„Byť Pavel Čáni – aké to silné verbum – hrdo zneje! Byť Pavel Čáni je mať účasť na bytí. Niesť bremeno človeka a byť stvoriteľ i tvorca," – uviedla Annamária Boldocká-Grbićová, profesorka na gymnáziu a spisovateľka, v úvode včerajšej pietnej rozlúčky s akademickým maliarom Pavlom Čánim. Tie jej slová odzneli najprv na kondolenčnej slávnosti na gymnáziu Jána Kolláara v Báčskom Petrovci a potom aj pri poslednej odobierke na petrovskom cintoríne. Zoroslav Spevák-Jesenský, univerzitný profesor a spisovateľ, nenašiel síl zúčastniť sa na pohrebe – rozlúčka s dlhoročným kamarátom ho veľmi zasiahla – v intimite súkromia sa však slová tisli na papier a spomienky sa tlačili von. Lebo, spomienky žijú v každom z nás. Neubránime sa im. Vlastne načo aj, veď bez nich by sme boli akoby podvyživení. Obe rozlúčky uvádzame v pokračovaní:
Intímna rozlúčka s kamarátom
(Za Paľom Čánim)
Stretli sme sa, zákonite, cesty sa nám raz spojiť museli.
V plnej sile sa to udialo v Novom Sade, v období, keď ho na kopytách roznášali barbari.
Tým bohatšie boli valéry vtedajšej spoločnej jazdy.
Trvalo to desať, pätnásť, či až dvadsať rokov?
Pri tak vysokej intenzite doba trvania určite nie je prvoradá.
Nový Sad, Tribúna mladých, Izba, Prostor... Petrovaradín, Detelinara... Divoké žúry, nekonečné rozhovory, plány, akcie, výstavy, katalógy, otváracie prejavy... život hustý, plnohodnotný, tvorivý nám tiekol rovno do pažeráka, až sme ten príval udalostí a zážitkov sotva zvládali.
Ale aj Bratislava, Piešťany, Postojna, Murska Sobota...
Vždy to bolo plné, nabité, intenzívne do prasknutia.
Bol si skvelý spoločník, plný nápadov, tvorivých, vzácnych, pochabých... Vždy pripravený vyšvihnúť sa na koňa v plnom cvale.
Nebolo ľahké držať s tebou krok.
Bol si diabol. Divoch, zbojník... Náš slovenský Caravaggio. Prudký, vznetlivý, súčasne citlivý a bezbranný, ako slimáčik za rannej rosy.
Takého som ťa miloval. Takého si ťa budem pamätať.
O tvojej tvorbe som mal lepšiu mienku ako ty sám. Ale to už patrí k výtvarníkom, k umelcom všeobecne, ten leptajúci, rozožierajúci pocit pochybovania o vlastnom umení.
A tvoje umenie bolo rafinované, jemné, navrstvené, plné metafor a odkazov, ale predovšetkým tak krásne telesné, hmatateľné, nefalšované.
Najvzácnejšou zhmotnenou spomienkou od teba mi zostáva ex libris, na ktorom v jemnom šere vidno dámu iba v klobúku so širokou strechou, ako sa nenútene uvelebila na hrobe, opatrenom náhrobným kameňom, na ktorom je vyryté meno Zoroslav Spevák.
Thanatos a Eros.
Memento mori, ale ešte viac memento vivere.
Kamarát starý, keď si sa už dostal na miesto, na ktorom asi nie je reálne od teba očakávať výraznejšie bohumilé telesné aktivity, nenapadá mi nič lepšie než zaželať ti, aby tvoja hrobka čoskôr zarástla mäkkou trávou, aby v noci spočívala v rovnako mäkučkom prítmí, aby sa tam mohli nerušene uchyľovať mladé vyľakané páriky a neistými dotykmi sa učiť hrať na klávesoch dobre temperovaných, sviežich tiel.
Za tvojho diskrétneho učiteľstva tá nočná kozmická hudba bude určite pravdivejšia a z pohľadu prstokladu precíznejšia.
Majú na to tvoj súhlas? Ďakujem, aj za všetko ostatné.
Zoro
Byť Pavel Čáni (1953 -2025)
Kondolenčná slávnosť na Gymnáziu Jána Kollára so žiackym domovom (6.1.2025)
Byť Pavel Čáni – aké to silné verbum – hrdo zneje! Byť Pavel Čáni je mať účasť na bytí. Niesť bremeno človeka a byť stvoriteľ i tvorca. Aký kontrapunkt, aký höhepunkt! Aká krása, ťarcha, náročnosť! Nevieš, ako byť človek, kým Ti to ne(pra)povie – ne(post)povie Pavel Čáni. Len tenučký je švík, kde končí mýtus o Pavlovi Čánim a kde Pavel Čáni mýtotvorne vytvára súcno. Do akej miery je on človek, ktorý za odtlačky prstov nezodpovedá. Veď za hrivnu, čo ju darom dostal, nízke úroky berie. Metaživot alegoricky vkladá do svojich diel a NADžije to, čo úzki ľudia nazývajú životom. A ten jeho – čo i x-tý odtlačok – je tak – drahne cenný! S dekadentnou prírodou štylizuje sa do pózy odpadlíka až samotára, aby čo bolí, prabolí, metabolí, prebolí a neprebolí – nebolelo! Intelektuál s gardom, kontroverzný a mystický – ironizuje. Estét zgroteskňuje. Elitár prvej veľkosti parodizuje: malomeštiacke ulity a populistický naratív. Ohradzuje sa od primitivizmu a zaprašovania prostotou i falošných moralistov a inklinuje k otvorenej spoločnosti. Je rozbíjač komplexu večných plebejcov – menšinovcov i tradicionalistov. No zasa i orodovník toho írečitého, čo mu narodenie uštedrilo - prestiera handrovky pred percipienta a ten v tom vyčíta motív – urobiť urodzenou a mäkkou chôdzu zrobených a ponížených. Nadnárodný, prebíja predsudky a reprezentuje sa svetu, kam patrí. Podporený konštantnými dominantami – hlasmi i ohlasmi – matky, otca, brata, syna, dcér, synovcov, partnerky.
Je na strane študentov. Aká avantgarda v osvete – i antitalentov! Motivačný prednášajúci je ako Schliemann – vo zverencoch gymnazistoch spoluodhaľovač Tróje a sixtínskeho pomedzia ukazovákov, údel Michelangela na Piete. Raz Monet a zas Manet! Dokáže obdarúvať navyššími známkami! Lebo bje Sokrates, lebo bje ex libris. Bje večný proletár Sizyfos – „terpešenie" ako krížov - rámov pre obrazy budúcej Zuzky Medveďovej a bje porozumenie mesiánstvu Karola Miloslava Lehotského. Lebo bič je klíč. Lebo smiech ťa prejde, ale háčik je dokázať zasa ho vyvolať! Rovnako tak je i s plačom. Pedagóg nesimuluje - stimuluje i asimiluje medzi tých pravých. A tí praví nesúťažia, lebo im je dané víťaziť. A obrátiť chrbát – ako otec v portréte – polosvetu a žena s prekríženými uväznenými rukami – púhosti každodennosti a pritom ona dovidí do starobylých kultúr a písomností a mena ruže, ktorá prestáva byť ružou a túži stať sa ružou.
Akademický maliar, grafik, profesor vyššej múdrosti, modelár rozvahy a vkusu, žije väčšmi! Nezazlievajte za tento plynúci gnómický prézent! Vďační a poctení, že žijeme v jeho dobe, prevravíme: Nezatracujeme Vás, Pavel Čáni! Majstre, nachádzame Ťa. keď berieme Tvoje meno v mohúcnosti dotknúť ho rukami. Pod iónskymi chmeľničnými stĺpmi až po korene stromov. Veď vieme, čo je smäd. Ako vieme i čo je napojiť sa, napojiť i napájať.
Annamária Boldocká-Grbićová
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)