Rok 2026 si Slovensko i Srbsko pripomínajú dve významné dvestoročnice – narodenie Viliama Paulinyho-Tótha a Svetozara Miletića. Obe osobnosti, hoci vyrástli v odlišnom národnom prostredí, spájala rovnaká vízia: rovnoprávnosť národov, ochrana materinského jazyka a odpor proti útlaku v mnohonárodnom Uhorsku 19. storočia. Matica slovenská vyhlásila rok 2026 za Rok Viliama Paulinyho-Tótha a pripravuje odborné i popularizačné podujatia, ktoré majú pripomenúť jeho zásadný prínos k formovaniu moderného slovenského národného života. V Srbsku sa súčasne chystajú oslavy 200. výročia narodenia Svetozara Miletića, politického vodcu Srbov v Uhorsku, advokáta, publicistu a neúnavného obhajcu práv národnostných menšín.
Na Štedrý večer, 24. decembra 2025, v tichosti a bez povšimnutia verejnosti zomrel v domove pre seniorov v Báčskej Palanke významný slovenský a vojvodinský maliar Ivan Križan. O jeho úmrtí sa verejnosť, spolužiaci, priatelia a ctitelia dozvedeli až po troch týždňoch. Pochovaný bol bez obradu, bez rodiny a bez priateľov na cintoríne v Mladenove, k svojej manželke. Odišiel človek, ktorého dielo bolo plné tepla, pokoja a ľudskosti – a ktorého vlastný život sa v závere tragicky vyprázdnil.
„Je mi veľkou cťou, že som pri príležitosti 33. výročia vzniku Slovenskej republiky mohol oceniť osobnosti slovenského národa, ktoré sa významnou mierou podpísali pod rozvoj našej vlasti a jej úspešné napredovanie. Patrí im za to vďaka, úcta a rešpekt, pretože práve ľudia predstavujú to najväčšie bohatstvo, ktoré Slovensko má," napísal prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini včera večer po udelení ocenení. Rad Bieleho dvojkríža III. triedy získal zakladateľ a riaditeľ Galérie Babka v Kovačici Pavel Babka za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Ocenenie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy prezident Pellegrini posthumne udelil doc. PhDr. Dušanovi Čaplovičovi, DrSc., čestnému občanovi Kovačice, ktorý zomrel vlani v marci vo veku 78 rokov. Osud chcel, aby sa na cestu do večnosti vybral po sto rokoch takmer v rovnaký deň ako jeho starý otec, senior a kovačický evanjelický farár Ján Čaplovič.
Keď sa Stratimirovićovci v roku 1745 usadili v Kulpíne, krajina bola ešte tichá a neisto sa spamätávala z dávnych vojen. Pôda nebola veľmi úrodná, bola močaristá, a život na nej drsný. Prvé domky sa krčili pri zemi, akoby si ešte netrúfali veriť v trvalosť pokoja. Srbská šľachtická rodina, zvyknutá na hercegovský rytmus života, sa tu predsa rozhodla zakoreniť. Trvalo osemdesiat rokov, kým sa ich prítomnosť na týchto končinách premenila na viditeľný znak novej istoty. Vtedy, na začiatku 19. storočia, začal v strede dediny rásť veľký kaštieľ – honosná stavba, akú Kulpín, ba ani bližšie a ďalšie okolie, dovtedy nepoznal. Archívy mlčia o menách staviteľov, no samotné múry dodnes hovoria o živote v Panónii, v tejto pestrosti jazykov a kultúr. Roku 1826 bola stavba dokončená. Kaštieľ sa stal novým stredom dediny – nielen zemepisným, ale aj duchovným. Oproti nemu sa dvíhal pravoslávny chrám, na ktorého výstavbu Stratimirovićovci významne prispeli už v roku 1813. Medzi týmito dvoma budovami sa odohrával život: sviatky, procesie, jarmoky, rozhovory i tiché pohľady.
Dňa 8. januára 2026 vo veku 78 rokov zosnul evanjelický a. v. kňaz Pavel Čerfeľ, dlhoročný duchovný pastier Cirkevného zboru v Prietrži na Slovensku, predtým pôsobiaci aj v rodnej Hajdušici, tiež v Erdevíku, Binguli, Ľube, Jánošíku, Vršci a Ostojićeve.
