Slovenské Gymnázium v Báčskom Petrovci

27. január – Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu

Holokaust, čiže hromadné vraždenie a rasovú perzekúciu neslýchaných rozmerov spáchal v II. svetovej vojne režim nacistického Nemecka a ich spojenci. Najviac obetí bolo v koncentračných táboroch v Poľsku: Osvienčim (Auschwitz), Treblinka a Belzec. V týchto a ďalších táboroch nacisti zavraždili, alebo iným spôsobom umučili, asi šesť miliónov ľudí. Na obete holokaustu svet každoročne upozorňuje 27. januára, v Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Dňa 27. januára 1945 bol jednotkami sovietskej armády oslobodený komplex koncentračného tábora Osvienčim a tento dátum Valné zhromaždenie OSN v roku 2005 určilo za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. V uvedenom koncentračnom tábore život utratilo aj asi štvrť milióna detí. Prežilo len okolo 600. Medzi tými málopočetnými, ktoré sa z toho pekla na zemi dostali von, bola aj jedna Kulpínčanka, Boriška Valfish, neskôr Juríková. Keď sa v roku 1944 dostala do tej nacistickej "továrne smrti", nechápavo stála s rodičmi pred doktorom Mengelom. Bola iba 12-ročným vystrašeným dievčatkom. Starší väzni jej vtedy tam pošepkali, aby povedala, že má 15 rokov. Poslúchla. Opačne by zakončila v krematóriu, tam kde už nasledujúci deň zakončili svoju životnú púť jej rodičia, Izidor a Eva Valfish, rodená Kohn.

 

Databáza Yad Vashem z Jeruzalema zhromažďuje údaje o tých, ktorý neprežili holokaust

 

Databáza Yad Vashem z Jeruzalema zhromažďuje údaje o tých, ktorý neprežili holokaust

 

Databáza Yad Vashem z Jeruzalema zhromažďuje údaje o tých, ktorý neprežili holokaust

 

Boriška Valfish po východe z Osvienčimu

 

Boriška Valfish po východe z Osvienčimu

 

Izidor a Eva Valfish, rodená Kohn

 

Izidor a Eva Valfish, rodená Kohn

 

Pred vstupom do Osvienčimu stála dlhá kolóna, ktorá postupne vchádzala do ohradeného priestoru koncentračného tábora. Doktor Mengele, ktorému sa pripisuje zodpovednosť za likvidáciu viac ako 400 000 väzňov v plynových komorách, prečo bol väzňami prezývaný Anjel smrti, Boriškiných rodičov hneď poslal na druhú stranu, a to bola cesta do krematória. Kto mal pod 15 a nad 40 rokov, považovaný bol za práceneschopného a ihneď bol zaradený na tú druhú stranu, do plynovej komory, či krematória. Takto boli celé rodiny rozdelené a vyvraždené.

Celý príbeh rodiny Valfish TU: http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/11584-dievca-ktore-prezilo-osviencim

Aký silný musí byť človek, aby v takých neľudských podmienkach prežil a po čase, keď sa rany zahoja, dokázal sa znova tešiť zo života. Boriška bola toho príkladom...V koncentračnom tábore, v bezcitnom potupovaní, ukrutnosti, hlade, najtvrdšej práci, zbrani takmer v každej chvíli namierenú do nej... urýchlene dospievala a aby mohla prežiť, nahromadila v sebe ohromnú duchovnú silu. Tá jej potom aj neskôr pomáhala správne žiť, usmievať sa, mať radosť z maličkostí a z každého dňa života.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články