Domovská

125. výročie narodenia Mirka Petroviča a jeho ťažký osud

Mirko Petrovič, petrovský kaplán, odborný učiteľ na gymnáziu, manžel Adely Čajakovej, sa narodil 25. novembra 1899 v Štýrskom Hradci. Na gymnáziu v Petrovci pôsobil v období rokov 1927 – 1946, kde vyučoval evanjelické náboženstvo, srbčinu, latinčinu, nemčinu, krasopis a zemepis. V roku 1946, v akcii Mať volá, sa presťahoval s rodinou na Slovensko. Avšak, radosť z krajšej budúcnosti netrvala dlho, už v roku 1950 bol tam vo vykonštruovanom politickom procese odsúdený na trest väzenia ako titovský špión. Vyrieknutý mu bol trest 23 rokov väzenia a peňažný trest 10 tisíc korún! Ihneď ho uväznili a jeho manželku a tri deti násilne vysťahovali z bytu na Ferjenčíkovej ulici č. 2. Udialo sa to na Štedrý večer roku 1952 a ihneď ich presídlili na Oravu. Syn Mirka Petroviča, tiež Mirko Petrovič, známy slovenský radiológ, si zachoval otcov list – vyznanie, kúštik pravdy o tom, ako to s otcom bolo:

 

Mirko Petrovič (foto Miluša Snidová Miškovićová)

 

Mirko Petrovič (foto Miluša Snidová Miškovićová)

 

Fotografia z knihy Adama Vereša: Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch, 1930

 

Fotografia z knihy Adama Vereša: Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch, 1930

 

„Drahí moji, viem, že na procese som Vás sklamal, hoci som sklamať nechcel. Pred procesom si ma vzali do parády referenti, suroví a nevzdelaní mladíci, ktorí boli svätosväte presvedčení, že keď som za mrežami, musel som niečo spáchať. Darmo som ich presviedčal, že som nevinný, že republike som neublížil ani v myšlienkach, že vlasť ma volala, ja som jej prišiel iba pomáhať. Ubíjali ma psychicky, fyzicky, znižovali dávky stravy, bili ma päsťami, obuškami po chodidlách, a potom prikázali stáť, stále stáť alebo stále chodiť. V noci ma vyvliekli na dvor, dali do rúk lopatu, kop si hrob, kurva farárska, keď sa nechceš k ničomu priznať. Odskáče si to aj tvoja Kornélia, nedostane ani špitál, ani lieky. Aby som mal pokoj, vypovedal som, čo si želali, podpísal som aj zápisnicu, no po týždni, keď som všetko odvolal a vyhlásil, že ma k priznaniu prinútili, trýznenie zvýšili na umretie. Nič to za to, svoje si poviem na procese! Lež na procese, keď som slovkom vyskočil z namemorovaného priznania, už aj ma sudca zahriakol a prikázal odpovedať na to, čo sa ma pýta. Bol to cirkus, od A po Z drezúra a my v nej bezduchí slabosi. Nespomínam nijaké mená, neprajem nikomu nič zlé, želám si, aby im Pán Boh odpustil, tak ako som im odpustil i ja."

Prepustili ho po desiatich rokoch, podmienečne. „Verte-neverte, no najťažší rozhovor v živote som prežil s otcom, s najbližším človekom. Zvedavo sa ho vypytujem, čo zažil, ako to všetko vládal prežiť, ale otec mlčal, stále mlčal, v očiach mal slzy, v tvári zúfalstvo i prosbu, aby som, preboha, mlčal i ja," spomínal si tak na stretnutie s otcom po prepustení radiológ Petrovič.

Úryvok z knihy Kataríny Pucovskej Cez prizmu petrovského gymnázia.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus