„Keď prišla zima, kúrilo sa vo veľkej murovanej peci a kým horel oheň, gazdiná pri jeho žiare pripravila zásmažku, vo veľkom kameninovom hrnci predvárala polievku, potom pridala zásmažku, hrniec strčila do pece, jedlo sa pekne dovarilo a na obed bolo hotové. Upiekol sa aj chlieb, lepňa na raňajky, rejteša, krumple na ťapši." Na toto, ale aj na zabíjačku v Báčke si radi spomína Natália Maliariková z Prievidze, praneter svetoznámeho architekta Michala Milana Harminca, pôvodom Kulpínčana. „Pamätám si, ako gazdiné naháňali najtučnejšiu sliepku, z ktorej bola tá chýrečná žltučká polievka s dlhými rezančekmi. Za ňou išlo varené mäsko s omáčkou a na koniec rejteša."
Natália Maliariková si na všetko dopodrobna pamätá a jej spomienky si možno prečítať v našom osobitnom okienku: http://www.kulpin.net/pamaetnicek. Z jej bohatých spomienok, ktoré radi prezradí, uvádzame niektoré.
Chlieb na stôl, lepňa na raňajky
V peci sa piekol vysoký chlebík s bielou striedkou a zlatožltou kôrkou, ktorý ako tradičný doplnok väčšiny jedál nikdy nechýbal na stole Slovákov z Báčky. Keď sa piekol chlieb, na raňajky bývalo výborné „lepňa" z chlebového cesta, pomastené, posolené, cesnakom natreté.
V sobotu – rejteša
Obrovské čierne ťapše sa sádzali do pece, aby o chvíľu z nich vychádzalo voňavé, mastné jedlo. Či len bolo dobré! „Krumpľovo, oláskovo, kapustovo, grísovo, jablkovo, makovo..."
Zabíjačka!
Produkty zabíjačky bolo treba v krátkej dobe zjesť, nuž tak na stole často bývali jaternice, krvavičky – „hurky", potom „brezák" a jeho mladšia sestra „dorka" - obe vlastne tlačenky. Škvarky veľké ako orech, zaliate v masti, sa jedávali s chlebom a sudovou kapustou. Mäso, klobásy, sa vyúdili – u dobrého gazdu mali vydržať až do novej zabíjačky.
Krumple na ťapši
Vrcholom všetkého boli, sú aj budú „krumple na ťapši". Piekli sa tiež v peci, ale na akých plechoch! Marí sa mi, že snáď boli také veľké, ako polovice stola! Keď sa vytiahli z pece, horúce ako oheň sám, ešte sa na chvíľu nechali postáť na kameninovej dlažbe pitvora, aby sa zemiačky napili masti. A tie teda vedeli, čo je ich úlohou! Aj boli potom dobre napité a od klobásovej masti červené ako ten plameň čo ich piekol. Masť šušťala, prerastené mäsko škvrčalo, klobáska sa sama núkala na tanier.
Natália Maliariková sa narodila roku 1933 v Michalovciach. Základnú školu zakončila v Budapešti a malú matúru v Petrovci, kde žila v rokoch 1944-48. Roku 1948 emigrovala na Slovensko, tam zakončila učiteľskú školu a do dôchodku pôsobila na základnej škole v Prievidzi. Ako penzistka robila tlmočníčku a sprievodkyňu maďarským turistom na Bojnickom zámku.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)