Domovská

K storočnici úmrtia Jána Čaploviča

V dnešný deň 5. marca 1925 zomrel v Kovačici Ján Čaplovič, evanjelický farár a senior. Počas svojho krátkeho života (49 rokov) zanechal v Kovačici, ale aj medzi dolnozemskými Slovákmi, hlbokú stopu. S jeho menom sa spája boj proti násilnej maďarizácie a tzv. Kovačický proces. Text preberáme z Kovačického kalendára 2025, kde Mgr.Th. Martin Bajza, evanjelický farár cirkevného zboru v Kovačici, píše:

 

Ján Čaplovič – fotografia z knihy Dr. Jána Čaploviča: Dejiny slovenského evanj.a.v. cirkevného sboru v Kovačici (1928)

 

Ján Čaplovič – fotografia z knihy Dr. Jána Čaploviča: Dejiny slovenského evanj.a.v. cirkevného sboru v Kovačici (1928)

 

Z titulnej strany Národnej jednoty s dátumom 12.3.1925

 

Z titulnej strany Národnej jednoty s dátumom 12.3.1925

 

Ján Čaplovič je pochovaný na kovačickom cintoríne

 

Ján Čaplovič je pochovaný na kovačickom cintoríne

 

Ján Čaplovič pochádzal zo zemianskej rodiny z Jasenovej (Turiec), kde sa narodil 5. októbra 1876 od otca Jozefa Alexandra a matky Anny, rodenej Lackovej. Po ukončení Ľudovej školy v rodisku a v Dolnom Kubíne odišiel študovať na Evanjelické lýceum v Kežmarku. Keďže účinkoval v slovenskom študentskom spolku Kytka, maďarónske vrchnosti ho zo školy vylúčili, takže v štúdiu musel pokračovať v Rimavskej Sobote. Teológiu študoval v rokoch 1897 až 1901 v Šoproni a Rostoku. Za kňaza bol vysvätený v roku 1901 a kaplánom sa stal v Turčianskom svätom Martine, v sídle Matice slovenskej a stredisku vtedajšej slovenskosti. Ako farár krátko pôsobil v Zárečí, kde sa oženil s Máriou, rod. Bujnákovou, narodili sa im piati synovia. Medzi nimi aj jeho duchovný nástupca Ján Čaplovič.

V Kovačici pôsobil od roku 1904. Po smrti Samuela Paulínyiho Kovačičanom nebolo ľahko dostať ďalšieho spoľahlivého slovenského kňaza. Celý rok trval ukrutne ťažký proces voľby farára, lebo im seniorátne vedenie núkalo maďarónskeho duchovného. No kovačická jednota a odhodlanosť (napriek veľkým sporom) za podpory Michala Žilinského, banského dištriktuálneho dozorcu, zvoliť si práve Jána Čaploviča, sa napokon podarilo. Do Kovačice prišiel pred vianočnými sviatkami v roku 1904, kde ho dočkal radostný ľud veriacich. Aj jeho inštalácia tiahla v slobodárskom duchu oslavujúc Pána, telegramy prišli aj od predákov slovenskej dôstojnosti tej doby, kým okolití farári promaďarskej orientácie neprišli. Počas svojho pôsobenia v Kovačici, ako uvádza jeho syn v cirkevnej monografii, Ján Čaplovič sa venoval svojmu ľudu: „...jak v cirkevnom, tak v národnom ohľade... Po svojom príchode navštívil každého svojho cirkevníka, aby sa zoznámil so všetkými a získal každého pre prácu za dobro cirkvi i národa." Za jeho úradovania bol založený Vnútorno-misijný spolok, obnovená kostolná veža, preliate zvony, kúpených 50 jutár zeme... Keďže sa v roku 1906 konali voľby do Uhorského snemu a Kovačica hlasovala za slovanských kandidátov: Slavka Miletića, Milana Hodžu a Miloša Krnu, maďarónski predstavení si zaumienili, že farára Jána Čaploviča z Kovačice odstránia. Vymysleli provokáciu, že budú v Kovačici žiadať služby Božie aj v maďarskom jazyku.

A stalo sa.

„V prvú májovú nedeľu (5. mája 1907) mali byť prvé maďarské služby Božie. Ľud ako inakedy šiel na prvé zvonenie do chrámu a ako inokedy začal pred službami Božími spievať. Maďarov prišlo asi 40, ale boli to všetko úradníci, väčšinou katolíci: evanjelici boli len šiesti, ale maďarské služby Božie boli vtedy spevom ľudu znemožnené... V Turíčnu nedeľu 19. mája mali byť zase maďarské služby Božie. Prišli aj maďarskí páni na čele so slúžnym Zsírosom (kalvínom); evanjelikov bolo medzi nimi málo, skoro sami kalvíni, katolíci, ba aj Židia! O ich „zbožnom" úmysle svedčilo, že v ruke niesli nie spevník, ale palice, ba vo vačkách aj nabité revolvery. Začali kričať na slovenský ľud, zatvárali mu Tranosciá a rozkazovali, aby sa pratal von. Došli aj 6-ti žandári, ktorí sa puškami oborili na spievajúci slovenský ľud. Žadnári v chráme poviazali Jána Bakoša a uprostred bitia vytláčali ľud z chrámu. Ján Čaplovič z kazateľnice, v slzách, ako zmeravený stojac, musel sa dívať na túto ohavnosť spôsobenú na svätom mieste. Pred chrámom žandári poviazali tých, ktorým sa nepodarilo ujsť," svedčí proces v knihe Dr. Jána Čaploviča Dejiny slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Kovačici.

A nebolo to všetko. Po takomto násilí nasledovali súdne procesy. Mnohí kovačickí Slováci boli žalovaní (potom odsúdení) a medzi nimi aj farár Ján Čaplovič. Z ničoho nič bol seniorskými vrchnosťami zbavený farárského pôsobenia. Do súdneho konania sa zapojil aj pravotár Dr. Ľudevít Mičátek, takže s kovačickou svornosťou a Božou pomocou vymáhať spravodlivosť, obžaloby boli zrušené, a ich obľúbený duchovný pastier sa vrátil do kostola konať služby Božie 13. marca 1910.

V takom nervovom vypätí Ján Čaplovič sotva mal v tých ťažkých rokoch podporu duchovných. V Báčke bol seniorom Gabriel Belohorský, novosadský farár maďarónského zmýšľania. Jedinú útechu nachádzal v Srieme u seniora Mikuláša Abaffyho a zvlášť u pazovského farára Vladimíra Hurbana.

Nasledovala dôkladná renovácia kostola, ktorá sa dokončila tesne pred Veľkou vojnou. Potom nastali ďalšie útrapy: strata ľudí a zvonov, choroby, ochudobnenie národa a cirkevnej základiny. Po vojne nepokoje a neporiadky, a potom utíšenie v slovanskom ovzduší a v novom štáte.

Keď sa senior Doležal vzdal hodností, Banátska slovenská národná rada za seniorského administrátora 27. 3. 1920 vymenovala Jána Čaploviča. Pred sebou mal záväzok poplniť farské stanice tam, kde maďarónski farári opustili svoje pôsobenie, a administrovať aj ako farár v štyroch uprázdnených cirkevných zboroch. Na konvente Banátského evanjelického seniorátu 3. marca 1921 jednohlasne bol zvolený za prvého banátského seniora Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi u nás.

Podlomeného zdravia (záduchu), spôsobeného mnohými opísanými starosťami, pozemskú púť opustil 5. marca 1925. Pochovaný je na kovačickom cintoríne.

 

kp

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus