Myšlienka založiť špecializované múzeum poľnohospodárstva vznikla koncom 80. rokov minulého storočia ako odpoveď na potrebu vybudovať inštitúciu, ktorá by systematicky skúmala a prezentovala agrárnu minulosť krajiny s dominantne vidieckou štruktúrou. Inšpiráciou boli podobné múzeá v Maďarsku, Poľsku, Rumunsku či na Slovensku. Kľúčový impulz prišiel od profesorov Poľnohospodárskej fakulty z Nového Sadu a členov Vojvodinského združenia pre poľnohospodársku techniku. Ako najvhodnejší priestor bol v roku 1988 vybraný chátrajúci kaštieľ rodiny Dunđerskej v Kulpíne – objekt s bohatou históriou, no bez cieľového využitia po jeho znárodnení. Už o rok neskôr Poľnohospodárska fakulta získala tieto priestory do užívania. Vďaka úsiliu odborníkov, nadšencov a miestnej komunity sa z chátrajúceho kaštieľa podarilo vytvoriť unikátny kultúrny priestor, ktorý sa stal centrom výskumu, vzdelávania i spoločenského života. Významnú úlohu zohrali aj samotní ministri, predovšetkým Dr. Ján Kišgeci, profesor na Poľnohospodárskej fakulte v Novom Sade a zakladateľ Poľnohospodárskeho múzea v Kulpíne. Žiaľ, napriek významu a výsledkom múzea, jeho inštitucionálne postavenie ostáva nevyriešené, a sme svedkami ako sa táto pýcha našej obce postupne mení v schátraný obrázok z minulosti.
Oficiálne bolo Poľnohospodárske múzeum v Kulpíne založené v roku 1993 ako jediné svojho druhu v krajine. Odvtedy sa stalo dôležitým centrom dokumentácie, výskumu a edukácie v oblasti dejín poľnohospodárstva. V jeho zbierkach sa nachádzajú stovky kusov poľnohospodárskeho náradia, starých strojov, dokumentov a publikácií. V priestoroch bývalých hospodárskych objektov, ako sú sýpka, koniareň či kováčska dielňa, vznikli unikátne expozície a výstavné priestory, ktoré ožili odbornými seminármi, umeleckými kolóniami, koncertmi i knižnými prezentáciami.
Veľkým prínosom bola aj nezištná spolupráca s miestnymi obyvateľmi, ktorí sa zapojili do obnovy areálu, darovali exponáty a aktívne sa podieľali na organizácii podujatí. Kulpínčania vnímali kaštieľ a múzeum ako súčasť svojej identity a zdroj miestnej hrdosti.
No už v roku 2004 nastal zlom. Nová legislatíva Ministerstva kultúry SR de facto znemožnila činnosť menších múzeí, ktoré nesplnili formálne požiadavky: minimálny počet 5 zamestnancov, samostatná právna služba a účtovníctvo. Zákon nepoznal dobrovoľnú prácu, ako to bolo v tomto prípade, akokoľvek bola odborná, a tak múzeum stratilo zákonnú oporu.
Na odporúčanie Pokrajinského sekretariátu pre kultúru bol v roku 2004 podpísaný dočasný dohovor o prenose kompetencií na Múzeum Vojvodiny, no spolupráca trvala len do roku 2008. Iniciatíva na založenie samostatnej ustanovizne – Múzea poľnohospodárstva so sídlom v Kulpíne – bola síce adresovaná Zhromaždeniu AP Vojvodiny, no ostala bez odpovede. Múzeum tak ostalo ponechané samo na seba – bez financovania, bez perspektívy a bolo vlastne prinútené zastrešiť sa s niektorou veľkou inštitúciou, v tomto prípade s Múzeom Vojvodiny.
V našej krajine absurdov nechýba.
V čase, keď sa vo svete diskutuje o trvalo udržateľnom rozvoji a revitalizácii vidieka, takéto inštitúcie môžu poskytnúť neoceniteľné poznanie z minulosti ako základ pre budúcnosť. V mnohých krajinách Európy sú práve malé, tematicky zamerané múzeá (napr. vo Francúzsku či Taliansku) pilierom miestneho turizmu a kultúrnej ekonomiky. Srbsko však stále neprijalo koncepciu, ktorá by týmto inštitúciám priznala primerané miesto v kultúrnej infraštruktúre.
Poľnohospodárske múzeum v Kulpíne sa tak stalo príbehom úspechu aj zanedbania. Je dôkazom, že odhodlanie a spolupráca dokážu zmeniť chátrajúcu stavbu na významnú kultúrnu ustanovizeň. Zároveň však ukazuje, ako ľahko môžu byrokratické prekážky, stranícke priority a nezáujem štátu spôsobiť úpadok aj tých najvzácnejších projektov.
Je najvyšší čas, aby sme si uvedomili, že múzeum nie je len skladiskom minulosti, ale základom pre udržateľnú budúcnosť vidieka. Zachovanie tohto múzea nie je len otázkou formálnych predpisov, ale kultúrnej zodpovednosti voči minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Kulpín a jeho múzeum si zaslúžia, aby sa ich príbeh neskončil vetou: „A múzeum pomaly chátra."
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)