Domovská

Spomienka na Budislava Mileusnića – dvadsaťročnica úmrtia

Dvadsať rokov uplynulo od chvíle, keď nás navždy opustil profesor Budislav Mileusnić, významná osobnosť slovenského (a nielen slovenského) školstva a kultúry v Juhoslávii. Čas plynie, no spomienky na tohto zvláštneho človeka zostávajú živé. Aj keď strávil väčšinu svojho života medzi Slovákmi, málokto z nás poznal jeho pravú tvár. Aj keď takmer tri desaťročia pôsobil ako profesor na gymnáziu v Petrovci, kde formoval generácie žiakov nielen odbornými vedomosťami, ale predovšetkým svojím charakterom, málo sa o ňom hovorilo. Tí, čo s ním spolupracovali o ňom písali, že bol príkladom cti, pracovitosti a ľudskosti. A generácie petrovských maturantov si s nostalgickým úsmevom zaspomínajú na jeho niekedy neobvyklé pedagogické metódy. Väčšina o ňom vedela najčastejšie iba to, že vedel s puškou dobre narábať. No nie aj to, že sa tejto zručnosti naučil v bojoch, ako sedemnásťročný.

 

Výstrižok z knihy Kataríny Pucovskej Cez prizmu petrovského gymnázia (SVC 2024)

 

Výstrižok z knihy Kataríny Pucovskej Cez prizmu petrovského gymnázia (SVC 2024)

 

Výstrižok z novín Hlas ľudu, február 2005

 

Výstrižok z novín Hlas ľudu, február 2005

 

Budislav Mileusnić prežil detstvo v ťažkých vojnových rokoch. Narodil sa v Dalji a bol synom solúnskeho dobrovoľníka. Napriek nepriaznivým okolnostiam II. svetovej vojny, keď ako sedemnásťročný musel čeliť neľahkým životným skúškam, – v ťažkých bojoch na Petrovej hore bol ranený – nevzdal sa a vytrvalo kráčal cestou dopredu. Po skončení strednej poľnohospodárskej školy a Filozofickej fakulty venoval sa pedagogickej činnosti, ktorá sa stala jeho poslaním. V rokoch 1975 – 1983 pôsobil ako docent na Fakulte telesnej kultúry v Novom Sade, pričom nikdy nestratil kontakt so slovenskou komunitou, ktorej bol oddaný celý život.

Okrem pedagogickej práce aktívne sa zapájal do spoločenského diania. Pôsobil v Matici slovenskej v Juhoslávii, angažoval sa v kultúrnych organizáciách a bol neúnavným obhajcom slovenského jazyka a identity v prostredí, kde to nebolo vždy samozrejmosťou. V armáde dosiahol hodnosť záložného majora a v rokoch 1968 – 1982 v obecných orgánoch zastával rôzne významné funkcie, kde bol vždy známy svojou zásadovosťou a zodpovednosťou.

Stal sa a bol, i keď Neslovák, človekom nášho slovenského prostredia, nuž nie div, že sa naposledy veľmi aktívne zapájal do pôsobenia Matice slovenskej v Juhoslávii a bol aj v jej vedení.

Za svoje zásluhy získal viaceré vyznamenania, vrátane najvyšších štátnych ocenení – Radu práce so zlatým vencom, Radu národa so striebornou hviezdou a bol nositeľom aj viacerých vojenských a iných vyznamenaní.

Budislav Mileusnić zomrel 4. 2. 2005 a pochovaný je na Petrovskom cintoríne..

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus