Rádio Slovakia International (RSI) v utorok 2. 12. 2025 v relácii Slováci vo svete odvysielalo zaujímavý príspevok k storočnici narodenia kovačickej insitnej maliarky Zuzany Chalupovej. „Zuzana Chalupová bola priekopníčka a najvýznamnejšia ženská predstaviteľka kovačického insitného umenia, ktoré bolo v minulom roku zapísané na listinu UNESCO. Jej obrazy sa nachádzajú v mnohých múzeách, galériách ako aj v súkromných zbierkach po celom svete. Najčastejšie kreslila námety z každodenného kovačického života a práce. Svoje diela darovala aj na charitatívne účely Unicefu, Unesca a Červeného kríža. V tomto roku si pripomíname 100 rokov od jej narodenia. Na jej život a tvorbu budeme spomínať spolu so slovenskými novinármi s vojvodinského prostredia, insitnou maliarkou a riaditeľkou Galérie insitného umenia," uviedla na úvod príspevku Ingrid Slaninková z Krajanskej redakcie Rádia Slovakia International.
V stredu 3. decembra 2025 v priestoroch Kultúrno-umeleckého spolku Zvolen v Kulpíne predstavili publikáciu Kulpín – dejiny, matrika, rodokmene. Večierok otvorila a moderovala Katarína Pucovská, ktorá priblížila vznik a štruktúru knihy a vysvetlila aj to, ako vznikla spolupráca s Občianskym združením pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov v Galante – vydavateľom tejto výnimočnej publikácie. O prvej časti knihy, venovanej dejinám, hovorila prof. Dr. Daniela Marčoková. Po jej vystúpení bolo odvysielané video vyrobené genealogickým združením z Galanty. V tretej časti večierka mala premiéru krátka filmová prezentácia o Kulpíne od autora Pavla Gažu. Podujatie pripravili spoločne Miestny odbor Matice slovenskej v Srbsku, portál kulpin.net a Kultúrno-umelecký spolok Zvolen Kulpín.
V Maglići intenzívne prebiehajú prípravy na oslavy 240. výročia založenia niekdajšej nemeckej dediny Bulkes, ktoré sa uskutočnia v roku 2026. Kultúrne centrum Bulkes–Maglić vyzvalo obyvateľov, potomkov Bulkešanov i všetkých záujemcov o históriu tohto jedinečného miesta, aby prispeli starými dokumentmi a fotografiami, ktoré budú súčasťou pripravovanej výstavy a archívnej zbierky.
Dátum 29. november už pol storočia rezonuje v mediálnych dejinách Vojvodiny. Práve tento deň, s ktorým sa spájajú rozhlasové začiatky Rádia Nový Sad, si súčasný verejno-právny servis Rádio-televízia Vojvodiny zvolil za svoj deň. So socialistickým sviatkom Dňa republiky – 29. novembrom v roku 1949 sa spája zrod Rádia Nový Sad. O dvadsaťšesť rokov neskôr, 26. novembra 1975, sa z novej modernej budovy na Mišeluku spustilo aj televízne vysielanie. Slovenská televízna redakcia sa dostala na obrazovky 30. novembra 1975, keď sa prvýkrát vysielal magazín Rozhľady. Bol to významný okamih pre vojvodinských Slovákov, ktorí odvtedy pravidelne dostávajú mediálny priestor vo svojom rodnom jazyku.
