Slovenské insitné umenie zo Srbska - Slovenský jazyk

Obnoviteľné pseudoekologické osvietenie

Reakcia na sériu textov o obnoviteľných zdrojoch energie
Pre niektorých, medzi ktorých patrím aj ja, je prístup k stranám týždenníka Hlas ľudu znemožnený, dokonca aj vtedy, keď je text riadne odoslaný v slovenskom jazyku. Súčasne niektorým Hlas ľudu veľkoryso prekladá texty zo srbského jazyka do slovenského jazyka a uverejňuje články podozrivej kvality. Keďže sa, náhodou, vyznám v ochrane životného prostredia, začalo mi veľmi prekážať, že Hlas ľudu poskytuje priestor riaditeľke/majiteľke istého súkromného podniku z Belehradu, aby nás poúčala o klimatickej kríze a nevyhnutnosti zmeny správania i používania obnoviteľných zdrojov energie (OZE).

 

Obnoviteľné pseudoekologické osvietenie

 

Zakúpila si azda riaditeľka/majiteľka súkromného podniku z Belehradu jednu stranu v týždenníku Hlas ľudu a zaplatila za preklad svojho textu zo srbčiny do slovenčiny? Možno chce takým spôsobom sprostredkovane prezentovať oblasť, ktorou sa zaoberá: vzťahy s verejnosťou a eko consulting? Alebo sa Hlas ľudu svojvoľne, resp. pod vonkajším vplyvom rozhodol prezentovať riaditeľku/majiteľku súkromného podniku z Belehradu ako vynikajúcu znalkyňu klimatických kríz a „zeleného prechodu", napriek tomu, že je – usudzujúc na základe nepočetných dostupných zdrojov –, pravdepodobne len odborníčka na komunikáciu a vzťahy s verejnosťou, ako aj na predaj a marketing týkajúci sa rýchloobrátkového spotrebného tovaru (FMCG priemysel – ang. Fast-Moving Consumer Goods), ktorý je pre zákazníkov každodenne nevyhnutnou záležitosťou? Prešla teraz riaditeľka/majiteľka súkromného podniku z Belehradu, po supermarketoch a činnostiach týkajúcich sa podpory predaja papierových vreckoviek a utierok, mydiel, čokoládových maškŕt, korenín, perlivých nápojov a potravy pre domácich miláčikov, do ešte výnosnejšej oblasti, verejného hrania sa na ekologickú misionárku a tajného ponúkania jedine správnych „ekologických" riešení (naše veterné generátory sú tie najlepšie, naše bioplynové zariadenia sú najbezpečnejšie, naše panely sú najefektívnejšie a pod.)? Môže sa niekto taký, kto ešte včera ľahko „podnecoval, presviedčal" zákazníkov, aby míňali čím viac (aby kupovali aj to, čo nepotrebujú, no len nech kupujú), a dnes radí občanom, aby boli sporiví, svedomití a „nežní" voči životnému prostrediu, stať naším vzorom a odborníkom s autoritou? Nemohla si redakcia a hlavná i zodpovedná redaktorka nájsť ako spolupracovníka nejakú kompetentnejšiu osobu? Je to možné, že v slovenskom spoločenstve v Srbsku niet nikoho, kto sa viac vyzná v ochrane životného prostredia a zmene globálnej klímy? Koniec koncov, keď už toľko mladých študuje na Slovensku, iste niekto z nich písal v spisovnom slovenskom jazyku o predmetných ekologických ťažkostiach.

Celý preložený text Ako fosílne palivá ohrozujú planétu Zem od riaditeľky/majiteľky súkromného podniku z Belehradu je plný marketingových fráz a ekologických mantier. Inými slovami, vôbec nevybočuje z prevládajúceho naratívu, kde už aj vrabce na streche čvirikajú o „skleníkovom efekte", o tom, že človek je zodpovedný za klimatické zmeny z dôvodu emisií oxidu uhličitého, že treba viac používať obnoviteľné zdroje energie (OZE) atď. Dozvedeli sme sa niečo nové a zaujímavé? Nie, lebo ide o článok na úrovni stredoškolskej seminárnej práce. Stačilo krátke prehľadávanie na internete a následne mohol aj niekto z novinárok a novinárov Hlasu ľudu napísať rovnaký alebo ešte lepší text. Škoda len vynaloženého úsilia zo strany prekladateľky Anny Horvátovej.

