Otvorený list adresovaný zakladateľskej inštitúcii a vydavateľovi časopisu Nový život vyvolal v slovenskej vojvodinskej kultúrnej verejnosti výraznú odozvu. Skupina univerzitných pedagógov, literárnych vedcov, bývalých šéfredaktorov a spolupracovníkov časopisu v ňom upozorňuje na dlhodobú krízu jedného z najvýznamnejších periodík slovenskej kultúry vo Vojvodine. Signatári listu poukazujú na absenciu koncepčného vedenia, odbornej redakcie, kritickej reflexie i systematickej podpory literárnej a vedeckej tvorby. Zároveň pripomínajú významnú úlohu, ktorú časopis zohrával v minulých desaťročiach pri formovaní kultúrneho a literárneho priestoru vojvodinských Slovákov, ako aj jeho presah do širšieho slovenského kultúrneho kontextu. V otvorenom liste zároveň zaznievajú otázky týkajúce sa budúcnosti časopisu, jeho odborného smerovania, transparentnosti fungovania a podpory mladých autorov. V pokračovaní prinášame plné znenie otvoreného listu.
V Centre pre kultúru vo Valjeve sa v sobotu 16. mája uskutočnilo finále mladšej vekovej kategórie v rámci 57. Prehliadky recitátorov Srbska „Pesniče naroda mog" – Básnik môjho rodu. Toto významné republikové podujatie už desaťročia podporuje pestovanie krásneho slova, vzťahu k poézii a rozvoj kultúry hovoreného prejavu medzi deťmi a mládežou. Mimoriadny úspech na súťaži dosiahla mladá recitátorka Tara Karkušová, ktorá získala druhé miesto v konkurencii najlepších mladých recitátorov zo Srbska. Tara zaujala odbornú porotu citlivým a presvedčivým prednesom básne „O princeznej, čo uniesla draka" slovenského autora Jána Navrátila.
Štefan Igor Labáth sa narodil 17. mája 1921 v Petrovci. Na gymnáziu v Petrovci maturoval v školskom roku 1939/1940. Štyri roky pred ním na rovnakej škole maturovala aj Oľga Rovnjevová (narodená 20. 2. 1917), ktorá zakončila štúdiá na Fakulte pre telesnú výchovu v Belehrade a ihneď sa aj zamestnala na petrovskom gymnáziu. V rokoch 1938 – 1953 vyučovala tam telesnú výchovu a ruský jazyk. Štefan Igor Labáth bol v tých prvých dvoch rokoch Oľginho pôsobenia na gymnáziu ešte iba žiakom. Či sa už vtedy zahľadel do mladej profesorky, nemožno povedať, avšak pre svoje ďalšie školenie si zvolil rovnakú fakultu. Aj on vyštudoval na Fakulte pre telesnú výchovu v Belehrade a tiež sa zamestnal na petrovskom gymnáziu, kde pôsobil v období rokov 1946 – 1953. Bol profesorom dejepisu, zdravovedy, telesnej výchovy a ruského jazyka. Prečo aj ruského jazyka? To snáď preto, lebo tento jazyk dobre ovládal, snažil sa ho dobre zvládnuť, aby zapôsobil na mladú profesorku Oľgu, ktorá sa neskôr, keď už boli kolegami na škole, stala aj jeho manželkou.
Na kulpínskom cintoríne, takmer vedľa seba, odpočívajú traja členovia rodiny Medovarskovcov. Ich osudy spája smutná tragika krátkych a bolestne ukončených životov. Tento rok si pripomíname tri jubileá: od narodenia Samuela Medovarského uplynulo 120 rokov, od tragickej smrti Gustáva Medovarského 65 rokov a najmladší Juraj Medovarský by sa bol dožil osemdesiatky. Najstarší z nich, Samuel Medovarský (13. september 1906 – 19. september 1977), je zobrazený vo vojenskej rovnošate a dožil sa 71 rokov. Na cintoríne stojí pri hroboch mladých mužov, ktorí odišli priskoro – v čase, keď život mal byť ešte len pred nimi.
Je to názov masterskej práce, ktorú pred niekoľkými rokmi obhájil Darko Bábeľa, študent slovakistiky, teraz učiteľ v základnej škole v Binguli. Dejiny malej sriemskej obce Binguľa ukazujú, akú významnú úlohu zohrávala škola v živote miestnej slovenskej komunity. Slovenská škola v Binguli začala svoju činnosť 1. septembra 1863 pri evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Práve prepojenie školy a cirkvi bolo v minulosti kľúčové – obe inštitúcie spoločne prispievali k zachovaniu slovenského jazyka, kultúry a tradícií v multietnickom prostredí. Učitelia pritom často zastávali aj funkciu kantorov, čím sa ich pôsobenie rozširovalo aj na cirkevný život.
