.

 

Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC

 

Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC

 

Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC

 

Pri voľnej debate však odznelo aj toto – želáme vám obom veľa návratov do toho svojho, hoci pôvodného domova k nám na Slovensko, pretože, iste mi dáte za pravdu, že kontakty zo Slovákmi roztrúsenými po svete sú veľkou inšpiráciou aj pre nás, pretože prinášate nám to slovenské ako hodnotu, ktorú si veľmi vážite a my aj cez vás sa ju učíme prijímať.

Pri oslovení Juraja Lavroša sme sa dozvedeli že – maľujem od roku 1988 a teraz je tomu práve tridsať rokov od mojich počiatkov. V mojich maľbách prevláda motív husí, ktoré prenášajú domy a kostoly, kostol však zobrazuje ľudí veriacich a hus znázorňuje čistotu, ale aj ich putovanie medzi našimi dvoma domovmi, jedným, v ktorom žijeme a druhým domovom našich predkov, teda tu na Slovensku. Aj keď sa doma rozprávame o Slovensku, tak by sme chceli byť tu a keď sme tu, tak by sme zasa chceli byť tam, doma u nás. Takže oba naše domovy sú v tomto takpovediac rovnocenné. A preto aj naše výstavy sa volajú Domov.

Ešte krátke zastavenie pri jednom jeho obraze – aj tu je zobrazená hus, lenže táto nenosí, no takto je to v mojich myšlienkach. My, insitní maliari, sme bez odborného vzdelania, a preto môžeme maľovať slobodne tak, ako to vidíme a cítime. Na tomto obraze som ešte znázornil aj muzikantov, lebo aj sám som hral v kapele na bicie a k muzike ma to akosi stále vracia. Ľudia sa aj spytujú, prečo taká veľká hus, prečo takto a nie inak. Moja odpoveď je krátka – takto je to v mojej hlave. Tekvice sú znakom plodnosti a života, to viem, a aj preto ich maľujem. A studne? To Padina voľakedy nemala vodu a chodili sme po ňu do Kovačice, ale teraz už máme vodovod, no studne stále zostávajú symbolom našej krajiny. Veď za vodou sa muselo kopať aj do hĺbky osemdesiat metrov.

Ako vidím, obraz je už zadaný – áno, jeho majiteľ je z Košíc a táto výstava odtiaľto poputuje práve tam.

 

Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC

 

Juraj Lavroš, Vladimír Galas a Ján Sabo (Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC)

 

Juraj Lavroš, Vladimír Galas a Ján Sabo (Foto: Ing. Peter Cagáň, RKC)

 

S druhým autorom Vladimírom Galasom sme sa zastavili pri obraze s názvom Cesta domov a dostali sme vysvetlenie – v centre obrazu je cesta do Padiny a na konci s kostolom, čo sa mi často pripomenie, keď som tu na Slovensku. Výstava by podľa plánu mala pokračovať v Prešove a v lete ešte nevieme, možno Banská Štiavnica... Takže na Slovensku sme naozaj ako doma.

 

Ján Sabo, Prievidza

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články