Slovenské insitné umenie zo Srbska - Slovenský jazyk

Pavel Turčan (17. 07. 1892 – 7. 12. 1965)

Pavel Turčan sa narodil pred 130 rokmi 17. júla v Selenči z roľníckych rodičov otca Michala a matky Zuzany rod. Krížovej. Základnú školu vychodil v rodisku a gymnázium navštevoval v Novom Sade, Bratislave a v Ženeve, vo Švajčiarsku. Evanjelickú teológiu študoval v Bratislave, dejiny východných národov na univerzite v Budapešti a sociológiu na sociologickej fakulte ženevskej univerzity, kde s úspechom zložil i základnú skúšku zo sociologických štúdií (národné hospodárstvo, teor. sociológia, ekonomická história, politické inštitúcie, verejné a súkromné peňažníctvo, medzinárodné a ústavné právo atď.). V Ženeve, v slávnom meste medzinárodných inštitúcií, nadviazal styky s poľskými, bulharskými, srbskými, ruskými...študentmi. Už vtedy sa začal angažovať aj na spoločenskom a kultúrnom poli. Neskôr bol aktívne zapojený do príprav osamostatnenia SEAVC v Juhoslávii/Srbsku, ako i do aktivít pri zakladaní reálneho gymnázia v Petrovci a Matice slovenskej v Juhoslávii. Uvádza sa to v knihe Slovenská evanjelická kresťanská a.v. cirkev v Kráľovstve Juhoslovanskom v slove a obrazoch zostavovateľa Adama Vereša (Kníhtlačiareň úč. spol. v Petrovci, 1930) a v brožúrke Farári Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii v rokoch 1921 – 1996, ktorú vydala SEAVC v Juhoslávii v roku 1996.

 

Pavel Turčan (17. 07. 1892 – 7. 12. 1965)

 

V knihe Slovenská evanjelická kresťanská a.v. cirkev v Kráľovstve Juhoslovanskom v slove a obrazoch o Pavlovi Turčanovi píše tiež, že súkromne poslúchal prednášky zo srbsko-chorvátskej reči a literatúry (profesor Dr. Pivković) a vzdelával sa v rýchlopise, takže v roku 1909 na krajinskom súbehu obdržal diplom stenografie. Ďalej píše : „Na univerzite v semináriume v r. 1914. mal prednášky („La question des nationalités en Autriche-Hongrie" — Otázka národnostná v Rakúsko-Uhorsku: „La question du trialismu en Autriche-Hongrie" — otázka trializmu v R.-U. (súvisí s terajšou Juhosláviou), atď. Pod priateľským dozorom a vedením blahej pamäti barónky Heleny Claparéde-ovej a jej mužovej (ktorý mu bol v cudzozemsku znamenitým tútorom), mal nádhernú príležitosť poznať prísnu protestantskú životasprávu v sídelnom meste francúzskej reformácie. Tu poslúchal slávnych učbárov Fr. Thomas (cez leto dvorný kazateľ na holandskom kráľovskom dvore), E. Naville, Louis Ruffet (ktorý ku konfirmácii pripravoval nebohú nemeckú cisárovnú).

Ako kňaz započal účinkovať v Petrovci, zvolený za kaplána cirkve petrovskej. Za tým bol vojenským farárom v Budapešti pri boku ev. vojenského superiora V. Droppu. Potom bol v Kysáči administrátorom a konečne farárom. Bol literárne činným. Písal novelky, kresby, verše (Rozkvet, Živena, S. Ž. atď. pod rôznymi pseud). Knižne vydal snáď prvé dielo v slovenskej reči z oboru asyr. babylonských dejín: Nabuchodonozor II., kráľ babylonský. Pre utvrdenie slov. evanj. sebavedomia na podnet slov. ev. kňazov báčanských v novej čisto slovenskej ev. cirkevnej organizácií (slov. sen., slov. dištr.) od r. 1921. vydáva a rediguje ev. smeru mesačník Nádej."

Prvé číslo Nádeje vyšlo 1. septembra 1921 ako dvojmesačník evanjelického smeru v osamostatnenej cirkvi. V jeho úvodníku redaktor Pavel Turčan uvádza, že sa tým činom splnila starodávna túžba evanjelikov Slovákov v Kráľovstve Juhoslovanskom odtrhnutých od Slovenska, ktorí boli zvyknutí čítavať časopisy Stráž na Sione, Cirkevné listy, Evanjelický posol spod Tatier... ktoré sa už veľmi ťažko mohli dostať po dolnozemského čitateľa. Mesačník Nádej vychádzal až po druhú svetovú vojnu.

V Kysáči mal Pavel Turčan: ... „ťažké boje za zachovanie slovenských cirkevných škôl, lebo vedel, žeby týmto spôsobom slovenský ľud bol volil učiteľov a školy boly by ostaly čisto slovenskými. Je toho presvedčenia, že kto pracuje v cirkvi na mravnom povznesení národa (odalkoholizovanie, bojkot proti krčmám, častokráť pod zámienkou t. zv. národných manifestácií zaplneným), ten skutočne pracuje nielen za cirkev, ale aj za národ. Ako kňaz a Slovák chcel by do súladu doniesť kresťanskú činnosť s národnou prácou v tom smysle, žeby ovšem všetky naše národné organizácie uctené boly, ale žeby svoje verejné prejavy a manifestácie konaly úplne ďaleko od alkoholu, a tiež nie práve v deň sviatočný," uvádza sa v knihe Slovenská evanjelická kresťanská a.v. cirkev v Kráľovstve Juhoslovanskom v slove a obrazoch.

Pavel Turčan bol v rokoch 1932 až 1944 konseniorom báčskeho seniorátu a od roku 1944 báčskym seniorom. Od roku 1956 bol zástupcom biskupa. V mladších rokoch často zastupoval našu cirkev na rôznych medzinárodných konferenciách. Všade kde bolo treba a kde mohol pomáhal svojmu ľudu cirkevne i národne. Určitú dobu prednášal evanjelickým bohoslovcom na pravoslávnej teologickej fakulte v Belehrade.

Do stavu manželského vstúpil roku 1924 so Zuzanou Madackou. Ich manželstvo bolo požehnané tromi deťmi: Miroslavom, ktorý zomrel v mladom veku ako absolvent medicíny, Vladimírom a Olgou. Aktívnu časť svojho života skončil 1. novembra roku 1962 kedy odišiel do výslužby. Zomrel 7. decembra 1965. v Kysáči, kde je aj pochovaný.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články