Bolo to v roku 1936, keď „starý Petrovčan" napísal do vianočného vydania novín Národná jednota tento žartovný príbeh. Sprostredkúvame vám ho v originálnom znení a bez úprav.
„V jednej dedine žil človek, ktorého žena bola veľkým opilcom a lumpákom. Celé dni nič nerobila, len pila a lumpovala a muž musel robiť všetky domáce roboty. Deti umývať, statok choval, kravy dojil. Žena keď prišla domov, vykríkla na muža:
— Všetko je v poriadku?
— A muž odpovedal:
— Všetko je v poriadku, len si ľahni a spi!
A žena, keď sa vyspala, znovu odišla do krčmy a znovu počala piť.
Muž trpel, kým mohol. Ale raz mu zunovalo a pomyslel si, že ďalej trpieť nebude. Len nevedel, ako si pomôcť. Odišiel však do apateky, opýtať sa, či majú liek proti pitia?
Apatekár mu vravel:
— Áno, máme, len čakajte trochu — a robil si ďalej svoju prácu.
Človek sedí na stoličke a čaká. Vtom pristúpi k nemu apatekár a vylepí mu také silné zaucho, že spadol zo stoličky a len horko-ťažko sa zodvihol. Sadol si znovu na stoličku a čaká. O chvíľu pristúpil apatekár znovu k nemu a dá mu i druhé zaucho, ktoré nebolo o nič menšie od toho prvého.
— Toto je ten liek, ktorý hľadáte — vravel mu apatekár.
Človek sa pobral a odišiel. Doma si zastal vo dverách a čakal, kým sa žena vráti, Tá o chvíľu prišla, tackajúc sa, celá opilá. Muž zodvihol ruku a vylepil jej také zaucho, že razom spadla. Ale to zaucho osožilo. Žena sa hneď dala do práce, okúpala deti, poriadila izbu, zamietla dvor, opatrila statok.
Mužovi napadlo, že k vyliečeniu jeho ženy stačil jeden liek a že on od apatekára dostal dva, tak sa rozhodol, že ten jeden vráti.
Odišiel do apateky a vraví:
— Dobrý liek ste mi dali, pán apatekár, ženu som úplne vyliečil, ale jeden liek mi zostal. A pretože nechcem nikomu nič zostať dlžen, priniesol som vám ho nazpäť.
A vylepil apatekárovi zaucho, že ten razom spadol."
V Petrovci v období rokov 1920 – 1941 vychádzal slovenský spoločensko-politický týždenník Národná jednota. Prvým šéfredaktorom bol Ján Čajak st. (1863 – 1944). V poslednom čísle novín z roku 1936 nachádzame frašku anonymného prispievateľa pod titulkom Ako si muž vyliečil opilú ženu.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)