Podpaľačský útok na bočný vchod katolíckej Katedrály mena Panny Márie v Novom Sade je hlboko znepokojujúcim a odsúdeniahodným činom. Nejde len o poškodenie historickej a sakrálnej stavby, ale o útok na hodnoty, na ktorých stojí kresťanstvo – úctu k človeku, posvätnosť viery, pokoj a vzájomné porozumenie. Chrám má byť miestom modlitby, ticha a zmierenia, nie terčom nenávisti a násilia. Nový Sad a Vojvodina boli po stáročia priestorom, kde kresťania rôznych vyznaní, ako aj príslušníci iných vier a národností, dokázali žiť spolu v duchu rešpektu. Práve preto tento čin zraňuje nielen veriacich Katolíckej cirkvi, ale všetkých, ktorým záleží na pokojnom spolunažívaní.
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku vyzýva organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ako aj organizácie so sídlom v SR, ktoré majú vo svojom predmete činnosti problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí, aby podľa priloženého štatútu Ceny Ondreja Štefanka navrhli potenciálnych ocenených na rok 2026, a to najneskôr do 10. februára 2026 (mailom na: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript., Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.).
Petrovčania opäť dokázali, že aj obyčajný zimný deň môže prerásť do výnimočnej udalosti. Sneh, ktorý začal padať pred tromi dňami a vytvoril peknú bielu prikrývku, sa stal impulzom pre spontánnu kreativitu. Teplota vzduchu sa pohybovala okolo nuly, takže sneh nebol suchý, a práve jeho mierna vlhkosť sa ukázala ako ideálna na tvarovanie. Túto príležitosť využila skupina Petrovčanov, ktorá na Jarmočisku vytvorila impozantného snehuliaka vysokého približne päť metrov. Monumentálna snehová postava okamžite upútala pozornosť – predovšetkým svojimi rozmermi. Fotografia tvorcov spolu so snehovým obrom sa rýchlo začala šíriť na sociálnych sieťach a v krátkom čase sa stala virálnou, čím získala širokú popularitu aj za hranicami obce. Táto súčasná epizóda však nie je v dejinách Petrovca ojedinelým príkladom toho, ako dokáže sneh prebudiť tvorivého ducha. Už v tridsiatych rokoch minulého storočia nadchol sneh aj významnú osobnosť petrovského kultúrneho života – prvú akademickú maliarku Zuzku Medveďovú.
Kedy bude koniec tohoto sveta? Falošných prorokov je neúrekom, ale neverte im. Klamú. Koniec sveta bude len vtedy, keď sa všetci Petrovčania vrátia domov, či ako tí na Slovensku hovoria, keď sa všetci Slováci vrátia do rodných dedín svojich predkov. Vtedy, ale len na čas, aj Petrovec bude veľkým mestom. Toto bude len ako nejaké centrum na procesovanie a odtiaľ pôjdeme na sever, po Tatry, od Dunaja, k Dunaju. Veď rozpŕchli sme sa po celom svete. Nájdete nás na Novom Zélande, v Austrálii, ba aj v Tasmánii, v Patagónii, v Čile, Argentíne, Južnej Afriky, Brazílii, Nikarague, U.S.A. Kanade.... ba aj na ostrovoch Polynézie, menovite na Tahiti, kam nás svojho času chcel Štefánik vysťahovať.
Vo veku 107 rokov zomrel 3. januára 2026 Jozef „Joe" Veselský, rodák z Trnavy, ktorý bol považovaný za pravdepodobne najstaršieho Slováka žijúceho v zahraničí. Zároveň patril k najstarším preživším holokaustu pôvodom zo Slovenska a k významným osobnostiam slovenskej krajanskej komunity v Írsku, kde prežil väčšinu svojho dlhého a aktívneho života.
