Dom kultúry v Petrovci v nedeľu podvečer opäť ožil ľudovou piesňou v podaní našich mladších a trochu starších speváckych talentov. Miestny odbor Matice slovenskej v Petrovci pripravil 33. ročník Festivalu slovenských ľudových piesní Spievajže si, spievaj, na ktorom tento rok vystúpilo až 47 mladých spevákov z Petrovca, Hložian, Silbaša, Báčskej Palanky, Iloka a Kulpína. Víťazom festivalu je Pavel Pavlíni. Postup na Stretnutie v pivnickom poli 2026 získali: Pavel Pavlíni a Hana Lomenová.
V nedeľu 16. novembra 2025 si Kysáč dôstojne pripomenul sté výročie narodenia svojho významného rodáka – lekára, básnika, partizána a kultúrneho pracovníka Andrejа Ferka. Spomienkové podujatie sa začalo odhalením pamätnej tabule na dome, v ktorom sa Ferko narodil, a pokračovalo bohatým kultúrno-umeleckým programom venovaným jeho životu, dielu a odkazu.
V priestoroch Verejnej mediálnej ustanovizne Rádio-televízie Vojvodiny v Novom Sade sa v sobotu (15. novembra) konala 51. Rozhlasová súťaž mladých recitátorov. Akciu zorganizovala rozhlasová redakcia programu v slovenskom jazyku RTV. Na tohtoročnom podujatí vystúpilo 51 recitátorov zo 17 slovenských obcí vo Vojvodine a súťažili v piatich kategóriách – prednes poézie žiakov nižších ročníkov základných škôl, prednes poézie žiakov vyšších ročníkov základných škôl, prednes prózy, prednes poézie stredoškolákov a študentov, kým piatou zložkou bol prednes poézie žiakov základných škôl, ktorí navštevujú hodiny slovenského jazyka s prvkami národnej kultúry, čiže slovenčinu sa vyučujú ako nematerinský jazyk.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) predstavil nové, novembrové vydanie spravodajcu Slovensko bez hraníc, ktoré prináša aktuálne informácie o činnosti úradu, významných udalostiach a aktivitách krajanov na všetkých kontinentoch. Najnovšie číslo (8/2025) je dostupné vo formáte pdf na webovej stránke ÚSŽZ.
Pred 110 rokmi 13. novembra 1915 zomrel v Jagodine (Srbsko) evanjelický farár, spisovateľ a publicista Jozef Podhradský, po skončení štúdií na Slovensku celý svoj ďalší život pôsobil na Dolnej zemi. Narodil sa 19. apríla 1823 v Skalici na Jedličkovom majeri v rodine súkenníka. Základnú školu navštevoval vo Vrbovciach, ako 12-ročný odišiel najskôr s cieľom naučiť sa po maďarsky do Šamorína a v r. 1836 na nižšie gymnázium do Komárna, ktoré ukončil r. 1839. V rokoch 1839 – 48 absolvoval evanjelické lýceum a teológiu v Bratislave, kde sa stal členom Štúrovej družiny. V roku 1848 zložil na peštianskej univerzite profesorskú skúšku z filozofie, klasických jazykov, nemeckej a maďarskej literatúry. V tom istom roku ho pozval farár slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti Ján Kollár za pomocného farára a učiteľa. Nakoniec po odchode Jána Kollára stal sa v Pešti v rokoch 1850 – 1862 jeho nástupcom. Bolo to dramatické obdobie patentálnych bojov, kde bola snaha maďarských vrchností spojiť evanjelikov augsburského vyznania (väčšinou Slováci) s evanjelikmi helvétskeho vyznania (väčšinou Maďari) do únie. Jozef Podhradský išiel proti prúdu a nesúhlasil s úniou.
Na tohtoročnom 55. Divadelnom vavríne v Starej Pazove súbor KOS Jednota z Hložian s inscenáciou Sliepka získal prvú cenu – zlatú plaketu, ako aj Cenu Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, ktorou je Soška Miry Brtkovej. Za najlepšieho režiséra festivalu vyhlásili Alexandra Baka a najlepším hercom sa stal Janko Šarkezi zo staropazovského ochotníckeho súboru. Tohtoročný festival však poznačil menej priaznivý fakt – o ocenenia súťažili iba tri predstavenia!
Pri príležitosti Dňa prímeria, 11. novembra, si aj vojvodinskí Slováci pripomínajú pamiatku všetkých, ktorí padli v prvej svetovej vojne. Historik Jaroslav Miklovic v tejto súvislosti upozorňuje na štatistiky, ktoré dokumentujú rozsah obetí z radov našich predkov – slovenských mužov z dolnozemských osád, zmobilizovaných do rakúsko-uhorskej armády. Posledný sčítací súpis obyvateľstva Rakúsko-Uhorska sa uskutočnil roku 1910. Podľa týchto údajov na území vtedajších žúp – Báč-Bodrožskej, Sriemskej a Torontálskej – žilo spolu 60 121 Slovákov. V priebehu Veľkej vojny ich zahynulo 1 349, čo predstavuje 2,24 % populácie.
Národný inštitút vzdelávania a mládeže, Ministerstvo kultúry SR, Matica slovenská, Spolok slovenských spisovateľov, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, v. v. i., Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Vydavateľstvo SPN – Mladé letá a vydavateľstvo Albatros Media Slovakia, s. r. o., vyhlasujú 34. ročník celoštátnej literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Súťaž je určená pre žiakov a študentov všetkých typov a druhov základných a stredných škôl na území Slovenskej republiky, ako aj všetkých typov a druhov základných a stredných škôl, vzdelávacích centier, víkendových škôl a organizácií Slovákov žijúcich v zahraničí. Uzávierka súťažných prác zo Slovenska aj zo zahraničia je 31. januára 2026 do polnoci.
V dolnozemských slovenských domoch mala osobitné miesto sedliacka pec. Bola nielen veľmi praktickým zariadením na pečenie chleba, koláčov a iných dobrôt, ale aj symbolom tepla, domova a rodinnej súdržnosti. Okolo nej sa odohrával každodenný život – od ranných raňajok až po zimné večery. Okolo pece bývala lavica, kde sa dalo zohriať premrznuté telo, a „kucov", úzky priestor medzi pecou a stenou, v ktorom sa deti rady hriali a neraz aj zaspali. Pec zohrievala jednu alebo aj dve miestnosti, sušilo sa na nej ovocie, zelenina, dosúšali sa šaty či obuv a varili sa v nej tie najlepšie domáce jedlá: krumple na ťapši, sárma, rejteša, lepňa... Mnohí dodnes hovoria, že sárma uvarená v takejto peci chutí najlepšie a že nieto jedla nad krumple na ťapši s hrubou klbásou upečenými v sedliackej peci.
Vo veku 78 rokov nás 5. novembra 2025 navždy opustil RNDr. Igor Furdík, dlhoročný diplomat, vysokoškolský pedagóg a bývalý predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), ktorého meno zostane navždy späté so službou Slovensku a Slovákom vo svete. „Odchod Igora Furdíka vnímame s veľkým zármutkom a úctou. Bol človekom, ktorý krajanskú problematiku žil, nie len riadil. Slovákov v zahraničí vnímal s otvoreným srdcom, s úprimným záujmom o ich životy a prácu. Zanechal za sebou dielo, ktoré spája generácie krajanov a dodnes nesie jeho rukopis," uviedla Dagmar Repčeková, predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
V sobotu 11. októbra 2025 sa na Mladej Garde v Bratislave uskutočnilo výnimočné stretnutie krajanov, pri ktorom si Spolok Slovákov z Bulharska pripomenul 35 rokov od svojho založenia. Stretli sa tu generácie, ktoré spája spoločná história, priateľstvá a hlboká úcta k koreňom. Hostia prichádzali od skorého popoludnia, prebiehala registrácia a vítanie chlebom a soľou, pitou a šarenou soľou. Program sa oficiálne začal o 13:30 mimoriadne emotívnym momentom – vystúpením tanečníkov argentínskeho tanga, Doda Graneca a Terezky Schwarzovej, zakladateľov tradičnej školy tanga na Slovensku. Ich precízne a elegantné tango dodalo úvodu slávnosti noblesný charakter. Nevystal ani bulharský folklór.
V priestoroch pod Čestným nádvorím Bratislavského hradu otvorilo Historické múzeum Slovenského národného múzea výstavu s názvom Modré noci Jána Kňazovica, ktorá potrvá do 2. februára 2026. Výstava sa koná pri príležitosti 100. výročia narodenia popredného kovačického insitného maliara Jána Kňazovica (1925 – 1985) a predstavuje 31 diel zo súkromných a galerijných zbierok. Viaceré Kňazovicove diela sa nachádzajú vo významných múzejných a súkromných zbierkach, vrátane Vatikánskeho múzea. Bol jediným Slovákom, ktorého obraz vystavili v parížskom Louvri, a jeho maľba Detský tanec bola v roku 1974 reprodukovaná na poštovej známke Juhoslávie. Výtvarní kritici ho zaraďujú medzi najoriginálnejších maliarov naivného umenia na svete. Jeho životným mottom bola myšlienka z Exupéryho Malého princa: „Človek vidí dobre len srdcom." Srdce, znamenie pokory, dobra a úprimného pohľadu na svet, sa preto stalo jeho symbolickým podpisom na každom obraze.
Samuel Jovankovič je slovenský historik, pedagóg a dlhoročný predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie, ktorý svoj život zasvätil výskumu dejín zahraničných Slovákov – predovšetkým tých, ktorí žili a pôsobili na území bývalej Juhoslávie. Jeho meno je neoddeliteľne spojené s úsilím o zachovanie kultúrneho dedičstva a identity vojvodinských Slovákov, ako aj s prepojením krajanskej komunity so Slovenskou republikou.
V budove Srbskej pošty v Belehrade sa uskutočnilo stretnutie riaditeľa Zorana Anđelkovića a veľvyslanca Slovenskej republiky v Srbsku Michala Pavúka pri príležitosti úspešného ukončenia projektu pamätnej poštovej známky „Priatelia Srbska" a rokovania o pokračovaní spolupráce v tejto oblasti. Najnovšia známka zo série „Priatelia Srbska" je venovaná kultúrnemu dedičstvu v podobe národných krojov z Rašky a slovenských Krakovian, ktoré symbolicky prepájajú dve spriatelené krajiny prostredníctvom motívov ľudovej tradície a umeleckého výrazu.
Na sviatok Všetkých svätých, dňa 1. novembra, slávil saský kurfirst Fridrich Múdry (Kurfürst Friedrich der Weise) veľký sviatok vo svojom sídelnom meste, vo Wittenbergu. Stredobodom tohto sviatku boli staré kosti – ľudské kosti! Tieto kosti boli vystavené vo vzácnych nádobách. Údajne to boli pozostatky významných kresťanov, ktorí už dávno zomreli. Tieto kosti sa nazývali „relikvie". Fridrich Múdry mal ich veľkú zbierku. Každý rok, dňa 1. novembra, na sviatok Všetkých svätých, sa do Wittenbergu hrnulo veľa ľudí, aby obdivovali tieto relikvie. A nielen to, ľudia sa v ich blízkosti aj modlili. Mnohí verili, že z nich vychádzajú zázračné liečivé sily. Ľudia si kľakli a požiadali dávno mŕtveho svätca, z ktorého bolo vidieť len pár kostí, aby sa prihovoril u Pána Boha v nebi. V roku 1517 využil Dr. Martin Luther príležitosť sviatku Všetkých svätých, aby predstavil svojich 95 téz proti predaja odpustkov. V predvečer sviatku, dňa 31. októbra, pribil tieto tézy na dvere zámockého chrámu Božieho vo Wittenbergu. Preto evanjelici slávia svoj reformačný sviatok – Pamiatku reformácie, deň pred rímskokatolíckym sviatkom Všetkých svätých.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)