V sobotu 13. júna sa v Hložanoch uskutočnil 54. ročník Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... Na javisku Domu kultúry a v hložianskom amfiteátri vystúpili stovky účinkujúcich: 34 speváckych skupín, 6 ľudových orchestrov a 19 tanečných skupín. Podľa rozhodnutia odborných porôt najkrajší tanec predviedol Folklórny súbor Klasy zo Starej Pazovy, najkrajšie spievala mužská spevácka skupina SKUS Pivnica a SKOS Detvan z Vojlovice sa predstavil s najlepšie zohraným orchestrom. Kovačičania zapôsobili tradičným krojom.
V belehradskej Galérii 73 (Požeška 83 а) v mestskej časti Čukarica sa vo štvrtok 11. júna slávnostne začali tohtoročné Dni slovenskej kultúry. Podujatie otvorila výstava „Slovenské štetce", ktorá predstavuje jedinečnú kolekciu autoportrétov významných slovenských maliarov zo zbierky košického sochára a zberateľa Vojtecha Löfflera. Výstava vznikla v spolupráci Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade, Múzea Vojtecha Löfflera v Košiciach a Galérie 73. Obrazy pochádzajú prevažne z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami až po osemdesiate roky 20. storočia. „Výstava otvára fascinujúci pohľad na to, ako samotní majstri vnímali svoju vlastnú tvár a identitu. Ide o 34 obrazov a jeden autoportrét v bronze," povedal slovenský veľvyslanec v Srbsku Michal Pavúk.
Vo štvrtok 11. júna 2026 bola na centrálnom sídle DZSR v rumunskom Nadlaku udelená Cena Pro Cultura Slovaca trom laureátom: Michalovi Hroncovi, Andrejovi Borošovičovi a podľa rozhodnutia poroty sa laureátom tohtoročného ocenenia stal aj jubilujúci festival Stretnutie v pivnickom poli, ktorého organizátorom je SKUS Pivnica. Pamätný list Pro Cultura Slovaca v roku 2026 získali Galéria Babka a Štefan Fraňo.
Kedysi ktosi múdro povedal: „Nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo." Každá doba má svoje osobitosti a každá generácia po sebe zanecháva stopy. Historici ich neskôr hľadajú v kronikách, archívoch, listoch a novinách. Práve tlač je jedným z najcennejších svedectiev svojej doby. Nielen preto, čo v nej stojí napísané, ale neraz aj preto, čo v nej nenájdeme. Keď dnes človek číta Hlas ľudu, mohol by získať dojem, že žijeme takmer v ideálnej spoločnosti. Všetko funguje, všetko napreduje, všetci sú spokojní, sme ekonomický tiger. Zostáva nám už len obliecť kroje, spievať, tancovať a navštevovať stále nové festivaly, súťaže vo varení guláša, fazule či rybacej polievky. Občas sa človek až čuduje, prečo sa na hraniciach Srbska netlačia zástupy Európanov túžiacich presťahovať sa do tohto údajného raja.
Leto sa nezadržateľne blíži a s ním aj ďalší ročník obľúbeného detského tábora YMCA. Organizátori zverejnili prihlasovaciu výzvu na YMCA Summer Camp 2026, ktorý sa uskutoční už po šestnásty raz. Za roky svojej existencie sa tábor stal miestom nových priateľstiev, dobrodružstiev, objavovania a nezabudnuteľných zážitkov pre stovky detí z Báčskeho Petrovca, Kulpína, Hložian a okolitých prostredí. Tohtoročnou novinkou je nová táborová základňa na Salaši Čeman medzi Petrovcom a Kulpínom. Vďaka tejto polohe sa do programu môže zapojiť aj väčší počet detí z Kulpína. Organizátori sľubujú ešte viac pohybu, dobrodružstiev a zážitkov, pričom verní zostávajú osvedčenej koncepcii cyklo-tábora spájajúceho zábavu, vzdelávanie, šport a spoznávanie miestnej komunity.
Ľudová hudba Súdiovci zo Selenče patrí medzi jedinečné fenomény slovenského kultúrneho života v Srbsku. Rodina, ktorá už niekoľko desaťročí spoločne uchováva a prezentuje slovenské ľudové piesne a tradície, sa predstavila aj na jubilejnom 10. ročníku Tonkovičových folklórnych slávností v Podkoniciach na Slovensku. Príbeh rodiny Súdiovcov je výnimočný aj preto, že celá rodina hudbou žije. K štvorčlennej rodine – rodičom Jurajovi a Renáte a ich deťom Leonóre a Jurajovi ml. – sa postupne pridali aj partneri detí, ktorí sú rovnako talentovanými hudobníkmi. Vďaka tomu dokážu pripraviť samostatný celovečerný program alebo vystúpenie prispôsobené konkrétnemu podujatiu. Práve preto ich organizátori Tonkovičových folklórnych slávností, Tereza a Martin Halajovci, oslovili s pozvaním účinkovať na jubilejnom ročníku, ktorého hlavnou témou bola tradičná svadba. Iniciátorom tejto spolupráce je Daniel Slobodník.
Osudy slovenských rodín na Dolnej zemi neraz ukrývajú príbehy, z ktorých by mohli vzniknúť pútavé romány. Taký je aj príbeh rodiny Kopčokovcov – príbeh odvahy, podnikavosti, vzdelania, dramatických udalostí druhej svetovej vojny, ale aj cesty k vysokým diplomatickým pozíciám a do salónov európskej politiky. V centre tohto príbehu stojí Stanislav Kopčok, rodák z Iloku, významný protifašistický pracovník, tajný agent a neskorší vysoký juhoslovanský diplomat. Korene jeho rodiny siahajú do Báčskeho Petrovca, kde sa roku 1869 narodil jeho otec Juraj Kopčok rodičom Jánovi Kopčokovi a Anne, rodenej Filkovej z Kysáča. Juraj bol mužom odvahy a vízie. Predal svoj majetok v Petrovci a rozhodol sa začať nový život v Iloku, kde bola pôda lacnejšia a ponúkala lepšie možnosti hospodárenia. Spolu s manželkou Zuzanou, rodenou Čániovou, narodenou roku 1878 v Petrovci, vybudovali v Iloku veľké a vzorné hospodárstvo a motorový mlyn, ktorý bol v tom čase jediný svojho druhu v širšom okolí. V manželstve sa im narodili tri dcéry – Zuzana, Mária a Anna – a dvaja synovia, Samuel a Juraj. Juraj prevzal prácu v rodinnom mlyne, zatiaľ čo Samuel, neskôr známy ako Stanislav, sa rozhodol pre štúdium.
Správa o tom, že Obec Báčsky Petrovec zaplatí takmer 9,6 milióna dinárov za vystúpenie srbského folkového speváka Acu Pejovića na tohtoročných Slovenských národných slávnostiach, opäť otvorila otázku, ktorá sa vracia prakticky každý rok: Čo vlastne majú byť Slovenské národné slávnosti?
Dnes si pripomíname Svetový deň životného prostredia, ktorý každoročne upozorňuje na význam ochrany prírody a zachovania biodiverzity. Každý organizmus má v prírodnom reťazci svoju nezastupiteľnú úlohu – od najmenšieho hmyzu až po väčšie živočíchy. Platí to aj o ježkoch, ktoré sa v tomto roku častejšie objavujú počas našich večerných prechádzok Kulpínom. Mnohí si preto kladú otázku: premnožili sa nám ježkovia?
Slováci zo Srbska zaznamenali ďalší úspech aj na tohtoročnej literárnej súťaži Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Odborná porota hodnotila celkovo 115 literárnych prác, ktoré zaslali mladí autori z Cypru, Chorvátska, Maďarska, Nemecka, Nového Zélandu, Rumunska, Srbska, Veľkej Británie, Spojených štátov amerických a Ukrajiny. V krajanskej kategórii 34. ročníka súťaže (2025/2026) získala hlavnú cenu v kategórii poézia Marína Tordajiová, žiačka Základnej školy Jána Čajaka v Báčskom Petrovci. Medzi ocenenými zo Srbska boli aj ďalší žiaci. Čestné uznanie získali Diana Zagorcová zo Základnej školy 15. októbra v Pivnici a Marko Černivec zo Základnej školy Jána Čajaka v Báčskom Petrovci. Cenu predsedu Matice slovenskej si prevzal Relja Jovanović, taktiež žiak petrovskej základnej školy.
Viliam Paulíny-Tóth, spisovateľ, novinár, redaktor, politik a podpredseda Matice slovenskej v povedomí vojvodinských Slovákov zostal ako slovenský poslanec v Uhorskom parlamente zvolený v Kulpínskom volebnom okrese. Narodil sa v Senici 3. júna 1826 z otca Fridricha Viliama Paulínyho, ev. farára, a matky Kristíny, rod. Dedinskej. V rokoch 1838 – 1846 študoval na Ev. gymnáziu v Modre a na Ev. lýceu v Bratislave. Po ukončení štúdia pôsobil ako vychovávateľ v šľachtických rodinách v Kovine (Vojvodina) a v Horných Príbelciach na Slovensku. Od roku 1850 pôsobil ako štátny úradník, vydával časopisy Černokňažník a Sokol.
Ako spisovateľ a básnik prikláňal sa k romantizmu. Mimoriadne je významný aj jeho podiel na založení a rozvoji Matice slovenskej. Okrem toho Viliam Paulíny-Tóth bol i členom Učenej srbskej spoločnosti v Belehrade a členom Matice srbskej v Novom Sade.
V pondelok 1. júna 2026 Novým Sadom sa nieslo heslo „Obrana Jovine je obrana Srbska". Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o bombastické, frázovité heslo, ktorým sa chce spor jednej školy dostať do povedomia čím väčšieho kruhu ľudí. V skutočnosti sa však včerajším protestom otvorila oveľa komplexnejšia otázka – aké miesto má mať vzdelanie, sloboda myslenia a morálna autorita učiteľa v spoločnosti. Teda, či chceme vychovávať generácie detí bez kritického myslenia a slepo poslušných režimu, alebo z nich chceme mať skutočných homo sapiens – rozumných, správne mysliacich ľudí? Veda hovorí, že je kritické myslenie veľmi dôležité, keďže nám pomáha efektívne filtrovať obrovské množstvo dát, chráni nás pred manipuláciou, zlepšuje argumentačné schopnosti a vedie k lepšiemu riešeniu problémov v osobnom aj profesionálnom živote. Či nám teda záleží na tom, aby naše deti mali tieto schopnosti?
Orchestrík Základnej školy Jána Kollára zo Selenče potvrdil aj tento rok svoje výnimočné kvality. Na 26. Republikovej prehliadke orchestrov základných škôl a základných hudobných škôl Srbska, ktorá sa uskutočnila 30. a 31. mája v Sriemskych Karlovciach, získal prvú cenu a maximálnych 100 bodov. Výsledok svedčí o mimoriadnej úrovni selenčského orchestra. Získať plný počet bodov znamená dosiahnuť najvyšší možný stupeň hodnotenia a potvrdiť dokonalosť interpretačného výkonu. Odbornú porotu zaujala nielen kvalita predvedenia, ale aj početnosť súboru. V súčasnosti ho tvorí 19 mladých hudobníkov, čo je na školský orchester z malého prostredia úctyhodné číslo. Takýmto početným telesom sa nemôžu pochváliť ani mnohé podstatne väčšie školy. Súťaž organizuje Združenie hudobných a baletných pedagógov Srbska a je zaradená do kalendára súťaží Ministerstva školstva Srbska.
Pri skúmaní dejín slovenského školstva vo Vojvodine si osobitne uvedomujeme význam malých slovenských osád, ktoré napriek nepriaznivým podmienkam dokázali zachovať svoj jazyk, kultúru a národnú identitu. Lug je najmladšou slovenskou dedinou v Srbsku – vznikol roku 1902 prisťahovaním slovenských rodín najmä z Hložian, Petrovca a Kulpína. Prvé roky života v Lugu boli mimoriadne ťažké. Prisťahovalci klčovali lesy, obrábali pôdu kniežaťa Odescalchiho a bývali v skromných kolibách. Chlieb piekli v spoločnej peci a väčšina rodín žila veľmi chudobne. Keďže formálne založenú školu ani učiteľa nemali, žiakov vyučovali vzdelanejší obyvatelia vo vlastných domoch. Ďuro Širka bol prvým „učiteľom" a vyučoval deti v rokoch 1902 až 1904. Potom vo svojich domoch vyučovali Pavel Hrubík (1904 – 1907) a Michal Ziman (1908 – 1912).
Obyvatelia Báčskeho Petrovca si v týchto dňoch mohli všimnúť nezvyčajné ticho. Z veže Slovenského evanjelického a. v. kostola nebolo počuť známy hlahol zvonov, ktorý už celé generácie sprevádza každodenný život Petrovčanov. Dôvodom bola generálna rekonštrukcia všetkých troch zvonov, ktoré patria medzi najvýznamnejšie symboly miestneho evanjelického cirkevného zboru. Ticho zvonov využil Ján Vida, petrovský evanjelický farár, aby na sociálnych sieťach postupne predstavil históriu a zaujímavosti o každom z petrovských zvonov. Ich príbehy sú úzko späté s dejinami cirkevného zboru i samotného Petrovca.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)