Keď si prečítame text Ako fosílne palivá ohrozujú planétu Zem, ktorý zaberá celú stranu týždenníka Hlas ľudu, všimneme si, že polovica textu je venovaná opisu stavu, štvrtina navrhnutým cieľom globálnej spoločnosti v niektorých medzinárodných dokumentoch, a iba štvrť možným opatreniam a riešeniam na zmiernenie klimatickej krízy. Na začiatku článku je uvedené, že človek robí málo pre to, aby zastavil alebo zmiernil klimatické zmeny. V pokračovaní sa naširoko rozvíja rozprávanie o tom, že ľudské aktivity prispeli k zvýšeniu emisií tzv. skleníkových plynov, predovšetkým oxidu uhličitého. Už tu registrujeme zámerné alebo neznalecké vnucovanie zjednodušenej „vyžehlenej" analýzy stavu a pády do ideologickej pasce. Ktorý to človek nič nerobí: Mongol v stepi, Tuareg v Sahare, Amhar v Etiópii, nejaký náš vrchár na Starej planine alebo sedliak z Báčky? A aké to ľudské aktivity vedú k zmene globálnej klímy: kočovný život a lov v stepi alebo na púšti, dobytkárstvo na kopcoch a pohoriach Balkánskeho polostrova alebo napr. vyššie spomenutý FMCG priemysel?

Ako jediné riešenie klimatickej krízy autorka navrhuje (alebo reprodukuje názor iných) obmedzovanie spaľovania fosílnych palív a postupný prechod na OZE. Precizuje, že máme už len tridsať rokov na to, aby sme vykonali celkovú transformáciu energetického systému, t. j. „prejsť na formy zelenej energie". Skutočne, mnohí odborníci od inžinierov po profesorov klimatológie spomínajú OZE ako magickú formulku, Deus ex machina (Boh zo stroja), ktorá zachráni ľudstvo. Také jednoduché riešenie, a svetové mocnosti neprišli na to počas predchádzajúcich storočí! Niečo tu smrdí, avšak nie spálenými fosílnymi palivami, ale podvodom. Nezdá sa Vám neseriózne očakávať, že sa zastaví degradácia planéty a klímy zmenou výlučne energetického sektora, pričom by sme sa ničoho iného nemuseli dotknúť, resp. všetko ostatné by zostalo vo svojej podstate rovnaké?

Okrem toho, autorka ako keby žila v izolovanej kapsule, mimo priestoru a času. V súčasnosti, keď pre vojnu na Ukrajine narastá európske, ak nie aj svetové energetické šialenstvo, a to aj v súvislosti s energiou z tepelných elektrární a jadrových elektrární, spomínanie roku 2030, respektíve 2040 ako konečného termínu na zatvorenie všetkých elektrární na uhlie a ropu pôsobí fantasticky, utopicky.

Pravda, v ďalšom texte boli spomenuté ešte nejaké zmeny a opatrenia z iných oblastí, ale tie pôsobia tak neškodne a všeobecne, že nezasahujú podstatu, ani „sily" (rozumej záujmy), ktoré viedli ku klimatickej kríze. Je nevyhnutné, ako píše riaditeľka/majiteľka súkromného podniku, v priebehu troch desaťročí zmeniť vedomie ľudí a ich behaviorálne návyky. To teda znie ako fráza papagája, opotrebovaná do špiku kostí z dôvodu desaťročia trvajúceho (zne)užívania. Rozvoj ekologického vedomia sa, totižto, spomína už viac než 60 rokov na medzinárodných fórach, svetových stretnutiach, vedeckých konferenciách a na protestoch. A čo sme získali? Šachovo povedané, Zeitnot: že veľmi rýchlo zmeníme vedomie človeka, čo sa, evidentne, nepodarilo predchádzajúcim generáciám viac než polovicu storočia. A ako to možno zmeniť vedomie a návyky človeka? Azda tak, že jednotlivec proste pochopí, čo je z ekologického hľadiska dobré pre neho, presne tak, ako keď vojde do „autorkinho supermarketu" a na základe jej „dobromyseľnej marketingovej rady" namiesto aviváže A kúpi eko aviváž B! V texte Ako fosílne palivá ohrozujú planétu Zem plnom abstrakcií, rýchlych riešení, efektných marketingových obrazov, samozrejme, že nemôže byť napísané, ako zmeniť vedomie a návyky ľudí. A ktorých to vôbec ľudí? Tých z vyššie uvedených kútov sveta a našich oblastí, alebo z urbánneho prostredia? A čo majú robiť: prestať v zime kúriť uhlím, plynom alebo drevom? Majú sa vzdať elektrickej energie zo „špinavých" elektrární a prikloniť sa k výrobcom len „čistej" energie, ktoré autorka odporučí? Alebo majú umiestniť solárne kolektory a panely všade po celej streche a dvore? Avšak aj keby sa zrazu miliarda alebo aj viac ekologicky osvietených jednotlivcov natrvalo vzdalo civilizačného pohodlia a začalo žiť asketicky, znečisťovanie životného prostredia a globálne otepľovanie by neskončilo.

