Elenka Ferková sa narodila 26. januára 1941 v Kysáči. V tom roku sa už ľudia tichšie rozprávali, zábavy bývali menej veselé a v roku 1940 vystali aj XXII. Slovenské národné slávnosti... Plamene druhej svetovej vojny sa stále viac blížili k juhoslovanským hraniciam. Na Pavla sa v mnohých rodinách pri tichosti oslavovali meniny a chlapi diskutovali o nebezpečenstve vojny. Hneď po oslave Pavla zaznel v zámožnej rodine Ferkovej detský plač. Strach z hroziaceho nebezpečenstva nemohol prekaziť veľkú radosť rodičov. Z narodenia vnučky sa veľmi tešili nielen u Jána Ferku v Kysáči, ale aj v Iloku, v rodine majetného mlynára Juraja Kopčoka. Dvaja bohatí gazdovia sa toho 26. januára 1941 stali hrdí starí otcovia. Elenka Ferková bola tým šťastným milujúcim dieťatkom, ktoré sa narodilo do šťastnej rodiny, v hojnosti všetkého. Avšak, z toho dobra si, žiaľ, veľa neužila. Už o tri mesiace krajina bola okupovaná, nepriateľ nemilosrdný, no ani po vyslobodení sa Ferkovcom nevodilo dobre. Ťažko sa človek uspokojí a vyrovná s nespravodlivosťou a násilným odňatím toho, čo jemu patrí a čo mu je vzácne. Po zakončení vojny im totiž noví politickí mocnári vzali veľkú časť otcovskej a starootcovskej dedovizne. Vyhlásili ich za kulakov a majetok im vyvlastnili. Keďže im, ale, nemohli pripísať nejaký väčší prehrešok, okrem toho, že boli bohatí, ponechali im ich krásny rodičovský dom.
Zuzana Kopčoková a Ján Ferko v roku 1940
Elena Ferková, 20-ročná
Elena a Pál Giric v roku 1963
Ferkov dom
Ferkov salaš
Elenku s rodičovským domom viažu silné putá
Elenkin otec, Ján Ferko ml. (1897-1989), v mladosti zažil všelijaké údery osudu, okrem iného bol mobilizovaný v I. sv. vojne a dostal sa aj na front na Piavu, odkiaľ sa mnohí nevrátili domov a tí, čo sa vrátili, dlho v pamäti niesli obrazy hrôzy. Možno práve to naviedlo Jána Ferku zapísať štúdium medicíny. Študoval na fakultách v Záhrebe a v Prahe, štúdium však prerušil, keď ho otec pozval domov. Keďže bol šikovný a poriadkumilovný, Kysáčania si ho zvolili za podnotára. Ako príslušník menšinového národa nemohol byť notárom, iba jeho pomocníkom. Z tejto pozície veľa prispel k rozvoju Kysáča, všade sa angažoval a všade ho bolo. Bol aj dobrým športovcom a na športovom zlete v Prahe sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Zuzanou Kopčokovou (1909-1987) z Iloku. Boli podobní a boli si aj súdení.
Zuzka bola tiež veľmi šikovná a všadeprítomná. Bola hybnou silou kultúrneho a športového života v Iloku. Jej nadšenie pre šport bolo akýmsi prejavom vlastnej nezávislosti a odvahy, ktorú zdedila po svojom otcovi, Jurajovi Kopčokovi. Jej otec tiež nevedel za prekážky, smelo šiel za svojim cieľom: predal v Petrovci to trochu majetku, ktorý vlastnil, a vybral sa s rodinou do Iloku, kde si mohol kúpiť viac pôdy a kde veľa pracoval a veľa aj zgazdoval.
Zuzka sa angažovala aj na veľkom rodinnom gazdovstve. Pri množstve prác a rôznych folklórnych, divadelných, alebo športových skúškach, súťaženiach, alebo seminároch, o svadbe nemala čas ani len snívať. Dlho ignorovala túžobné pohľady mládencov, aj Jána Ferku. Až napokon roku 1940 povedala osudové „áno" a stala sa Kysáčankou.
