Dnes ráno, vo veku nedožitých 82 rokov, na Inštitúte pre pľúcne ochorenia v Sriemskej Kamenici, zomrela Ksenija Nakić rod. Grujić, učiteľka na dôchodku. Narodila sa v známej kulpínskej obchodníckej rodine Stevana Grujića – Batuša a jeho manželky Sofije, ako ich jediné dieťa. Sama rada zdôrazňovala, že sa narodila 24. decembra, v „náš" Štedrý deň. Od malých nôh sa preto veľmi tešila aj na Vianoce podľa gregoriánskeho kalendára. Bola však pravoslávneho vierovyznania a jej rodina uctievala starý juliánsky kalendár, no pre ňu boli aj v dospelom veku oboje Vianoc veľkým sviatkom. Lebo, Vianoce sú sviatkami rodiny a ona bola vďačná za ich dvojnásobné svätenie, keďže sa celá ich rodina stretala pri oboch vianočných stoloch.
Ksenija Nakić sa narodila 24. decembra 1942 v Kulpíne. V rodisku zakončila základnú školu a následne sa vyškolila za odbornú učiteľku srbského jazyka. Srbčinu prednášala vo všetkých štyroch základných školách v Báčskopetrovskej obci. V kulpínskej škole pôsobila najdlhšie a z tohto kolektívu ju aj vyprevadili do dôchodku. V manželstve s Miroslavom Nakićom (1943 – 2014) sa im narodili dvaja synovia Aleksandar (1970) a Dejan (1972). Starší Aleksandar sa dostal do diplomatických vôd a bol takmer dva roky generálnym konzulom Republiky Srbsko vo Vukovare v Chorvátskej republike a toho času pôsobí ako veľvyslanec Republiky Srbsko v Slovenskej republike. Mladší Dejan-Pavle sa usmernil na teológiu a v Srbskej pravoslávnej cirkvi (SPC) sa dostal na vysoké postavenia – bol osobným tajomníkom patriarchu Irineja a vysokú pozíciu si zachoval aj počas mandátu ďalšieho srbského patrijarchu Porfirija. Rodina Nakićová vo významnej miere roky pomáha Srbskú pravoslávnu cirkevnú obec v Kulpíne.
Pohrebná rozlúčka s Ksenijou Nakić bude v stredu 20. novembra 2024 o 15:00 v pravoslávnom kostola v Kulpíne. Pohrebný sprievod sa potom vydá na kulpínsky pravoslávny cintorín, kde bude uložená do spoločnej hrobky rodiny Nakićovej, k manželovi Miroslavovi, ktorý ju do večnosti predišiel pred desaťročím.
Česť jej pamiatke!
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)