Kalendár – je to čítanie na celý rok. A tak si občas v ňom zalistujme. Iste narazíme na niečo, čo nás zaujme. V tohtoročnom Národnom kalendári, okrem iných zaujímavých textov, pozornosť upútal rozhovor Anny Dudášovej s najstarším manželským párom v Petrovci. Čítame: « Nie všetky manželské páry majú šťastie kráčať spolu do hlbokej staroby. Väčšinu párov "rozpári" choroba, roky, čas, osud... Anna a Pavel sú spolu už 72 rokov. Vďačia Bohu za to, že sú ešte stále spolu, že môžu byť jeden druhému oporou, potechou... Obaja sú v požehnanom veku - teta Anna sa v bežnom roku (2025) dožije 88, báči Paľo 92 rokov. Pýtala som sa ich, či sú z tých „veľa" rokov nešťastní, alebo... Odpovedala, veľmi pohotovo, teta Anna. Vraj obaja to dožívajú ako požehnaný vek, ako Božiu vďaku za dobré, čo robili, ale podľa nej je to aj Božia skúška, či v tom robení dobra vydržia do konca odmeraného im tuzemského života. S najstarším petrovským manželským párom – Pálenkášovcami som si pár hodín posedela v ich rodinnom dome na Ulici Leva Tolstého (v Petrovci nikto nepovie inak ako v Psej).
Pavel a Anna Pálenkášovci, sálašania, už šesť rokov na zaslúženom dôchodku (Foto: Anna Dudášová)
Pochválili sa mi, že sú už 6 rokov doma zo sálaša, na ktorom žili 26 rokov. Obaja sa zhodli v tom, že to boli krásne a šťastné roky. Mali tam všetko, čo potrebovali, a keď niečo chýbalo, sadli do auta a zviezli sa do Petrovca, ktorý je iba na dva kilometre od ich sálaša. I keď boli dlho sálašanmi, Petrovčania ich často vídavali v dedine – chodievali do kostola – boli aktívnymi cirkevníkmi – báči Paľo bol istý čas aj presbyterom a revízorom, teta Anna spolu s toho času najstaršou Petrovčankou Máriou Drieňovskou v roku 1982 zakladali cirkevný spevokol. Všimla som si, že sa jej oči zarosili, keď si posťažovala na to, ako už nemôže chodiť do kostola... Chodievali Plenkášovci zo sálaša do dediny aj na svadby, na pohreby, do obchodu, skrátka medzi svet, ktorého jedine boli žiadostiví, lebo na sálaši naširoko-ďaleko susedovcov nemali.
A aká bola ich svadba?
Brali sa v roku 1953, sobášil ich biskup Samuel Štarke, vtedy aj farár petrovský. Starejší im boli apko Jano Častven, ich ďalší príbuzný, ktorý za tú službu nepýtali žiadne peniaze. Pálenkášovcom to dobre padlo, veď báči Paľo sa ženil iba 4 roky potom, ako im komunisti (ako "kulakom") zhabali kompletný majetok vrátane sálaša, takže boli chudobní a vzmáhali sa doslovne od začiatku. - To vtedy inak byť nemohlo! Naša svadba bola skromná, ale keď sme my robili svadby našim deťom, tie už boli ako sa patrí! – povedali mi. Ináč deti majú dve. V roku 1955 sa im narodila dcéra Anna, vydatá Andrášiková, horlivá cirkevníčka a členka spevokolu ako mama, a v roku 1959 sa im narodil syn Paľko. Dnes majú od nich 5 vnukov 9 pravnukov a jedno pra-pravnúča...«
Na Pálenkášov salaš sa po konfiškácii v roku 1949 nasťahovala novozaložená Výskumná stanica. Salaš im bol vrátený v roku 1992. O tom a ďalších zaujímavostiach zo života sálašanov Pálenkášovcov píše v Národnom kalendári 2025 novinárka vo výslužbe Anna Dudášová.
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)