Jedno z riešení uvedených v texte sa predsa len vnucuje: v celkovom predaji nákladných vozidiel by do roku 2035 elektrické vozidla mali tvoriť 50%. Autorkine kolegyne a kolegovia z marketingu doteraz presviedčali vodičov kamiónov, aby kupovali spoľahlivé diesel vozidlá, efektívne, s nízkou EURO 3, 4, 5, 6, 7 emisiou plynov. Čoskoro to prestane platiť v prospech elektrických kamiónov a dodávok. Bude mať vyššie opísaný abstraktný alebo konkrétny človek vedomie a vôľu, t. j. peniaze, aby vymenil ešte včera v rámci marketingu chválené vozidlo za nové, vyspelejšie, avšak drahšie? V súčasnosti sa na svete vyrába cca 20 miliónov kamiónov a autobusov ročne, čo znamená, že v bližšej budúcnosti by 10 miliónov z nich malo byť elektrických, a to nie je až tak veľa. Ak však začneme tým, že na svete je podľa odhadov približne 1,4 miliárd vozidiel a že sa počet automobilov vraj zdvojnásobuje každých dvadsať rokov od roku 1970, je nevyhnutné položiť si jednoduchú otázku, či bude vo svete vyrobené toľko „zelenej" energie (z obnoviteľných zdrojov), aby mohla poháňať budúce elektrické vozidlá a či je v útrobách Zeme dostatočné množstvo špecifických kovov na výrobu potrebného množstva batérií a akumulátorov?

Skutočným a nevyhnutným osviežením by bola zmena prístupu k problematike narušenia globálnej klímy a namiesto reprodukcie svetových stratégií, plánov a návodov zamyslenie sa nad jednotlivými navrhovanými riešeniami a opatreniami na zmiernenie ekologickej a klimatickej krízy. Môže to urobiť niekto, kto má obmedzený, zúžený vhľad do lokálnych a globálnych ekologických a spoločenských problémov a môže ponúknuť čitateľom skutočný obraz existujúceho stavu a neistej budúcnosti? Môžu takéto texty prispieť k rozvoju ekologického vedomia? Skôr by som povedal, že podnecujú zmätok u ľudí a posilňujú ich nerozhodnosť. Použijem jeden zabudnutý pojem – vytvárajú falošné vedomie, pretože zahmlievajú príčiny krízy a skutočných protivníkov i prekážky.

Sporný článok Ako fosílne palivá ohrozujú planétu Zem mohol byť, s určitými úpravami (namiesto „klimatickej" – „ekologická kríza"; namiesto „emisia plynov so „skleníkovým efektomˮ" bolo by napísané „znečisťovanie vzduchu" a pod.), uverejnený pred päťdesiatimi alebo tridsiatimi rokmi, a vplyv na ľudí a krízu, teda finálny výsledok by aj vtedy aj v súčasnosti bol mizerný. To znamená, nič nového; deja vu (už videné).