Na prahu adventu, keď by sme sa mali začať intenzívnejšie zamýšľať nad tým, čo robíme a kam spejeme, Divadlo VHV v Báčskom Petrovci nám v sobotu 29. novembra 2025 ponúklo premiéru hry Prisahám na vlastnú mať!. Ňou nám tvorcovia inscenácie a mladučkí herci vstupujú do svedomia a na brutálny spôsob ukazujú ako dochádza k rozpadu. K rozpadu spoločnosti, rozpadu rodiny, rozpadu životov. Hra vznikla na motívy kultovej drámy Rodinné príbehy srbskej autorky Biljany Srbljanović. Režisérka, dramaturgička a autorka úpravy Svetlana Gašková siahla po texte, ktorý od svojho vzniku v roku 1998 patrí k najzásadnejším výpovediam o stave rodiny, spoločnosti a generácií, ktoré v nej vyrastajú. Na petrovskom javisku sa s takým posolstvom predstavili štyria mladí herci: Simona Sýkorová – Nadežda, Milan Hemela – Vojin, Mia Majerová – Milena a Ján Sklenár – Andrija. Trojlístok mladých hereckých talentov, doplnený o skúseného Jána Sklenára, vytvoril kompaktne fungujúci tím, ktorý s prekvapivou intenzitou niesol ťažkú témy hry: surovú detskú hru ako temné zrkadlo spoločnosti. Príbeh štyroch detí, ktoré napodobňujú správanie svojich rodičov, je sondou do krutej reality rozpadajúcich sa rodín, nefunkčnej komunikácie a transgeneračných tráum. Brutálne vyznieva už aj samotný názov hry v slovenčine: Prisahám na vlastnú mať!.
V Kirgizsku žije malá, ale aktívna slovenská komunita, ktorej prítomnosť je historicky spojená najmä s medzivojnovým družstvom Interhelpo. V 20. rokoch 20. storočia, v rámci československého komunistického družstva Interhelpo, skupinu nadšených komunistov, robotníkov a ľudí, ktorí doma stratili prácu, chcela pre svoje rodiny zabezpečiť lepší kúsok chleba a pomôcť pri budovaní nového štátu. S tým úmyslom sa organizovane vydala na dlhú cestu vlakom, do Strednej Ázie. V piatok 28. 11. 2025 v Biškeku, v Kirgizsku, Spolok Slovákov žijúcich v Kyrgyzstane – Interhelpo usporiadal oslavu: 100 rokov od príchodu Čechov a Slovákov do Kirgystanu. Tento spolok, ktorý bol vlani založený, si kladie za cieľ udržiavať kultúrne dedičstvo predkov, mapovať osudy Slovákov v krajine a prepájať jednotlivé rodiny. Ide o prvú oficiálnu organizáciu Slovákov v dejinách tejto stredoázijskej republiky. Aktivity spolku približuje na facebookovej stránke Spolok Slovákov žijúcich v Kyrgyzstane jeho predseda Pavol Záhumenický.
Tvorivá energia, zvedavosť mladých a podpora kvalitnej mediálnej výchovy sa spojili počas minulého týždňa v Kulpíne, na ulici Maršala Tita, kde už mesiac sídli Združenie Creativa Media (CREM) a redakcia Storyteller. Do vynovených priestorov starorodičovského domu sa nasťahoval Storyteller HUB Vladimíry Dorčovej Valtnerovej, kde za krátky čas zorganizovali sériu podujatí zameraných na mediálnu gramotnosť, digitálne rozprávanie príbehov a podporu kritického myslenia u mladých. Tak v minulý piatok 21. novembra 2025 panovala v Storyteller HUB-e živá, tvorivá atmosféra. Mladí účastníci z Maglića, Ravneho Sela a Báčskeho Petrovca tu v rámci workshopu mediálnej gramotnosti skúmali mediálne obsahy, natáčali vlastný materiál, učili sa pracovať s technikou a tvorili svoje prvé video príbehy. Výnimočným momentom bola návšteva predstaviteľov Austrálskeho veľvyslanectva v Belehrade, čo dodalo workshopu širší rozmer a odkaz, že mediálna výchova mladých je téma, ktorej sa treba náležite venovať. Vyvrcholením celého týždňa bol štvrtok 27. novembra, keď CREM v Kulpíne usporiadal záverečné podujatie projektu „Young Media Wizards of Bački Petrovac" s premiérou troch krátkych video formátov určených pre sociálne siete – výsledok tvorivého úsilia trinástich mladých ľudí z dvoch obcí a zároveň troch prostredí.