Potom sa už radosť striedala s obavami a smútkom. Tou najväčšou radosťou boli tri ratolesti, ktorých prvé roky života poznačila vojna. Elenka dostala bračekov Vladimíra (1943 – 2007) a Miloša (1944).
Vojna sa skončila, vznikol nový štát, v ňom platnosť nadobúdali nové pravidlá, zákony, reformy. Podľa nich odňali Ferkovcom veľkú časť ich majetku. Z bohatej rodiny sa odrazu stala rodina chudobná, ktorá musela bojovať o prežitie.
Zamestnancom sa nechávalo 4 k.j. pôdy a poľnohospodárom 17 k.j., všetko nad túto určenú hranicu bolo zoštátnené. To malo byť uplatnené aj v prípade Jána Ferku. On sa vyjadril, že radšej bude poľnohospodárčiť, aby mu nechali 17 k.j. pôdy, lebo z jedného úradníckeho platu a štyroch jutár pôdy nedokáže vychovať svoju 5-člennú rodinu a svojich rodičov, s ktorými bývali v spoločnej domácnosti.
V Kysáči však podnotára veľmi potrebovali a náhradu nemali. Noví predstavitelia dediny sa preto uzhodli, že v prípade Jána Ferku urobia výnimku – nechajú mu 17 jutár pôdy a ďalej bude úradníkom – podnotárom. Veď, od jeho rodiny veľa vzali: odňali salaš, všetku mechanizáciu, dobytok a pôdu.
Detstvo a dospievanie Elenky a jej súrodencov nebolo jednoduché. Prispôsobili sa novej realite a vzájomne sa podporovali. Vďaka odhodlaniu a pracovitosti sa im podarilo prekonať mnohé prekážky. Vďaka tým sedemnástim jutrám rodičom sa podarilo vyškoliť svoje deti. Pôdu postupne predávali a splácali školenie. Elenka zakončila strednú ekonomickú školu. Zamestnala sa v podniku ATP Vojvodina v Novom Sade, kde sa zoznámila s Pálom Giricom z Temerína. V roku 1963 bola ich svadba. Do roboty najprv cestovali z Temerínu, potom sa presťahovali do Kysáča a neskôr si kúpili byt v Novom Sade. Tam odrastal aj ich syn Robert.
V dôchodku sa presťahovali do Temerínu, kde si vystavali nový dom.
Ferkov dom v Kysáči predali v roku 2012. V súčasnosti je tento dom vo vlastníctve Kultúrneho centra Kysáč a na ňom prebiehajú záverečné rekonštrukčné práce. Tento 120-ročný objekt sa začína skvieť v novej kráse a v ňom bude múzeum. Hovorí Elenka Giric rod. Ferková, ktorá si s nostalgiou spomína na rodičovský dom, svoje detstvo a mladosť strávené v ňom. Všetky spomikenky na rodičov a starých rodičov zachováva predovšetkým vo svojej pamäti a vo svojom srdci. Pedantne si uschovala aj množstvo fotografií a dokumentov, ale aj novín a rôznych záznamov. Všetko sú to spomienky, ktorými sa zavše vráti do minulosti.
Elenkin príbeh o nezlomnej energii a vôli, vyrozprávaný dnes, keď oslavuje 84. narodeniny, by mohol byť inšpiráciou pre mnohých z nás. Zahľadená do budúcnosti z minulosti čerpá hlbšie hodnoty.
Oslovujem ju menom, lebo sme fb kamarátky, vyhľadala ma prostredníctvom spoločenských sietí. Napriek tým krížikom, ktoré na pleciach nesie, Elenka kráča s dobou, nekľaká a neustáva. Nech jej tá energia dlho trvá.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)