Kým boli písané tieto pripomienky, spomínaná riaditeľka/majiteľka súkromného podniku z Belehradu uverejnila ďalší text s titulkom Význam obnoviteľných zdrojov energie, v ktorom znovu „teoretizuje" o pojme energie a obnoviteľných zdrojoch energie, t. j. reprodukuje stredoškolské učivo z ekológie. To, čo som počas čítania jej prvého textu iba tušil, sa pomaly začína prejavovať v druhom a treťom texte. To doterajšie pisárčenie v Hlase ľudu v súvislosti s tzv. klimatickými zmenami pôsobí ako vhodný lievik na usmerňovanie čitateľov do komerčných vôd, po ktorých sa úspešne brodí súkromný podnik autorky textov. To dodatočne potvrdzujú aj fotografie, ktoré skrášľujú druhý a tretí text: obrazy bioplynového zariadenia, farmy hovädzieho dobytka a biomasy. Nasleduje čoskoro v Hlase ľudu lacná ponuka optimálnych spôsobov výroby a používania biomasy a bioplynu?

Predmetný druhý text, Význam obnoviteľných zdrojov energie, v posledných dvoch odsekoch, venovaných konkurencieschopnosti výroby z obnoviteľných zdrojov energie, zavádza ľudí prinášajúc zastarané odhady. Autorka píše, že „...mimoriadne dȏležité z ekonomickych aspektov je skutočnosť, že obnoviteľné zdroje energie sa v dohľadnej dobe stanú ekonomicky konkurencieshopnými konvnečným zdrojom energie.ˮ Neskôr v texte vysvetľuje toto svoje zmýšľanie: „Hlavným problemom je však inštalácia týchto zariadeni, ktorých začiatočná cena dviha cenu získanej energie v prvých rokoch až na úroveň úplnej nerentabilnosti vo vzťahu k iným komerčne dostupným zdrojom energie (malých hydroelektrární, veterných elektrární, solárnych elektrární a bioplynových zariadení – doplnil I. Z.).ˮ Z toho dôvodu je, ako pointuje riaditeľka/majiteľka súkromného podniku na konci textu, v kontexte výroby energie z obnoviteľných zdrojov energie mimoriadne dôležitá podpora štátu vo forme dotácií a stimulov pre výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov.

Tvrdenie o nerentabilnosti a nekonkurencieschopnosti výroby z jednotlivých OZE je nepravdivé. Situácia na trhu v súvislosti s vybavením a elektrickou energiou bola viac rokov dozadu (hoci je rok 2019 posledným rokom vhodným na porovnávanie pre pandémiu a vojnu na Ukrajine) práve opačná. Celkové náklady na výrobu elektrickej energie boli nižšie v nových, veľkých solárnych elektrárňach a veterných elektrárňach na pevnine v porovnaní s tými z nových konvenčných elektrární (tepelné elektrárne na hnedé uhlie, čierne uhlie, zemný plyn a jadrové elektrárne). Dokonca aj keď sa z porovnávacieho výpočtu vynechajú náklady na odstraňovanie škôd na zdraví a prostredí, respektíve novo nastolené tzv. poplatky za emisie oxidu uhličitého pre výrobcov elektrickej energie z fosílnych palív, tieto nemožno porovnávať s novými veľkými elektrárňami, ktoré poháňa vietor a slnko. Vyslovuje autorka tieto nepravdy z neznalosti, z dôvodu jednostranného sledovania podmienok na trhu výlučne z aspektu bioplynového priemyslu alebo z čistého vlastného záujmu? Je totižto veľmi lukratívne trvať na starej rozprávke o počiatočnej nerentabilnosti výroby z OZE, aby štát aj naďalej hojne pomáhal výrobcom formou finančných dotácií a stimulov, spomenutých v poslednej vete textu Význam obnoviteľných zdrojov energie. Novinár týždenníka Vreme Bogdan Petrović vo februári r. 2020 krásne opísal, ako to konkrétne vyzerá v Srbsku: „Výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie získavajú zo strany rezortného ministerstva udelený status „privilegovanýchˮ, a tým nadobúdajú právo, aby ich elektrina bola dvanásť rokov vykupovaná za cenu, ktorá je dva- až trikrát vyššia od trhovej (pre veterné elektrárne), a päť- až šesťkrát za elektrinu získanú z bioplynových elektrární.ˮ