Hovorí sa, že ľudská pamäť je nevyspytateľná. Telo vraj dokáže uchovávať spomienky, ktoré myseľ dávno zabudla. Až keď človek zostarne a zrazu má viac času načúvať sebe samému, začína objavovať podivuhodné zákutia vlastného vnútra. Tak aj ja, na prahu ôsmeho decénia života hľadám stratené spomienky z dávneho detstva. Zisťujem, že ony nemusia byť v našej memórii pekne zoradené, ale rozhádzané po záhyboch vedomia ako útržky starých fotografií v zásuvke. Až keď sa človek hlbšie ponorí do seba, začnú sa tie roztrúsené obrazy samé nachádzať a spájať do súvislostí. V jednom takom záhybe som nedávno objavila spomienku z veľmi dávneho detstva.
S osobitnou úctou sme si dnes pripomenuli deň venovaný tým, ktorí svojím nezištným gestom každý deň zachraňujú životy. V čase, keď sa ľudskosť a solidarita často skúšajú, zostávajú dobrovoľní darcovia krvi najlepším príkladom starostlivosti o druhých. Krv sa nedá ničím nahradiť – pochádza len od človeka. Preto je každá darovaná jednotka krvi novou príležitosťou pre život a každý darca je skutočným hrdinom našej spoločnosti. Červený kríž Vojvodiny tento rok ocenil tých, ktorí počas života darovali krv viac ako 100 (muži) alebo viac ako 50-krát (ženy) a už sú dôchodcami. Nie sú to len čísla – sú to desaťročia oddanosti, stovky humánnych gest a nespočetné množstvo zachránených životov. Z našej obce tentoraz ocenenia získali Karol Feher z Kulpína a Jan Chlpka a Juraj Potfaj z Hložian.
Univerzitný folklórny súbor Mladosť pri UMB Banská Bystrica sa po piatich rokoch opäť predstavil publiku v Srbsku s choreografiou Obrazy z Dolnej zeme. V dňoch 8., 9. a 10. mája odohral sériu vystúpení pod názvom Miesto na zemi v troch prostrediach – v Belehrade, Starej Pazove a Báčskom Petrovci. Predstavenie je silnou umeleckou výpoveďou o osudoch dolnozemských Slovákov – o migrácii, odlúčení od materskej krajiny, hľadaní identity i o zachovaní kultúrnych koreňov v multietnickom priestore Dolnej zeme. Emotívny príbeh o neľahkých voľbách a zápase o zachovanie vlastného „miesta na zemi" akoby symbolicky vyjadroval podporu všetkým dolnozemským Slovákom, ktorí si svoju identitu uchovávajú už 250 až 300 rokov. Režisérom predstavenia je Martin Urban a autormi námetu a scenára sú Martin Urban a Katarína Mosnáková Bagľašová. Program, ktorý vytvorili, spája folklór, divadlo, historické fakty, autentické piesne i vizuálne prvky do jedinečného javiskového celku. Hosťovanie UFS Mladosť sa uskutočnilo pod záštitou Michala Pavúka, veľvyslanca Slovenskej republiky v Srbsku.
Republiková súťaž zo slovenského jazyka a jazykovej kultúry 2026 prebiehala dnes na Gymnáziu Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci. O titul štátneho majstra/majsterky súťažilo 35 žiakov z troch škôl: Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom, Gymnázia Mihajla Pupina z Kovačice a Zdravotníckej školy 7. apríla z Nového Sadu. Prítomných na pôde gymnázia privítala riaditeľka Daniela Marková. Podpredsedníčka Výboru pre vzdelávanie NRSNM Tatiana Bovdišová poznamenala, že všetci súťažiaci, prakticky, už víťazia! Najvyššie priečky obsadili: v kategórii prvákov Martina Sklabinská, z druhákov si 1. miesto vyslúžil Rastislav Vrška, z tretiakov Ksénia Vujačić a v kategórii štvrtákov Abigail Eliáš.
Dňa 9. mája si pripomíname 140. výročie narodenia Dr. Cyrila Abaffyho, významnej osobnosti slovenského evanjelického života v niekdajšom Kráľovstve Juhoslávie. Bol právnikom, cirkevným funkcionárom, organizátorom a predovšetkým človekom, ktorý v rozhodujúcich historických chvíľach stál pri formovaní a upevňovaní Slovenskej evanjelickej kresťanskej cirkvi a. v. v Juhoslávii. Jeho meno zostáva natrvalo zapísané medzi najvýznamnejšími predstaviteľmi dolnozemských Slovákov medzivojnového obdobia.
Podpredsedníčka vlády a ministerka hospodárstva Srbska, Adrijana Mesarović, dnes v Subotici slávnostne otvorila tretiu výrobnú halu spoločnosti Tatravagónka-Bratstvo. Investícia vo výške 16 miliónov EUR, ktorú významným spôsobom podporila aj srbská vláda, povedie k rozšíreniu výrobných kapacít a je predpokladom pokračovania úspešného príbehu Tatravagónky v Srbsku. Ministerka podčiarkla význam prehlbovania hospodárskej spolupráce Srbska a Slovenska, ktorá sa opiera o dlhodobo priateľské vzťahy medzi našimi krajinami.
Rozkvitli agáty. Stačí prejsť povedľa kanála, lesíka, alebo lesa a človeka obklopí sladká, omamná vôňa. Pre niekoho je to najkrajšia vôňa jari, pre iného až príliš intenzívna. No ľahostajný nezostane nik. Agátové kvety patria k najvýraznejším znakom tohto obdobia. Biele strapce visia z konárov a šíria vôňu, ktorá našla svoje uplatnenie v parfumérii, kozmetike i aromaterapii. Hovorí sa, že má upokojujúce účinky – a skutočne, prechádzka pod rozkvitnutými agátmi pôsobí ako prírodný balzam na dušu. Agát však nie je len romantickým symbolom jari. Má aj svoju druhú, menej prívetivú tvár.
V žrebčíne Anči v Kovačici od 1. do 3. mája 2026 Srbsko piatykrát zopakovalo úspech a stalo sa balkánskym šampiónom v jazde záprahov. Chorvátsko obsadilo druhé miesto a Rumunsko tretie. Predtým Srbsko bolo najúspešnejšie v rokoch 2024, 2021, 2018 a 2015. Predstavitelia našej krajiny triumfovali aj v individuálnej súťaži. Najlepším na vyššej úrovni bol Milan Đurđević. Vôbec prvým najúspešnejším v jazde záprahov z našej krajiny bol Milan Gaković v roku 2018. Na strednej úrovni skončil Marián Kozák z Padiny tretí v celkovom poradí a Anna Alexandra Cicková z Kovačice, najmladšia súťažiaca vo veku sedemnásť rokov, obsadila štvrté miesto.
Na dvore slovenského kostola v Begeči sa dnes, v nedeľu 3. mája 2026 napoludnie, odohrala výnimočná udalosť. Po prvý raz v modernej histórii tejto dolnozemskej osady sa tu konalo slávnostné stavanie mája – starobylý zvyk, ktorý si Slováci v rôznych prostrediach dodnes uchovávajú ako symbol jari, života a spolupatričnosti. Hoci išlo o „neplánovanú akciu", ako zaznelo v úvode podujatia, stretla sa s mimoriadne priaznivým ohlasom. Svedčí o tom aj účasť domácich i hostí, ako aj srdečná atmosféra, ktorá sprevádzala celý priebeh slávnosti. Predseda Matice slovenskej v Srbsku Juraj Červenák vo svojom príhovore ocenil najmä aktivitu miestnych matičiarskych síl: „Som veľmi príjemne prekvapený. Tento najmladší miestny odbor je stále aktívny a je v ňom viac mladých ako starších, čo je mimoriadne pekné. Pokračujte takto aj ďalej."
Pri listovaní staršími ročníkmi Národnej jednoty si čitateľ rýchlo uvedomí, že otázky zdravia, dĺžky života či psychickej pohody neboli témami len dneška. Dobová tlač v medzivojnovom období ponúka zaujímavé svedectvá o tom, ako si ľudia tieto problémy vysvetľovali a riešili.
Pozornosť púta napríklad prípad petrovského liečiteľa Jána Víziho: „Osemdesiatročný petrovský obyvateľ Ján Vízi, ktorý, ako je na široko-ďaleko známo, lieči ľudí, ktorých pohryzú besní psi, dostal sa nedávno pred novosadský okružný súd, obžalovaný ako mastičkár... Vízi bol súdom oslobodený." (Národná jednota, 13. marca 1937) Podľa dobovej správy sa jeho rodina mala liečením besnoty zaoberať už od roku 1637, pričom „tajnosť ich liečenia sa prenášala s otca na syna". Dnes by sme hovorili o alternatívnej medicíne, vtedy to bol dedičný recept. Tradičné formy liečby mali v miestnom prostredí pevné miesto a liečitelia boli spoločensky uznávaní ešte aj v prvých desaťročiach 20. storočia, až kým ich postupne nezačal vytláčať rozvoj modernej medicíny a vznik liečebných ústavov a nemocníc.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)