S hlbokým zármutkom oznamujeme, že nás 25. novembra 2025 navždy opustil Dušan Kvas (28. január 1940, Boľovce), vo veku 86 rokov. Posledné roky svojho života prežil v Novom Sade, kde sa aj uskutoční posledná rozlúčka – v piatok 28. novembra 2025 o 10.30 h na Novom cintoríne. Dušan Kvas pochádzal zo známej rodiny slovenského pôvodu. Jeho otec Kornel Kvas (20. mája 1900, Kulpín – 27. apríla 1945, Boľovce), bol výraznou osobnosťou duchovného a spoločenského života Sriemu. Jeho rodinu však tragicky zasiahli udalosti z roku 1944, keď gestapo a jeho prisluhovači priamo pred očami otca i malého Dušana brutálne zastrelili deväťročného Zdenka a jeho otca, boľovského farára Kornela Kvasa, odviedli do koncentračného tábora Sajmište. Dušan, ako štvorročný chlapec, nedokázal pochopiť, čo sa deje, no hrôzu v otcových očiach si niesol celým životom. Kornel Kvas sa po oslobodení vrátil k rodine, no zranený na tele i duši zomrel už v roku 1945, len 45-ročný.
Kultúrno-umelecký spolok Vladimíra Mičátka v utorok 25. novembra 2025 po tretíkrát usporiadal podujatie Kysáčske literárne pero, ktoré je venované autorom píšucim po slovensky. Literárny večierok sa konal v miestnostiach Slovenského národného domu v Kysáči a niesol sa v znamení tvorivosti, nárečovej rozmanitosti a úcty k literárnemu dedičstvu. Predseda spolku Michal Francisty v úvodnom príhovore privítal prítomných a pripomenul, že sa literárne pero koná práve 25. novembra – v deň výročia úmrtia slovenského prekladateľa, publicistu a kysáčskeho učiteľa Vladimíra Mičátka, ktorého meno spolok nesie. Prvá edícia podujatia sa uskutočnila v roku 2021, druhá v roku 2023, a tak sa literárne stretnutie koná každé dva roky.
Začiatkom novembra v Smedereve prebiehal 56. ročník medzinárodného festivalu poézie Smederevská básnická jeseň. Táto významná udalosť spája nielen srbských básnikov a milovníkov poézie, ale aj zahraničných, a predstavuje platformu na prezentáciu a výmenu literárnych diel a kultúrnych hodnôt. Festival sa konal v miestnej knižnici a vo veľkej sieni Kultúrneho centra Smedereva vo forme besied, stretnutí s čitateľmi a slávnostných programov. Vyvrcholením festivalu bolo odovzdanie ocenenia Zlatý kľúč Smedereva. Tohtoročný laureát je slovenský básnik, dramatik, publicista a prekladateľ Milan Richter, tiež známy aj ako zakladateľ vydavateľstva MilaniuM, ktoré sa špecializuje na slovenskú poéziu a severskú literatúru.
V dňoch 21. – 23. novembra 2025 zazneli v pivnickom Dome kultúry tóny slovenských ľudových piesní v podaní 27 spevákov sólistov z Báčky, Banátu, Sriemu a Chorvátska. Konal sa 59. ročník Medzinárodného festivalu spevákov sólistov slovenských ľudových piesní Stretnutie v pivnickom poli, ktorý aj tentoraz potvrdil svoj význam ako jedno z najprestížnejších podujatí slovenského ľudového spevu v regióne. Bola to zároveň prehliadka ľudového odevu z rôznych našich slovenských prostredí, kde sa počas troch dní účastníci predviedli v stovke nádherných starodávnych krojoch. Prvú cenu za spevácky výkon získal Pivničan Marek Valentík.