Rozjímanie nad 50. výročím Slovenskej redakcie Televízie Vojvodiny
Zvolila som si vokáciu, ktorá mi poskytla možnosť i záväzok povedať iným to, čo je povedať hodné. Najmä počas zo 20-ročnej novinárskej praxe v Slovenskej redakcii Televízie Nový Sad, potom Televízie Vojvodiny. Schopnosť pointovať a rozvíjať kritickú myseľ mi vštepil vynikajúci profesionálny i ľudský kolektív. Išlo o celú galériu sofistikovaných, elokventných, rozhľadených ľudí vyššej múdrosti, vyššieho dobrého ducha, slovom znalcov remesla i nonšalancie a grácie. Svojou štipkou do mlyna som sa snažila nepokaziť im to, prispievať najvýznamnejšie v žánri beletrizovanej publicistky a dokumentaristiky. Na nezabudnuteľných terénoch, v inšpiratívne hybných, kreatívnych tímoch a vo finálovej produkcii. Tu som dobýjala vrcholky života.
Ako vizitácie v rokoch 1835 – 1836 odhaľujú svet vojvodinských Slovákov
Pri pohľade na jednoduché evanjelické chrámy, staré farské budovy či školské dvory si len ťažko predstavíme, aký život tu pulzoval pred takmer dvomi storočiami. No práve do tohto sveta nám umožňujú vstúpiť zápisnice z kanonických vizitácií, ktoré v rokoch 1835 a 1836 prebehli v slovenských evanjelických cirkevných zboroch Báčsko-sriemskeho a Banátskeho seniorátu. Sú to dokumenty, ktoré pred 190. rokmi vznikli z praktickej potreby cirkvi, ale dnes majú hodnotu malých etnografických pokladov. Vizitácia – dnes by sme povedali „kontrola kvality" cirkevného a školského života – bola v monarchii vážnou udalosťou. Keď superintendent (biskup) Ján Seberíni prekročil hranice dediny, obyvatelia si uvedomovali, že prichádza deň bilancovania. Nebolo to iba o duchovných otázkach. Vizitátori posudzovali všetko: stav kostola, život veriacich, mravy mládeže, školskú dochádzku, ba aj to, ako prebiehajú pohreby či kto kope hroby. A práve vďaka tejto pedantnosti dnes nahliadame do každodennosti Slovákov, ktorí sa do Báčky, Sriemu a Banátu prisťahovali v 18. storočí v rámci tereziánskej kolonizácii.
Naše kalendáre: Pazovský kalendár ročník 25, desiaty ročník Slovenského svetového kalendára a šiesty ročník Kovačického kalendára nám prinášajú zaujímavé čítanie na celý rok. Všetky sú bohato ilustrované a všetky nám pripomínajú našu bohatú minulosť, pamätné udalosti a významné osobnosti. V každom z nich si čitateľ nájde niečo pre seba. Najmladší, Kovačický kalendár, je najobsiahlejší, treba však zdôrazniť, že si susedná Padina v roku 2026 bude pripomínať 220 rokov osídlenia Slovákmi a preto je v kalendári jedna osobitná časť venovaná "bratom Padincom". V Pazovskom kalendári si nájdete okrem evanjelického aj pravoslávny kalendár na rok 2026. Špecifikum Slovenského svetového kalendára je jeho elektronické vydanie sprístupnené každému záujemcovi na každom kontinente.
Zo školského obežníka z roku 1925
Počas celého 19. storočia a ešte aj na začiatku 20. storočia bola zdravotná starostlivosť v slovenských prostrediach na území dnešnej Vojvodiny nedostatočná, epidémie nákazlivých chorôb sa opakovane vracali a vyžiadali si množstvo ľudských obetí. Deti, najmä školského veku, patrili k najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva. O tom svedčia cirkevné kroniky a zápisnice kanonických vizitácií.
Čoraz častejšie si kladieme otázku, kam sa vytratila láska, úcta a prirodzená ľudskosť. Žijeme už umelo, vo virtuálnom svete, v ktorom túžime byť bohatší, krajší a obdivovanejší – aspoň navonok. To, čo bolo kedysi prirodzené, dnes nahrádza umelá krása, umelý úsmev, umelé vzťahy. Aj ľudské telo sa stáva projektom, ktorý treba neustále „vylepšovať", bez ohľadu na to, či tým nestrácame niečo podstatné, ba dokonca aj vlastné zdravie.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)