V treťom texte Podiel OZE na svetovom energetickom mixe riaditeľka/majiteľka súkromného podniku nanovo poučuje čitateľov o výhodách a nevyčerpateľnosti OZE, najmä Slnka. Aby dodatočne dodala svojmu textu väčšiu váhu, autorka sa opätovne vracia na problematiku svetových inštitúcií a spomína iniciatívu generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov Udržateľná energia pre všetkých (SE4All). Vo vytýčených cieľoch sa jasne zdôrazňuje sociálna a humánna dimenzia plánov, respektíve nevyhnutnosť, imperatív ich implementácie. Na tomto základe autorka vytvára sponu s úspešným úsilím Srbska v tejto ušľachtilej veci – posilňovaní energetického sektora s obnoviteľnými zdrojmi pre všetkých. Autorka, dokonca, chváli našu krajinu ako lídra v širšom regióne. Nebudeme vstupovať do problematiky tohto odvážneho hodnotenia, no opätovne upriamime pozornosť na dlhú cestu vedúcu od pekne koncipovanej všeľudskej iniciatívy a plánov až po prah domu konkrétneho človeka. Na tej naplánovanej ceste aj najušľachtilejšie ciele bývajú zneužité alebo premenené na svoj opak. V Srbsku sú obnoviteľné zdroje energie „oddávna" výnimočne „populárne" medzi bohatými ľuďmi, ktorí sú pripravení investovať (citovaný Bogdan Petrović píše o „magnátoch"). Tento novinár odhaľuje príčinu narastajúcej ekologickej „osvietenosti" biznismenov OZE: „Predovšetkým, štát na základe politiky fid-in sadzieb, ako aj zmlúv o výkupe elektriny, ktoré poskytujú celý rad benefitov pre výrobcov OZE, prakticky vopred garantoval veľký profit. Pracovné riziko neexistuje – kompletná vyrobená elektrina musí byť vykúpená zo strany EPS (Energetický priemysel Srbska) za ceny a kvóty, ktoré sú vopred stanovené. Stačí zabezpečiť menšiu časť prostriedkov na investovanie, pretože banky za týchto podmienok ľahko poskytujú úvery na výstavbu OZE. Návratnosť investície do OZE je zvyčajne 3 až 5 rokov, a EPS má povinnosť podľa fid-in sadzieb vykupovať elektrinu až 12 rokov. Po uplynutí tejto lehoty sa za elektrinu platí podľa trhových cien. Nie je ťažké vyvodiť záver, že ide o fantastický biznis – investícia sa vráti po niekoľkých rokoch, a všetko po tom predstavuje čistý profit. Aby sa veci mali ešte lepšie, veterné elektrárne nevyžadujú prakticky žiadnu pracovnú silu a náklady na údržbu počas pracovného veku sú symbolické (ako aj pri malých hydroelektrárňach).ˮ A tak kým veľké veterné elektrárne vyžadujú obrovské investície vo výške niekoľko stoviek miliónov eur, ktoré môžu jednoduchšie zabezpečiť zahraničné fondy a spoločnosti, v prípade malých hydroelektrární a elektrární na bioplyn a biomasu stačí investovať zopár stoviek tisíc alebo miliónov eur, čo je pre peňaženky domácich boháčov prijateľnejšie. Zostáva už len popularitu obnoviteľných zdrojov energie rozšíriť z úzkych kruhov bohatých na čím väčšie množstvo občanov, ktorí už zo svojich vreciek čiastočne platia za prechod na výrobu energie z OZE, tzv. zelený energetický prechod. Tá sa pre obyvateľstvo čoskoro stane ešte drahšou, pretože bohatí investori do OZE „by mali" vyúčtovať svoju pokročilú ekologickú osvietenosť a oddanosť cieľom SE4All. Účelom takejto série textov v Hlase ľudu a inde je, predpokladáme, „ekologicky osvietiť" občanov, priblížiť im vyššie ciele a pripraviť ich na to, aby zelený energetický prechod zvládli s menším reptaním.

Pozri na https://www.dw.com/de/klimaschutz-kohle-wird-unrentabel-solar-windenergie-gewinnen-deutschland-eu-usa-china-erdgas/a-53905661

https://www.dw.com/de/energiewende-deutschland-co2-mindestpreis-f%C3%B6s-kohlekraft-wind-sonne-gesundheitskosten-klimakosten/a-40903663

 

Ivan Zafirović

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články