Chlieb je symbolom jedla, symbolom prežitia. Vôňa chleba je vôňou vôní. Je to pravôňa nášho tuzemského života, vôňa harmónie, pokoja a domova. V dejinách ľudstva chlieb sa postupne stal univerzálnym ochrancom života, používa sa vo všetkých obradných úkonoch. O chlebe a stravovaní našich predkov sa môžeme viac dozvedieť z knihy Rudolfa Bednárika Slováci v Juhoslávii (Slovenská akadémia vied, Bratislava, 1966). V stati Charakteristika stravy čítame: Chlieb býva spravidla načatý a položený s nožom v zadnej izbe na stole. Vždy je prikrytý čistým obrusom. V Petrovci bolo ho vídať položený v slamenom košíku buď na stole, alebo v košíku na nohách pri stole, tiež prikrytý obrusom. Je pýchou domácej gazdinej. V minulosti sa konzumoval len domáci chlieb. Bolo hanbou kupovať chlieb na trhu (pred prvou svetovou vojnou). Gazda chlieb načínal aj krájal všetkým členom rodiny.
Básnik a lekár Dr. Andrej Ferko sa narodil 22. novembra 1925 v Kysáči. Do základnej školy chodil v rodisku (1932 – 1936), päť tried gymnázia vychodil v Báčskom Petrovci (1936 – 1941) a šiestu na srbskom gymnáziu v Novom Sade (1941 – 1942). V Novom Sade sa stal ilegálnym členom národnooslobodzovacieho hnutia, preto bol okupačnými vrchnosťami v novembri 1942 zatknutý a väznený do mája 1943 v Pešti. Jeden rok bol doma, lebo mu okupanti zakázali študovať, zato však pokračoval v ilegálnej práci ako jeden z organizátorov mládežníckeho hnutia v Kysáči. Udržiaval stále styky s Novosadským partizánskym oddielom, ku ktorému sa aj pripojil v lete 1944. V jednej zrážke s maďarskými žandármi (v noci z 31. júla na 1. augusta 1944) bol zranený, zatknutý a v Segedíne odsúdený na smrť. Tento výrok však podľa maďarských zákonov nemohol byť uskutočnený (lebo Ferko vtedy ešte nebol plnoletý), takže už v apríli 1945 sa náš básnik vracia z koncentračného tábora Szombathely domov. Pokračoval potom v gymnaziálnych štúdiách v Petrovci, kde roku 1946 aj zmaturoval. Medicínu skončil roku 1954 na Belehradskej univerzite. Od roku 1956 až po odchod do dôchodku (1985) pôsobil ako lekár v Petrovci.
Zajtra sa dožíva 75 rokov Mgr. Juraj Šefčík, selenčský rodák, teológ, najprv kovačický kaplán a potom farár bieloblatský, kulpínsky, senický, v súčasnosti pôsobiaci v cirkevnom zbore Hlboké na Slovensku, a niekdajší predseda Matice slovenskej v Juhoslávii (dnes Matice slovenskej v Srbsku). Jeho život a dielo sú neoddeliteľne späté so slovenskou duchovnosťou a národnou spolupatričnosťou – hodnotami, ktoré neúnavne presadzoval najprv na Dolnej zemi a neskôr aj na Slovensku.
Hajdušičania majú za sebou ešte jedni matičné priadky, už druhé v tomto roku. V pondelok 17. novembra v ovzduší matičného etno domu vyobliekaní do krojov sa zišli členovia MOMS Hajdušica, KUS Bratstvo a spolku žien Oko. Zvlášť teší že na priadkach boli aj tí najmladší, členovia detského folklórneho súboru Lastovičky, ktorí mohli vidieť v akých domoch ich prastarí rodičia žili, na akých posteliach spávali, čo jedli, ako sa zabávali. Tí starší sa im snažili sprítomniť aspoň kúsok tej minulosti tým, že pripravili tradičné pochúťky akou je pukancová a varená kukurica, réjteš, rožky, ale aj chlieb natriety masťou a posipaný paprikou, a iné maškrty.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)