Zamrznutý človek

Podrobnosti

Uverejnené 9. 01. 2025

Z detstva si niektorí pamätáme, aké je to nepríjemné a bolestivé, keď mráz „zájde za nechty" a keď prsty oziabnu. V takých prípadoch sa deťom ruky treli snehom. V Čítanke pre 3.– 4. tr. ev. a. v. ľud. škôl z roku 1915, ktorej zostavovateľom bol Štefan Kvas, sa možno dozvedieť prečo je to tak správne, ale aj to, ako sa treba správať v situácii, keď oziabne celé telo. Príbeh o zamrznutí človeka, opísaný v čítanke, bol akoby z nášho prostredia a akoby inšpirovaný skutočnou udalosťou z týchto našich báčanských končín. Je to veľmi pravdepodobné, keďže Štefan Kvas ako učiteľ pôsobil v Kulpíne 34 rokov a „obďalečná železničná stanica" z príbehu by mohla byť tá v Petrovci. Uvádzame celý príbeh v pôvodnom znení:

„Starý Pavel Slivka jednu stredu po obede zapriahol svoje bystré koníky do saní, aby si syna-vojaka doviezol domov z obďalečnej železničnej stanice. – Mladší syn Janko, žiak IV. triedy, prosil otca do tedy, kým neprivolil, že aj jeho vezme sa sebou. «Nedbám, nemáš i tak školu, môžeš ísť – hovoril, – ale že sa mi obleč do teplých šiat, lebo vonku je ostrá zima.»

Keď kone stály zapriahnuté, náš Janík bol už celkom pripravený, len sadnúť na sane. Na saniach zakrútili ho ešte do bundy a potom sa to už sánkovalo veselo. Janík v teplej bunde ani necítil veľmi, že sa strhnul silný vietor, nebo zaoblačilo sa a padal sňah. Vlak dorazil na stanicu pred štvrtou. Po uvítaní sa so synom pohnul otec koníky do tuhšieho behu. Vietor už vtedy až tak burácal. Sotmilo sa úplne. Bystré koníky, ako by i samé žiadaly čím driev teplú maštaľ, nečakaly na napomínanie gazdovo, ponáhľaly sa samé. Odrazu ale, keď už prešli asi pol cesty, brázdny odskočil na stranu, strhol so sebou i sane, a keďby nebolo gazdových mocných rúk, boli by sa prevrhli do jarku. – Starý Slivka zastavil kone, lebo sa mu zdalo, akoby bol spatril nejaký kopec, z ktorého sa černelo niečo. Opraty dal staršiemu synovi a zvedavý odišiel pozreť, čoho sa naľakaly kone. – Synovia videli, ako otec kráča a zatým ako zažíha zápalku. O pár okamihov počuli hlas otcov:

«Poď, syn môj, pomôž, tu leží zamrznutý človek.»

Starší syn ihneď skočil rezko a Janko po chvíli rozoznal oboch, ako nesú na rukách telo zamrznutého. Vyložili ho na sane. Potom už neľutujúc koní, leteli domov. Zamrznutý ležal nepohnute. Čo chvíľa boli v dedine. Brána bola do korán otvorená a tak bez čakania vbehly sane na priestranný dvor. Ako počula gazdiná, že sa blížia otec a synovia, položila lampu do kuchyňského obloka a vyšla von vítať muža a deti. Starý zastavil kone. Nedal jej príjsť ani k slovu, ale naložil, aby zavolala susedov, lebo že zamrznutého človeka, ktorého oni doviezli, treba kriesiť. Syna-vojaka poslal po lekára, ktorý na šťastie býval neďaleko od ních. O krátky čas už bol dvor plný ľudí, prišiel i lekár. Zamrznutému rozstryhli a dolu svliekli šaty, potom lekár rozkázal ho na dvore sňahom trieť. – Pri čom nezameškal pochváliť starého Slivku, že dokázal lásku k svojmu bližnému, keď doviezol zamrznutého do dediny a nedal ho hneď do teplej izby, lebo by bol tam istotne vypustil dušu. Dlho, dlho treli úbohého. Po hodnej chvíli potom lekár naložil chlapom, aby telo pozorne zodvihli a odniesli do kuchyne. Keď ho i tam ešte dlho treli sňahom, zvolal zrazu lekár:

«Vracia sa mu život, hľa, už vystúpila na telo ľadová kôra.»

Po dlhom trení mokrými handrami úbohý ukazoval vždy viac a viac znakov života. Po tomto dal ho lekár odniesť do prednej studenej izby a požiadal gazdinu, aby zakúrila pec. Ako postupovala teplota v izbe, tou istou mierou vracal sa i život chudáka. Zručnému lekárovi podarilo sa konečne, že úbožiak otvoril oči.

Pozdejšie, keď po dlhom liečení vyzdravel, rozprával úbohý, ako sa pohnul zo sídelného mesta okresného, ako ho zastihol na ceste vietor, sňah, a on ustatý sadol na kraj cesty, na hŕbu tlčeného kameňa, kde ho spánok opanoval na toľko, že sa mu brániť nevedel. Náš starý Pavel Slivka, veľkú radosť mal nad tým, že zachránil život ľudský. Radosť jeho bola ešte väčšia, keď sa dozvedel, že zachránený je zo súsednej dediny, otec, päť dietok, človek triezvy, statočný, ktorý práve svoje záležitosti bol zariaďovať v okresnom meste, keď ho potkalo nešťastie."

Štefan Kvas, kulpínsky a laliťský učiteľ, významný kultúrny a osvetový pracovník a autor slovenskej čítanky pre III.-IV. triedu ev. a. v. ľudových škôl, sa narodil 13. augusta 1870 v Aszóde v Maďarsku. Pôsobil ako učiteľ v Kulpíne v rokoch 1891-1925. Je autorom početných hospodárskych a historicko-publicistických textov. Umrel vo Vojlovici 7. marca 1929.

Báčanský evanjelický seniorát vydával slovenské učebnice v rokoch 1912 – 1914 pre slovenské evanjelické školy. V roku 1915 (Senica : Tlačou kníhtlačiarne J. Bežu a spol.) vyšla Čítanka pre III. a IV. triedu zostavovateľa Štefana Kvasa.

Katarína Pucovská

Twitter