Každý človek je umelcom svojho života. Tieto slová stelesňujú duch Zuzany Veresky, ktorá svojimi dielami pretvára svet okolo nás na miesto plné krásy a lásky. Keď sa ráno zobudí, poďakuje Bohu za to, že žije a vidí slnko. V tomto jednoduchom gestu nachádza motiváciu prinášať do sveta dobro a lepšie činy. Čerstvá sedemdesiatnička Zuzana Veresky nie je len umelkyňou, ale aj človekom so srdcom na správnom mieste. Viackrát podporila rôzne charitatívne podujatia, čím dokázala, že umenie môže byť nielen krásne, ale aj prospešné. Je jednou z tých kovačických insitných umelcov, ktorí boli pred mesiacom zapísaní do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO, čo svedčí o jej významnom prínose do sveta umenia.
Zuzana Veresky v roku 2011
Zuzana Veresky s manželom a guvernérom Národnej banky Slovenska Jozefom Makúchom v roku 2017
Zuzana Veresky a Katarína Pucovská v Rejdovej na Slovensku v roku 2024
Zuzana sa narodila 3. januára 1955 v Padine a svoj život pretkala láskou k umeniu. Aj keď nikdy neštudovala umenie formálne, jej talent a vášeň sú nepopierateľné. Jej obrazy hovoria samy za seba, prenášajú pozorovateľov späť do čias, keď bola láska najdôležitejším prvkom života. Zuzana sama hovorí, že človek musí aj plakať, aj sa smiať, aby mu život nebol monotónny. Jej diela sú svedectvom tejto filozofie.
V osemdesiatych rokoch sa presťahovala do Kovačice, kde sa s manželom Pavlom venovali spoločnej umeleckej ceste. Pavel vyrába umelecké predmety a suveníry z dreva, zatiaľ čo Zuzana maľuje olejomaľby, akryl na plátno, hodváb, robí vitráže a grafiky. Spoločne vytvárajú harmóniu medzi tradičným remeslom a moderným umením, pričom ich práca je prepojená láskou a vzájomným porozumením.
Zuzanina tvorba je inšpirovaná prírodou, obzvlášť kvetmi, zvieratami a scénami z každodenného života. Jej diela často zachytávajú spomienky z detstva, ktoré nám pripomínajú časy, keď celá rodina žila pod jednou strechou a vládlo veľké porozumenie. Zuzana tvrdí, že jej obrazy sú ľudové, čisté a idú zo srdca do štetca. Táto úprimnosť a autenticita sa odráža v jej práci a milovníci insity to oceňujú.
"Na svojich obrazoch sa snažím zachovať tú lásku, ktorá tu kedysi bola. Žilo sa ťažko, no láska bola vždy najdôležitejšia. Dieťa sme nedávali do škôlky. Vždy tu bola babka, dedko, teta. Pracovali sme, rozprávali sme sa s deťmi a ony nemali čas neposlúchať. Musíme si navzájom pomáhať. Ak človek žije ako jedinec, ak stratí cit pre krásu, pre lásku, ak si prestane uvedomovať, či je preňho niekto potrebný alebo nie, kam speje tento svet? V minulosti celá rodina žila v jednom dome. Bolo nás deväť žien a všetky sme sa volali Zuzany, lebo sa meno dedilo po matke. Mňa volali Zuzanka. Žili sme pekne, vážili sme si jeden druhého navzájom a v dome panovalo veľké porozumenie medzi najstaršími i najmladšími." Takto Zuzana Veresky uvažovala v rozhovore s Gordanou Blagojević, ktorá tento maliarkin príbeh, ale aj príbehy ďalších insitných maliarov vyrozprávala v knihe Slovenské insitné výtvarné umenie v Srbsku.
Pri príležitosti sedemdesiatky Zuzany Veresky pripomíname si jej výnimočný život a tvorbu, ktorá nás všetkých obohacuje a učí nás, že umenie nie je len o technike a štúdiu, ale o srdci a láske, ktoré doň vkladáme. Jej diela nás vracajú do lona našich starých mám a ukazujú nám, že krása a láska sa predsa nevytratili z našich životov.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)