Ako prejav úcty k tohtoročnej storočnici Žiackeho samovzdelávacieho krúžku Sládkovič na Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci dnes zalistujme v albume spomienok. Nejde o hocijaký album – je to úhľadne zachovaný súbor fotografií z osláv jeho 50-ročnice v roku 1975, ktorého autorom je Pavel Mučaji. Tento vzácny dokument sa zachoval vďaka prof. Dr. Daniele Marčokovej, a my máme tú česť znovu otvoriť jeho stránky a precítiť ducha sládkovičovského tvorivého ovzdušia.
Včera sme kráčali za profesorom Samuelom Čelovským na jeho poslednej ceste. S rozlúčkovým obradom na petrovskom cintoríne sme sa neodlúčili len od erudovaného a dôsledného historika, ale aj od priateľa, ktorého duch a rozhovory roky formovali a podnecovali generácie študentov a profesorových priateľov. Slovenská menšina vo Vojvodine stratila jedného z najvýznamnejších bádateľov svojich dejín – človeka, ktorý dejiny nielen skúmal, ale aj žil, myslel a cítil v ich rytme. Profesor Samuel Čelovský nezanechal po sebe len množstvo odborných príspevkov, ale najmä nezmazateľnú stopu vo vedomí tých, ktorí s ním mohli viesť rozhovory – v záhrade, pri stole, v tieni starých stromov či medzi regálmi archívov. Jeho spôsob myslenia, schopnosť pochybovať, viesť dialóg a otvárať nové súvislosti z neviditeľných detailov, vytváral okolo neho osobitý mikrosvet: intelektuálny priestor, ktorý by sme mohli s istou mierou obraznosti nazvať epikurejskou záhradou. Doc. PhDr. Michal Babiak, CSc., jeden z Čelovského priateľov, tento priestor a ducha, ktorý ho obýval, zachytil vo svojej eseji. Nasledujúce riadky sú pokusom o spomienku – nielen na človeka a historika, ale na jeho spôsob života, myslenia a pôsobenia. Sú pozvaním k poslednej prechádzke do záhrady, ktorá – hoci už bez svojho hospodára – zostáva otvorená tým, ktorí chcú načúvať tichému hlasu poznania.
Miestny odbor Matice slovenskej v Begeči pripravil počas uplynulého víkendu sériu slávnostných podujatí pri príležitosti významného jubilea – 240. výročia príchodu Slovákov do tejto osady. Oslavy sa niesli v duchu spolupatričnosti, viery, umenia a multikultúrneho porozumenia. Vrcholom programu bol sobotný kultúrno-umelecký večer, ktorý sa uskutočnil 17. mája 2025 v priestoroch Kultúrnej stanice Begeč. Multikultúrny folklórny koncert pod názvom „Begeč je láska – Begeč sa miluje" spojil slovenské, srbské a maďarské súbory z okolia a priniesol pestrú umeleckú paletu spevu, tanca a tradícií. Slávnosti pokračovali duchovným programom v nedeľu 18. mája.
V piatok 16. mája 2025 v Kysáči slávnostne otvorili Dom umenia Punktum – nový galerijný a kultúrny priestor, ktorý vznikol vďaka iniciatíve rodiny Gaškovej a rovnomenného občianskeho združenia. Slávnosť sa konala v zrekonštruovanom rodinnom dome akademickej maliarky Márie Gaškovej, ktorý od tohto dňa dostáva nový význam ako centrum umenia a kultúry pre miestnu i širšiu komunitu. Prítomných hostí privítali Anna Asodiová a Svetlana Gašková, ktoré v úvodných príhovoroch predstavili víziu a poslanie Domu umenia Punktum. Ako zaznelo, ide o projekt s ambíciou vytvoriť otvorený priestor pre prezentáciu výtvarného umenia, vzdelávanie, umeleckú spoluprácu a zmysluplné trávenie voľného času. Ideou zakladateľov bolo reagovať na časy, v ktorých pribúda odcudzenosť, a vytvoriť miesto pre komunitné stretnutia a kultúrny dialóg. Po otvorení nového kysáčskeho galerijného priestoru, otvorili v ňom aj prvú výstavu – krásny priestor ozvláštnili obrazy Márie Gaškovej.
