Už pol roka trvajúce protesty v Srbsku, ktoré vedú najmä študenti a stredoškoláci, sú výnimočným prejavom ich odhodlanosti. V čase, keď je spoločnosť paralyzovaná apatiou, strachom či cynizmom, sa mladí ľudia rozhodli neklesnúť na duchu. Ich protest nie je len reakciou na konkrétnu udalosť či nespravodlivosť – je to volanie po systémovej zmene. Volanie po dôstojnosti, pravde a spravodlivosti. Po skupine približne osemdesiatich študentov, ktorí nedávno na bicykloch prešli 1 300 kilometrov do Štrasburgu, sa dnes z Nového Sadu vydala ďalšia skupina študentov v blokáde na štafetový ultramaratón do Bruselu, počas ktorého pobežia 1 933 km. Vo večerných hodinách dorazili do Chorvátska.
Stredoškoláci z mnohých kútov Srbska, ktorí sa rozhodli putovať pešo a na bicykloch na zajtrajší protest do Nového Sadu, tiež ukázali, že im na ich budúcnosti záleží. A potom je tu ultramaratón – nevídaná, až metaforická akcia. Dvadsaťjeden študentov sa rozhodol bežať takmer dve tisíc kilometrov naprieč šiestimi krajinami až do Bruselu a tento ich štafetový beh nie je športovým výkonom, ale politickým aktom. Svoje telo dávajú do služby pravde, aby niesli listy o stave demokracie v Srbsku priamo tým, ktorí by mali načúvať – predstaviteľom Európskej únie.
Ich prvá zastávka bola v chorvátskom Osijeku, ďalšie ich čakajú v Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Luxembursku a napokon v Belgicku. Na trinásty deň majú naplánovanú väčšiu pauzu – nie na odpočinok, ale na návštevu európskych inštitúcií v Štrasburgu. Tieto mladé telá, unavené z cesty, budú niesť hlas krajiny, ktorá sa dusí pod nánosom korupcie, násilia, mediálnej manipulácie a mocenskej arogancie.
„Neviem, ako to zvládneme, ale myslím, že to dáme," hovorí jeden zo študentov, Nikola z Technickej vysokej školy. V tejto vete sa ukrýva všetko – neistota, odvaha, viera a nádej. Presne tie emócie, ktoré dnes chýbajú mnohým dospelým, zvyknutým na kompromisy a rezignáciu.
Aj ich kolegovia, ktorí ostali doma, nekonajú menej významne – študenti v blokáde Fakulty technických vied v Novom Sade odhlasovali dnes požiadavku na predčasné parlamentné voľby a rozhodli, že práve oni, študenti, chcú zostaviť občiansku kandidátku. Pre niekoho trúfalosť, pre iného náznak novej občianskej energie.
Je pozoruhodné, že táto vlna odporu neprichádza s vulgárnosťou, neúctou ani násilím. Naopak – je kultivovaná, tichá, ale pevná. Šestnásť minút ticha za obete násilia na železničnej stanici v Novom Sade je hlasnejšie než akýkoľvek výkrik. Tento druh protestu sa nedá kúpiť, zastrašiť ani umlčať. Pretože je úprimný.
A je to aj zápas o budúcnosť. O budúcnosť, ktorú si mladí nechcú nechať nadiktovať. Je to pokus uchopiť vlastný hlas a dať mu medzinárodnú váhu. Študenti nie sú len tí, ktorí sa učia – dnes sú učiteľmi nás všetkých o tom, čo znamená občianska zodpovednosť, odvaha a viera v zmenu.
Ich kroky, ich beh, ich listy a slová majú silu. Nech ich Európa počuje. Nech ich vlastná krajina pochopí. A nech ich snaha nevyjde nazmar.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)