Po dlhšej, ťažkej chorobe, vo veku nedožitých 75 rokov, do večnosti sa pobral doktor vied, historik, kultúrny historik, autor učebných textov, prekladateľ učebníc a vydavateľ bibliofílií Samuel Čelovský.
Vo štvrtok 15. mája 2025 sa v priestoroch Galérie Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci uskutočnilo slávnostné podujatie pri príležitosti stého výročia založenia Červeného kríža v tejto obci a osemdesiateho výročia jeho obnovenej činnosti. Výnimočný večer poctili svojou návštevou vysokí hostia z Červeného kríža Srbska a Vojvodiny a obohatila ho aj premiéra knihy Stopami dobroty autorky Kataríny Pucovskej a tiež výstava Červený kríž vo filatelii, ktorú pripravil Ondrej Zahorec.
V máji 2025 zavítali do juhomoravskej obce Jevišovka členovia Spolku Slovákov z Bulharska, aby sa stretli s miestnou komunitou Slovákov – potomkami presídlencov z Bulharska, ktorí sa do Česko-Slovenska vrátili v roku 1949. Stretnutie nadväzovalo na dlhodobú snahu o upevňovanie kontaktov medzi krajanmi a podporu kultúrnej identity tejto osobitej skupiny Slovákov.
Divadelný súbor VHV z Báčskeho Petrovca žne jeden úspech za druhým. Ich detské predstavenie Legionári triumfovalo na dvoch významných festivaloch detskej scénickej tvorby, kde získalo viacero prestížnych ocenení. Najnovšie na 67. ročníku Festivalu scénickej tvorby detí Vojvodiny Májové stretnutia (Majski susreti) získalo predstavenie Legionári hlavnú cenu za najlepšie predstavenie. Okrem tohto ocenenia Legionári získali aj viacero ďalších cien: ocenenie za najlepší herecký výkon získali Milan Majera a Dávid Ján Uram, cenu za najlepší dizajn zvuku a hudby si odniesol Jaroslav Zima. Najlepší autorský text napísal Ján Žolnaj a cenu za najlepšiu réžiu získala Svetlana Gašková.
Pavel Babka, zakladateľ Galérie Babka v Kovačici, dnes oslavuje významné životné jubileum – sedemdesiate narodeniny. Narodil sa v Kovačici, dedine, ktorá sa stala centrom slovenského insitného umenia v Srbsku a Mekkou svetovej insity. Už od detstva bol obklopený pestrými obrazmi a inšpirujúcimi príbehmi každodenného života na dedine. Vedel sa s nimi stotožniť, naučil sa ich chápať a vážiť si túto osobitú tvorbu svojich spoluobčanov.
Pavel Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v malej slovenskej dedinke Kobeliarovo. Do Nového Sadu prišiel ako 24-ročný na pozvanie srbského metropolitu, kulpínskeho rodáka Stefana Stratimirovića, ktorý ho po príchode vymenoval za riaditeľa gymnázia. V Novom Sade si Šafárik založil rodinu – v roku 1822 sa oženil s 19-ročnou Júliou Ambrózyovou, príslušníčkou drobnej slovenskej zemianskej rodiny z Veľkej Kikindy. Spolu mali päť detí. Do spoločenského života mesta sa začlenil veľmi rýchlo. Spriatelil sa s viacerými významnými osobnosťami vrátane Vuka Karadžića. Srbom, ako aj vojvodinským Slovákom, zanechal mnohé cenné hodnoty, no jeho pôsobenie v Srbsku sa neskôr nieslo aj v znamení osobných i profesionálnych sklamaní. Trpel bolestivým ochorením, prežíval smrť svojich detí, trpel odlúčením od podnetného literárneho a vedeckého prostredia a čelil aj finančným ťažkostiam. Navyše bol konfrontovaný so svojím slovanským pôvodom, evanjelickou vierou a vedeckou činnosťou – všetky tieto okolnosti vyústili do jeho núteného odchodu z Nového Sadu.
V Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe v Maďarsku sa uskutočnilo slávnostné odovzdávanie prestížnych cien Pro Cultura Slovaca, ktoré sa každoročne udeľujú pri príležitosti Svetového dňa kultúrneho dedičstva (18. apríl). Tento rok si ocenenia odniesli významné osobnosti a inštitúcie zo Slovenska a Srbska, ktorých pôsobenie zásadne prispelo k rozvoju a propagácii kultúry dolnozemských Slovákov. Cena Pro Cultura Slovaca bola udelená profesorovi Jaroslavovi Čukanovi z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Galérii insitného umenia z Kovačice, pričom Pamätný list získala Mária Miškovicová z Hložian.
V sobotu 10. mája 2025 sa v Galérii Zuzky Medveďovej Múzea vojvodinských Slovákov v Báčskom Petrovci konala slávnostná vernisáž samostatnej výstavy pod názvom Mitologika, ktorú pripravila akademická maliarka Jasna Opavská. Výstava ponúka návštevníkom 33 obrazov, pričom samotné číslo nesie symbolický – až mytologický – význam.
V Martine sa 8. mája odohralo podujatie, ktoré spojilo historickú reflexiu s kultúrnou spomienkou – Matica slovenská si pripomenula 80. výročie oslobodenia Slovenska a ukončenia druhej svetovej vojny. V sídle tejto najstaršej slovenskej kultúrnej ustanovizne sa uskutočnila slávnosť venovaná osobnostiam, ktoré v čase vojny so cťou a odvahou vzdorovali fašizmu. Medzi ocenenými bol aj Ján Bulík (1. januára 1897 Kovačica – 30. januára 1942 Mauthausen).
Dnes si pripomíname Svetový deň Červeného kríža a Červeného polmesiaca – 8. mája, narodeniny Henriho Dunanta, zakladateľa najväčšieho a najstaršieho humanitárneho hnutia na svete. Tento dátum je príležitosťou vzdať hold miliónom dobrovoľníkov a zamestnancov na celom svete, ktorí, poháňaní ľudskosťou, nezištne a neúnavne poskytujú pomoc tým, ktorí ju najviac potrebujú. Dnešný deň zároveň označuje začiatok Týždňa Červeného kríža – od 8. do 15. mája – venovaného podpore hodnôt ľudskosti, solidarity a dobrovoľníctva. V posledný deň tohto týždňa, vo štvrtok 15. mája 2025 Obecná organizácia Červeného kríža Báčsky Petrovec usporiada oslavu svojho dvojnásobného jubilea: storočnice založenia a 80. výročia obnovenej činnosti. V rámci osláv bude i prezentácia dvojjazyčnej knihy Stopami dobroty / Tragovima dobrote autorky Kataríny Pucovskej. Recenzentom knihy je prof. Dr. Ján Kišgeci, ktorého text uvádzame v pokračovaní v úplnom znení.
Jozef Viktor Rohoň sa narodil pred 180 rokmi 7. mája 1845 v Butíne (dnes v Rumunsku). Bol významný slovenský vedec, lekár a profesor Karlovej univerzity v Prahe, ktorý sa svojou vedeckou a pedagogickou činnosťou zaradil medzi popredné osobnosti svojej doby. V oblasti biológie a anatómie dosiahol medzinárodné uznanie a prispel k rozvoju modernej medicínskej vedy. V mladosti sa aktívne zapájal aj do kultúrneho života dolnozemských Slovákov. Počas svojho pobytu v Báčskom Petrovci v roku 1866 sa významne zaslúžil o rozvoj miestneho ochotníckeho divadla. Dňa 27. augusta 1866 zorganizoval a režíroval prvé slovenské divadelné predstavenie v Petrovci – hru Starý vozka Petra III. od rakúskeho dramatika Augusta von Kotzebueho. Predstavenie odohrali miestni ochotníci pod Rohoňovým vedením a stalo sa významným kultúrnym míľnikom v živote slovenskej komunity v Petrovci. Dejiny slovenského ochotníckeho divadelníctva na Dolnej zemi sa viažu k Báčskemu Petrovcu a k tomuto predstaveniu.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)